Je poľnohospodárstvo a všetko, čo s ním súvisí od výroby potravín až po starostlivosť o krajinu, témou, ktorá by mala zaujímať slovenskú spoločnosť?
Nepochybne, najmä, ak si uvedomíme širšie súvislosti. Spomeňme si na to, čo sa dialo počas prvej vlny koronavírusu, keď sa zavreli hranice. Od najnižších po najvyššie poschodia spoločnosti, teda rodinami počnúc, poľnohospodármi, potravinármi, obchodníkmi pokračujúc a končiac parlamentom a vládou, sa všetci zamýšľali, či máme dosť potravín, ako dlho situáciu zvládneme. Po dlhom období bezstarostnosti sme si uvedomili nielen našu zraniteľnosť z hľadiska domácej výroby potravín, ale aj množstvo iných otázok.
Akých predovšetkým?
Napríklad, ako hospodárime na pôde i s pôdou samotnou. Nemám na mysli len poľnohospodárov, ale aj náš vzťah k pôde, veď väčšina ľudí na Slovensku vlastní menší či väčší kus poľa, lesa či záhrady. Pandémia korony a spolu s ňou čoraz extrémnejšie prejavy klimatickej zmeny a najnovšie vojna na Ukrajine nás nútia po novom vnímať úlohu pôdohospodárstva v rozvoji krajiny. Je s ním spätá kvalita života a vôbec jeho udržateľnosť, je to otázka politická, ekonomická, ale aj etická.
Čítajte viac Nová kultúra pitia piva: klasická krčma, kde sa chodí len na „orosené“, vymiera. Spolu s ňou aj smädní štamgasti
Máme krátko pred voľbami. Rezonuje chlebová téma dostatočne?
Do popredia sa dostala predovšetkým otázka cien potravín. Stala sa vítaným nástrojom politického zápasu, my však potrebujeme diskusiu urobiť vecnou, vrátiť ju po voľbách na zem a venovať sa tomu, nie ako zázračne, ale ako všednou poctivou prácou rozhýbeme celý poľnohospodársko-potravinársky orchester od hráčov, ktorí ho tvoria, až po dirigenta – vládu. V tom vidím príležitosť aj príspevok univerzity.
Čo by mal urobiť vrcholový manažment krajiny pre to, aby sme mali nielen väčšie potravinové istoty vyrastajúce z dobrého hospodárenia slovenských poľnohospodárov a potravinárov, ale aby sa žilo lepšie v mestách a na vidieku?
Dnes sa veľa hovorí o vzdelanostnej ekonomike, o tom, ako sa pomocou nových technológií zmocniť príležitostí, ktoré sa ponúkajú. V tejto súvislosti sa opäť sústreďuje pozornosť na automobilový priemysel, elektromobilitu. Bez váhania sme uvoľnili opäť najúrodnejšiu pôdu pod výstavbu piatej automobilky. Mobilita naozaj hýbe spoločnosťou, na jej rozvoji sa podieľa významne aj naša univerzita, ale nepíľme si konár, na ktorom sedíme.
Čo máte na mysli?
Musím pripomenúť, že poľnohospodárstvo je odvetvím, kde sa už dávnejšie bezprecedentným spôsobom využívajú najmodernejšie technológie umožňujúce efektívnejšie ako doteraz vyrobiť nielen dostatok kvalitných potravín, ale celkove lepšie hospodáriť s prírodnými zdrojmi, pôdou, vodou. Naša politika si to dostatočne nevšíma. Nemôžeme sa odtrhnúť od pôdy – základu krajiny, v ktorej žijeme. Treba ho, naopak, upevniť aj tým, že nebudeme neustále podceňovať poľnohospodárstvo a jeho potreby. Musíme si opraviť predstavu o tom, kto je moderný poľnohospodár, farmár, potravinár a veľa iných príbuzných profesií.
Kto je teda moderný hospodár na pôde?
Zabudnime iba na vidly, špinavé montérky, v odvetví sa už dávno pracuje s inou technikou. Potrebujeme, aby toto poznanie viac rezonovalo v mysliach elity krajiny, a to najmenej z dvoch dôvodov. Po prvé, upriami to pozornosť na poľnohospodárstvo ako odvetvie využívajúce IT technológie, digitalizáciu a najnovšie trendy.
A po druhé, keď sa bude rozhodovať vo vláde o otázkach súvisiacich s bezpečnosťou a rozvojom krajiny, nezabudne sa na poľnohospodárstvo, ako sa to stalo pri Pláne obnovy a odolnosti. Veď čo je základom odolnosti krajiny, ak nie jej potravinová bezpečnosť založená na prevažne vlastných zdrojoch potravín? Musí to byť premiér, ktorý dokáže správne vyhodnotiť rezortné zápasy o verejné zdroje a ich nekoncepčné rozhodnutia.
Uplynulé obdobie bolo poznačené nie najlepším vzťahmi medzi ministrami pôdohospodárstva a životného prostredia. Budú lepšie?
Súhra medzi rezortmi musí byť prioritou, a to hlavne pôdohospodárstva a životného prostredia. Zbytočne spájame poľnohospodárstvo a krajinu, keď v rámci rezortov máme porozdeľované kompetencie, ktoré bránia komplexnosti riešenia poľnohospodárskej krajiny. Pokiaľ s odvahou toto neprestavíme, tak sa v poľnohospodárstve nepohneme. Keď sa chceme baviť o vode, o vodozádržných opatreniach, ale aj o pozemkových úpravách, potrebujeme jasné pravidlá a kompetencie pre modrú a zelenú infraštruktúru.
Čítajte viac Trinásty dôchodok, štvordňový pracovný týždeň či 100 eur na hypotéku. S nápadmi sa roztrhlo vrece, ktorá strana nasľubovala najviac?
Pozemkové úpravy sa skloňujú tri desaťročia, a ešte najmenej toľko budú. Uvedomujú si vôbec politici, ako sú dôležité pre ďalší rozvoj poľnohospodárstva a vidieka?
No, súdiac podľa toho, že z vyše 3 500 katastrov sú komasácie urobené ani nie v jednej pätine, asi ich tento problém neveľmi trápil. Pozemkové úpravy sú nevyhnutné, nemožno ich odkladať, len súčasne treba dotiahnuť do konca a dodržiavať aj iné s tým súvisiace pravidlá napr. zákona o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy, dedenia pôdy či zelenej infraštruktúry. Nestačí len sceliť pozemky. Čo z toho, že štát to zaplatí a potom územie padne do hľadáčika developerov, ktorí ho realizujú ako svoju veľkú investičnú príležitosť? Ide o to, aby sa naozaj prihliadalo na dobro krajiny a celospoločenský záujem.
Netreba otvoriť oči aj občanom? Ľudia čoraz viac chápu pôdu len ako finančný kapitál, na ktorý sa dá výhodne premeniť, keď sa stavajú satelity, priemyselné parky? Včera to bola ešte úrodná roľa a dnes na nej stoja sklady alebo už aj opustené výrobné haly. Čo bude zajtra?
Rozloha pôdy sa scvrkáva na celom svete. To zvyšuje do budúcnosti jej cenu nielen ako stavebných pozemkov, ale aj cenu potravín. Dôležité je, aby štát cez legislatívu sprísnil vyňatie ornej pôdy z pôdneho fondu na výstavbu. Asi je to doteraz napriek všetkým formálnym opatreniam jednoduché, keď vidíme, ako veselo sa stavia na najlepšej ornej pôde. V ústave máme síce zachytenú ochranu pôdy, ale čo sme pre ňu reálne urobili? Ornej pôdy je z roka na rok menej, ubúda naprieč celou krajinou.
Holandsko, najproduktívnejšia poľnohospodárska krajina v Európe, sa dostala na križovatku. Idú rušiť farmy, pretože majú priotrávenú pôdu. Na univerzite vo Wageningene, ktorá sa považuje za najlepšiu na svete, hovoria, že treba viac a otvorenejšie hovoriť o všetkých problémoch poľnohospodárstva, ale aj o jeho potenciáli. Nie je komunikácia o res agriculturaes v tom najširšom slova zmysle veľkým problémom aj slovenského poľnohospodárstva?
Isteže je, musíme viac diskutovať, vysvetľovať aj zdanlivo jednoduché veci, ktoré dobre chápali naši predkovia. Pripomenúť ľuďom, deťom a ich mladým rodičom, že potraviny, ktoré si kupujú v reťazcoch, kdesi vznikli, aby za nimi videli ľudí, ich prácu a stopu v krajine. Súhra a pochopenie medzi poľnohospodármi a obyvateľstvom, medzi menšinou a väčšinou, ktoré sa navzájom potrebujú, nie že sú možné, ale sú nevyhnutné.
Máme veľa poľnohospodárskych podnikov, ktoré dobre spolupracujú so starostami, zastupiteľstvami obcí, vychádzajú si vzájomne v ústrety. Ide o to, aby takýto dialóg fungoval naprieč celým Slovenskom, tak ako povedzme v Nemecku, kde sú farmári váženým spoločenským stavom. Potom sa to odrazí aj na záujme mladých ľudí spojiť svoju budúcnosť s poľnohospodárstvom.
Čítajte viac Predstavili najlepšie vína na Slovensku. Pozrite si víťazov
Keď univerzita pred 71 rokmi vznikla, prichádzala na ňu s dychtivosťou študovať mládež z roľníckych rodín, z vidieka, ktorá žila prácou na poli a v maštali. Škola bola pre nich výzvou, métou a keď ju ukončili, vyznamenaním aj pre ich rodičov. Naozaj pohli slovenským poľnohospodárstvom dopredu. Nie je to výzva pre súčasných študentov, tretiu pomaly štvrtú generáciu absolventov SPU?
Na univerzitu naozaj oveľa viac prichádzajú študenti, ktorí sú kontinuitou vzdelania svojich príbuzných. A to je dobre. Dnes sú to už nielen synovia a dcéry, ale dokonca vnúčatá z poľnohospodársky aktívnych rodín. To hovorí o dôležitosti rodového príkladu, ako aj o príťažlivosti školy. Spektrum študijných odborov a možností uplatnenia sa v praxi je oveľa širšie ako v minulosti. Pripravujeme mladých ľudí nielen pre poľnohospodárstvo, ale môžu robiť krajinárstvo, potravinárstvo, teda budujeme odborné zázemie stojace nad základňou. Je to prirodzená reakcia na to, že spoločnosť má iné nároky na život a že Slovensko vyzerá inak ako krátko po II. svetovej vojne. Túžime sa stravovať zdravšie, mať pestrejší výber čerstvých potravín, žiť v krajšej – upravenej krajine. Toto všetko sa snažíme rozvíjať v nových komplexnejších študijných programoch.
Na čo kladiete akcent?
Na uchopenie podstaty zmien, ktoré sa odohrávajú v pôde, krajine a spoločnosti. Vidíme, že z hľadiska podnikateľských foriem je agroodvetvie pestrejšie. Už to nie je homogénne prostredie zložené z družstiev a zo štátnych majetkov ako pred rokom 1989, ale štruktúra je bohatšia od rodinných fariem až po veľké celky. To, čo ich spája, je nevyhnutnosť hospodáriť na pôde s väčšou presnosťou, pripravujeme teda odborníkov pre presné, precíznejšie poľnohospodárstvo, krajinotvorbu, ale aj vývoj inovatívnych potravín pre výživu ľudí a podobne.
Oveľa viac si uvedomujeme, že potrebujeme komplexného absolventa s novými vedomosťami, ale aj mnohými prenositeľnými spôsobilosťami, či už jazykovými, právnymi, ekonomickými a IT zručnosťami. Preto sa snažíme vytvárať študentom kvalitné a kreatívne podmienky na štúdium tak, aby sa mohli rýchlo zorientovať vo svojom profesnom živote a aby už počas školy pochopili komplexnosť ich odboru. Nejde to bez spolupráce s praxou, ktorá je našou prioritou.
Čítajte viac Studená sprcha pre Nemecko. Čína im v Mníchove ukázala, ako chce dobyť trh s lacnými vozidlami
Ako sa pozeráte na klimatické zmeny, ktorým čelíme? Zvládneme vyrobiť viac čerstvých potravín a nevoziť ich z druhého konca sveta?
Platíme daň za to, ako sme mali nastavené poľnohospodárstvo posledné tri desaťročia. Prečo bolo výhodné pestovať obilniny a olejniny, a nie ich premieňať na mäso, mlieko, či spracúvať na cestoviny?
To, kde sme sa ocitli, je aj dôsledok predchádzajúcich strategických rozhodnutí. V nich treba hľadať odpoveď na to, prečo klesli plochy vinohradov, sadov, zeleninových plantáží, prečo "sklenikári“ doteraz nemali podporu a dostali ju až v poslednom období. S výzvami, ktoré prináša súčasnosť, sa môžeme a vieme vysporiadať, len poľnohospodári musia vedieť, že keď sa pustia do práce, môžu to robiť dlhodobo, že to má zmysel tak pre nich, ako aj pre krajinu a hlavne, že je pre ich produkciu spoločenská objednávka. Nikto nebude investovať do niečoho, keď vidí, že štát to nevie jasne pomenovať, že používa stále tú istú rétoriku, len bez konkrétnych riešení a že nám niekedy globalizácia trhu vlastne vyhovuje a nedomyslíme dôsledky a riešime až následky.
Priemerná vzdialenosť dovážaných potravín je okolo 1 000 kilometrov aj viac. Načo voziť bravčové mäso zo Španielska, keď máme dosť kŕmneho obilia a kukurice, načo sú všetky tie reči o uhlíkovej stope a ukladaní uhlíka do pôdy?
To je otázka za milión. Každá krajina sa snaží uchopiť znižovanie uhlíkovej stopy a vôbec hospodárenie s uhlíkom po svojom. Je to dobrý princíp, ale opäť bez jasných pravidiel a obávam sa, aby to nedopadlo rovnako ako biopásy a úhory podporované cez ekoschémy. Neviem sa stotožniť s tým, že vrcholom všetkého snaženia v uhlíkovom poľnohospodárstve bude obchodovanie s uhlíkovými certifikátmi – ich predaj chemickým koncernom, ktoré znečisťujú životné prostredie. Kvalita pôdy a uhlík nemajú byť iba nástrojom ďalšieho príjmu pre poľnohospodára, ale hlavne nástrojom pre produkciu kvalitných potravín.
Nielen na Slovensku, ale aj v Bruseli treba zvážiť, ako vrátime poľnohospodárstvu jeho podstatu a prestaneme experimentovať bez jasného významu a prosperity.
Klaudia Halászová
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Je rektorkou Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre druhé funkčné obdobie. Do roku 2018 bola šesť rokov dekankou Fakulty záhradníctva a krajinného inžinierstva SPU. Je predsedníčkou Vedeckej rady SPU a členkou vedeckých rád viacerých univerzít – o. i. Českej zemědělskej univerzity v Prahe či Univerzity veterinárneho lekárstva a farmácie v Košiciach.