Agroekonóm Medveď: Sklady stavajú na najúrodnejších poliach. Zašli sme priďaleko, potomkom zabetónovaná pôda bude chýbať

Poľnohospodárstvo je v hlbokom úpadku. Čo vláda, to iná koncepcia rozvoja. Čo nás privedie k zdravému rozumu?

Vytriezvenie a náprava prídu po šoku z hrozby hladu, z obavy, že ostatné potravinovo prebytkové štáty sa uzavrú a k dispozícii budú len vlastné potraviny. V dôsledku dlhoročného úpadku produkcie, zlých rozhodnutí, sme v mnohých druhoch predtým bežne dorábaných potravín prestali byť sebestační. Potravinová kríza naozaj môže prísť. No až keď budeme hladní, nebudeme len označovať, kto za ňu nesie zodpovednosť, ale aj hľadať reálne cesty k radikálnej náprave agrárnej politiky. Nevieme, či krízu spustí kdesi v Európe prírodná katastrofa, či nebudú ešte zrážkovo chudobnejšie a teplotne abnormálnejšie letá a zimy. Môže sa rozhorieť ešte väčší vojenský konflikt než ten, ktorý sa odohráva neďaleko našich hraníc, alebo sa objaví nejaká nová pandémia. Tá covidová nás síce vystrašila, ale zdá sa, že nepoučila.

Čo nám pandémia pripomenula?

To, že naše potravinové istoty visia na spomenutých rizikách, ale aj na šnúrkach gatí nadnárodných reťazcov, regály ktorých dopĺňa denne 1 000 kamiónov s mäsom, mliečnymi výrobkami, so zeleninou, s ovocím neraz z druhého konca Európy. Veď akú logiku má dovoz bravčoviny zo Španielska, keď Slovensko je prebytkové v obilí a kukurici? V bravčovom mäse sme boli vždy sebestační a teraz tri štvrtiny dovážame. Akoby nikomu neprekážalo, že priemerná vzdialenosť importovaných potravín je tisíc kilometrov. Ak to bude pretrvávať, bruselský či už aj domáci slogan Z farmy na stôl je mlátením prázdnej slamy.

Čítajte viac Štát zvyšuje stovky poplatkov, chce zaplátať deravú štátnu kasu. Pozrite si, za čo si priplatíte

Z čoho by sa mala začať revitalizácia poľnohospodárstva a potravinárstva?

Všeobecne z posilnenia konkurencieschop­nosti a konkrétne z obnovy výrobno-technickej základne aj tých podnikov, kde je už v chatrnom stave. Podpory treba nasmerovať nie prioritne na plochu obrábanej pôdy, ale na produkciu výrobkov. Nemôžeme hovoriť o sebestačnosti, kým nepodporíme intenzitu výroby. Dotácie na plochu sú problematický sociálny, ale zároveň antiprodukčný nástroj. Pre Slovensko to bol obrazne i doslova chodník do buriny, státisíce hektárov sú obhospodarované extenzívne alebo len tak naoko.

V diskusiách o zdražovaní potravín sa často pripomína, že v roku 2022 dosiahli poľnohospodárske podniky veľké zisky. To môže navodzovať dojem, nielen že sú z najhoršieho vonku, ale že si mastia vrecká na úkor obyvateľstva. Ako to je?

Predovšetkým šlo o zisky najmä z rastlinnej výroby, pretože živočíšna výroba klesla na jednu tretinu úrovne z roku 1990. A tento zisk, ktorý tak rady pripomínajú obchodné reťazce, aby odpútali pozornosť od seba, nepochádzal z rastu produkcie, ale urobili ho celosvetovo prudko zvýšené ceny obilia a olejnín a ďalších produktov v dôsledku paniky z vojny na Ukrajine a obchodnej politiky medzinárodných obchodných reťazcov, ktoré robia aj cenovú politiku. K zásadnej zmene agroodvetvia nedošlo, úpadok domácej produkcie, a teda sebestačnosti pokračuje.

zväčšiť Foto: Archív

Július Medveď

Čo je teda príčinou dlhodobého úpadku agrosektora?

Je ich viac, predovšetkým už vyše 30-ročné politické, legislatívne a ekonomické ťaženie proti veľkovýrobe, najmä proti družstvám ako produkčným užívateľom prevažne súkromnej pôdy, ale aj výrazné zníženie dotácií do poľnohospodárstva z domáceho rozpočtu. Často sa zabúda či obchádza, že dotácie do poľnohospodárstva sú nástrojom hlavne sociálne motivovanej politiky lacných potravín a poskytujú sa namiesto úhrady nákladov na výrobu v nákupných cenách, ako to bolo a je aj teraz v iných odvetviach. Presadila sa naivná, ale politicky silne motivovaná koncepčná predstava, že vytvoríme produkčne výkonné a prosperujúce malé rodinné farmy, ktoré, mimochodom, už nie sú v trhovej produkcii poľnohospodárskych výrobkov dominantné ani v západnej Európe. Mnohí videli v rodinách viac ako 400-tisíc vlastníkov pôdy dobrú voličskú základňu. Zrejme aj preto sa legislatívne oslabila podnikateľská istota družstiev ako hlavných produkčných užívateľov súkromnej pôdy. Jednou z príčin sú nepochybne, na rozdiel napríklad od Poľska, zle dohodnuté, presnejšie vnútené nízke dotácie a zlé dotačné podmienky pri vstupe Slovenska do EÚ. Ale ešte predtým tu boli viaceré zlé slovenské rozhodnutia.

Čoho sa týkali?

Napríklad to boli rozhodnutia pri privatizácii. Začiatkom 90. rokov, keď sa chystala privatizácia potravinárskych podnikov, bol pripravený dokument, aby časť privatizovaných potravinárskych podnikov získali poľnohospodárske družstvá v podobe akcií. Vládou však tento koncept neprešiel. Namiesto upevnenia väzieb medzi poľnohospodárstvom a potravinárstvom prišla chaotická privatizácia, potom vstup zahraničného kapitálu, ktorý si povyberal hrozienka z potravinárskeho koláča. To, čo zostalo, až na výnimky zaostáva za vyspelým európskym potravinárstvom, keď technologický dlh potravinárstva presiahol jednu miliardu eur. Výsledkom je, že dnes, až na výnimky, prehrávame v produktivite práce, v efektívnosti. Zlikvidovali sa napríklad kapacity na spracúvanie olejnín na rastlinné tuky a oleje pre výživu ľudí. To platí aj o celom rade iných plodín, aj o zvieratách. Keď exportujeme suroviny, odovzdávame s nimi aj budúcu pridanú hodnotu, teda zárobky a zisk. Aj preto vypadla domáca produkcia mnohých poľnohospodárskych a potravinárskych výrobkov. Deštrukciu v družstvách spôsobil aj celoštátny koristnícky zákon o privatizácii ich majetku, keď sa podľa zákona až 50 percent z jeho aktuálnej hodnoty pridelilo vlastníkom užívanej pôdy, aj keď jeho zdroje neboli z poľnohospodárskej výroby.

Základným výrobným prostriedkom poľnohospodárov je pôda. Kritizujete posledné legislatívne úpravy, ktoré posilnili postavenie majiteľov pôdy. Prečo?

Poľnohospodárske podniky vrátane rodinných fariem hospodária prevažne na prenajatej pôde, ide takmer o 90 percent pôdy. Obdobie nájmu by malo zodpovedať životnosti výrobno-technických zariadení, čo je 20 aj 30 rokov, nájom na 5 až 10 rokov nevytvára podnikateľské istoty.

Lenže mnohí vlastníci, ktorí chceli hospodáriť na pôde, presnejšie ich dedičia, sa k nej nevedeli dostať práve pre dlhé nájomné lehoty, ktoré uzavreli s družstvami ich starí rodičia.

Takých prípadov nie je veľa, podstatne viac je tých, čo svoju pôdu chceli predať, a nie na nej hospodáriť. Je dosť aj takých prípadov, keď po zrušení nájmu vlastníci pôdu opätovne vrátili do režimu nájmu, alebo im ju obrába družstvo tak ako niekedy záhumienky. Ak nám naozaj ide o sebestačnosť v potravinách, v zásade pre vlastníkov poľnohospodárskej pôdy musí platiť – „alebo budeš na pôde hospodáriť, alebo ju zo zákona na 20–30 rokov prenajmeš“. Budúcnosťou krajiny nie je rentierske poľnohospodárstvo a my tu máme desaťtisíce malých rentierov, ktorí nechcú, nevedia a nemajú kde chovať domáce zvieratá alebo efektívne pestovať ovocie, zeleninu a predajné poľné plodiny. Uprednostňujú predaj pôdy alebo žiadajú bez ohľadu na výnosnosť zvyšovanie nájomného, v čom im ide príkladom aj cirkev. Tá často prvá diktuje výšku nájomného za svoju pôdu. Sme krajinou s najmenšími parcelami a s najviac rozdrobeným vlastníctvom pôdy v Európe. Táto otázka je vo svojej podstate politická, dotýka sa väčšiny obyvateľov, ale nedá sa vyriešiť masovou komasáciou, aj keď to má byť za štátne peniaze. Dozrel čas na prijatie nového zákona o pôde vrátane novej úpravy podmienok jej užívania a prenájmu a nakladania s pôdou neznámych vlastníkov.

Pôda je základom podnikateľskej istoty v poľnohospodár­stve. Dnes na poliach vidno pútače: predám pôdu. Kto ju kupuje?

Nie je prehľad o tom, v akom rozsahu prebieha už dlhodobejšie skupovanie pôdy. Tam, kde niet podnikateľskej istoty vo vzťahu k pôde, je snaha poistiť si ju kúpou. Môže si to dovoliť, aj to len v istom rozsahu, iba časť vyspelých podnikov. Lenže pôda sa nakupuje výberovo, nie vždy a možno ani s výhľadom, že sa bude na nej hospodáriť. Jednak sú tu developeri, ktorí ju skupujú na výstavbu rôzneho druhu vrátane obytných satelitov, a na druhej strane sú zahraniční investori, ktorí si od štátu vymáhajú rozmiestnenie svojich výrobných závodov a skladov na najúrodnejších pôdach. Potrebujeme skoncovať s parceláciou najbonitnejších pôd, nech sa to deje hoci aj pod navonok ušľachtilou zámienkou vytvárania tisícov pracovných miest. Zašli sme priďaleko a našim potomkom zabetónovaná pôda raz bude chýbať nielen z hľadiska produkcie potravín, ale vôbec ako základ zdravého životného prostredia.

Pozemkové úpravy by mali priniesť scelenie malých a po chotári roztrúsených pozemkov a tým aj lepšie hospodárenie na nich. Je to reálne?

Nemožno od toho očakávať produkčný prínos, roztrúsené pozemky sú začlenené do obrábaných alebo väčších produkčných blokov. Skôr by bolo treba doriešiť budúcnosť existujúcich a na mnohých miestach opustených a zdevastovaných hospodárskych dvorov družstiev a bývalých štátnych majetkov, posúdiť možnosti ich modernizácie, najmä ak sú funkčné, alebo možno obnoviť zdroje vody a rozvody elektriny a plynu. Tie dvory nie sú menej dôležité ako niektoré priemyselné parky.

Ako sa pozeráte na koexistenciu malých, stredných a veľkých poľnohospodárskych podnikov, ktorá z podnikateľských foriem má najväčšiu budúcnosť?

Nik ma nepresvedčí, že budúcnosťou poľnohospodárstva sú malé rodinné farmy, a nie veľké, moderne vybavené podniky s odborne špecializovanými pracovníkmi. To neznamená, že tu nebudú menšie farmy. Ale pozrime sa na najúspešnejšie slovenské rodinné podniky. Veľkosťou obrábanej pôdy sa dotiahli na družstvá, akciové spoločnosti či eseročky, aj štruktúrou výroby ich napodobňujú. Majitelia už spravidla neorú, nechovajú dobytok, ale manažujú podnik. Tento proces vidno aj v západnej Európe. V polovici rakúskych rodinných fariem majú farmári iné hlavné zamestnanie a polia či vinice obrábajú s potrebnou brigádnickou výpomocou, pričom tam platí staré pruské pozemkové právo, podľa ktorého pôdu môže nadobudnúť len jeden dedič.

Musíte však uznať, že na Slovensku vzniklo aj množstvo malých a životaschopných fariem.

Iste. V niektorých produktoch môžu byť udržateľné aj malé samozásobiteľské farmy, ale na Slovensku je už teraz problém založiť alebo dlhodobejšie udržať aj malú rodinnú farmu, a to aj preto, že sa podstatne zmenila podoba slovenskej dediny. Novým dvom generáciám poľnohospodárstvo v dedine prekáža, lebo smrdí, práši a robí hluk – a k tomu ešte aj kohút kikiríka. Nie náhodou sa hospodárske dvory družstiev vybudovali v primeranej vzdialenosti od dedín, ale aj tak ich v mnohých prípadoch už obklopujú nové sídliská a ich obyvatelia protestujú nielen proti blízkosti skládok odpadu, ale aj proti farmám, ktoré tam stáli dávno pred predtým, než si postavili svoje obydlia.

Trefná poznámka, ale vráťme sa k téme. Rozhoduje o úspechu poľnohospodárstva podnikateľská for­ma?

Nikdy som nebol toho názoru, že z hľadiska úspešnosti podnikania je rozhodujúca podnikateľská forma. Veľké podniky majú všeobecne uznávané „výhody z veľkosti“ a pokiaľ ide právnu formu, pre poľnohospodárstvo so špecifickým pracovným režimom je lepší majetkovo-podielnický systém, ktorý môže účinne motivovať pracovníkov firmy k jej ekonomickej prosperite. Nemusí to tak ale byť pri každom podnikaní. Zamestnancov možno náležite zainteresovať na výsledkoch firmy aj bez ich majetkovej účasti. Nie náhodou majú družstvá ako podielnické subjekty členov vo svete veľkú podporu a sú v mnohých sférach výroby a služieb úspešné.

Nie je však družstvo ako družstvo. Tie naše na Slovensku mnohí považujú za relikt kolektivistic­kej doby.

V členských krajinách EÚ je vyše 300-tisíc družstiev, veľká časť z nich funguje aj v poľnohospodárstve a v potravinárstve. Prijala sa aj zákonná úprava medzinárodného Eurodružstva. A na margo slovenských poľnohospodárskych družstiev by som dal do pozornosti myšlienku niekdajšieho predsedu Európskej komisie Taliana prof. Romana Prodiho. Na Medzinárodnom družstevnom dni v roku 2002 v Bruseli povedal, že "družstvá v bývalých socialistických krajinách sa dodnes považujú za relikt socializmu s negativistickým postojom, a to len preto, že sa pri uplatňovaní družstevných princípov museli prispôsobiť daným politickým pomerom a podnikateľským princípom, čo ovplyvňuje družstvá vždy a všade, ale to neznamená, že to neboli družstvá“.