Medveď vyrástol v osemdetnej rodine kovoroľníka a v desiatich rokoch už držal v ruke kosu. Má ju dodnes odloženú ako relikviu a pamiatku nielen na svojho otca, ale aj na deda, ktorý kosisko vyrobil z pevného javorového dreva. Keď v pätnástich rokoch uvideli spolužiaci na Obchodnej akadémii v Poprade menšieho chalana s vypracovanými svalmi, pýtali sa ho, či je boxer, alebo gréckorímsky zápasník. Usmial sa a odvetil, že svaly mu „tuhli" od kosy, sekery a píly.

Rodičia gazdovali na triapolhektárovom hospodárstve. Neskôr ako vysokoškolák preto nemal nárok na sociálne, ale len na prospechové štipendium. Maloroľníckych samozásobiteľských hospodárstiev ako mali Medveďovci, bola na Slovensku v tridsiatych aj povojnových rokoch väčšina – dve tretiny gazdovstiev mali výmeru do päť hektárov, z toho do dvoch hektárov ich bolo takmer 90-tisíc (28 percent). Takíto „roľníci" nemohli uživiť svoje rodiny bez hoci aj malého zárobku z iného zamestnania, nazývali ich „kovoroľníkmi".
Keď Medveď v roku 1958 završoval v Bratislave štúdium na Vysokej škole ekonomickej, napísal diplomovú prácu o tejto početnej sociálnej vrstve a o zmenách, ktoré by mali prísť aj v ich životných podmienkach. Tému poznal viac než dobre, ako mladý ekonóm analyzoval životný a podnikateľský príbeh svojich rodičov a súrodencov a tisícok iných slovenských maloroľníckych rodín.
Sformovaný zabudnutým svetom
Stále svieži deväťdesiatnik spomienkou zaletí do čias svojho detstva a mladosti. Často musel nanosiť vodu vo vedrách do kuchyne a maštale z kadluba – studničky, ktorá bola od drevenice dobrých 200 metrov. V kadlube plával pstruh, čo bol znak krištáľovo čistej vody. A keď podrástol a prišiel čas chystať sená, chodil na týždeň či dva s otcom a bratmi na lúky pod Podkoreňovou a na Kútoch. Z domu to bolo cez strmé kopce dobrých šesť aj osem kilometrov. Takto sa míňali nejedny stredoškolské a vysokoškolské prázdniny.
Na lúkach mali maštaľ so senníkom aj malú izbietku. Sotva ráno slnko vyskočilo spoza hory, mladíci počuli, ako sa im otec prihovára: „Chlapci, vstávať, ideme budiť trávu.“ Keď im v žalúdkoch už škŕkalo, obzerali sa na protiľahlý svah vzdialenej Pacerky, či sa tam nebelejú batohy, v ktorých im mať alebo niektorá zo sestier nosievali každé ráno výdatné jedlo. Večer sa ženy vracali domov k mladším súrodencom, bolo treba navariť a „obriadiť“ domáce zvieratstvo.

Medveďovci chovali zvyčajne štyri kusy dobytka, deväť-desať ovečiek, dve prasiatka, kŕdeľ hydiny. Sena bolo treba nachystať na zimu po 9–10 metrákov na kus dobytka. Keď bolo dosť krmiva pre dobytok a ovce, bola sýta aj početná rodina. Od neskorej jesene až do jari jeden z Medveďovcov zostával s jalovinou na podkoreňovských lúkach. Jednoduchšie bolo prihnať zvieratá na lúky a prežiť zimu s nimi, ako zvážať okľukou 12 kilometrov seno do dediny volským poťahom.
Medveď načrtáva spôsob hospodárenia, ktorý zachytávajú štúdie slovenských etnografov a v živej pamäti sa drží už len v hlavách jeho čoraz vzácnejších rovesníkov. Zabudnutý svet horských kolíb a kvitnúcich lúk, aký objavíme už len na fotografiách Karola Plicku.
Dnes krajina okolo Čierneho Balogu vyzerá úplne inak. V blízkosti Podkoreňovej, ktorá leží pár kilometrov na juh od Brezna, vyrástla nová ulica. Mnohé lúky a políčka, čo živili malých čiernobalockých roľníkov, spustli. Medveď odhaduje, že takýchto opustených lúk a polí, ktorých sa zmocňuje les a burina, nájdeme na Slovensku už vari na 300-tisíc hektároch. Spôsob hospodárenia, aký praktizovala rodina Medveďovcov, vydržal v Čiernom Balogu až do začiatku šesťdesiatych rokov. O ďalších desať rokov neskôr tam jeho otec so švagrom a s ďalšími „pokrokármi“ iniciovali premenu skôr založeného Spoločenstva individuálne hospodáriacich roľníkov na celoobecné družstvo.
Na rozdiel od kolektivizácie v päťdesiatych rokoch poznačenej násilím, tzv. dosocializácia hornatých oblastí Slovenska sa podľa spomienok Medveďa už niesla v inej atmosfére. Ľudia našli zamestnanie vo fabrikách a väčšina z nich už nebola ochotná viesť paralelne dva životy – pracovať v meste a potom ešte drieť na malom hospodárstve. Zdola – teda z dedín sa ozývali hlasy, pomôžte nám založiť družstvo.
Orať volmi, zvážať seno na rebriniakoch už mladej generácii z prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov nedávalo zmysel. Takto sa na Slovensku založili družstvá a štátne majetky v horských a podhorských oblastiach s výdatnou štátnou podporou „vybojovanou“ z celoštátneho rozpočtu v sume bezmála tri miliardy korún na vyše 300-tisíc hektároch. Vtedy moderná výrobno-technická základňa väčšiny týchto družstiev a štátnych majetkov je dnes, žiaľ, v rozklade.
Zástanca moderny pred aj po roku 1989
Medveď pracoval najprv na VŠE, neskôr v Slovenskej plánovacej komisii v oddelení ekonomiky, ktoré viedol Ján Janovic, neskorší riaditeľ Výskumného ústavu ekonomiky poľnohospodárstva a od roku 1969 minister poľnohospodárstva.
K Janovicovi, s ktorým spolupracoval v neformálnom tandeme vyše 30 rokov, ho pritiahol jeho článok, publikovaný mimochodom v Pravde, v ktorom písal, že budúcnosť slovenského poľnohospodárstva je vo výkonnej technike a v moderných technológiách. Rovnako uvažujúci Medveď sa dal dovedna s budúcim ministrom a spoločne koncipovali podobu moderného veľkovýrobného poľnohospodárstva založenú na skúsenostiach z USA.
Janovic aj Medveď mali podobnú mladosť, užili si driny viac než dosť a túžili zmeniť slovenský vidiek a poľnohospodárstvo. Keď sa v roku 1968, v roku veľkých politických, ekonomických aj prostých ľudských nádejí aj sklamaní, rodila česko-slovenská federácia, stali sa jednými zo spolutvorcov usporiadania federálnych vzťahov. V priebehu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov v medziach režimu zmodernizovali poľnohospodárske podniky, kostrou ktorých boli družstvá a v menšej miere štátne majetky. V tom období sa dobudoval potravinársky priemysel – mäsokombináty, mliekarne, konzervárne, mlyny, ktoré boli schopné spracovať takmer všetko, čo sa doma dochovalo a dopestovalo. Od gruntu sa zmenila slovenská dedina.

Potom prišiel rok 1989 a s ním zmeny, na konci ktorých je po tridsiatich piatich rokoch obrovský pokles potravinovej sebestačnosti. Medveď v tomto období pracoval viac ako dve desaťročia ako poradca vo Zväze poľnohospodárskych družstiev a obchodných spoločností. Obhajoval aj obhajuje myšlienku, že budúcnosť aj vzhľadom na prudký rozvoj nových technológií majú väčšie a nie malé hospodárstva. Slovensko si musí ujasniť aj vzhľadom na svoj povojnový i ponovembrový vývoj, ktorý zrodil novú vidiecku i mestskú spoločnosť, akou cestou sa bude uberať jeho poľnohospodárstvo, potravinárstvo a vidiek.