Posledných sedem rokov konzumácia bravčoviny na Slovensku trvale stúpala. V roku 2021 celková spotreba mäsa dosiahla 71,1 kilogramu na obyvateľa, z čoho bravčovina tvorila viac ako polovicu, bez dvoch dekagramov rovných 40 kilogramov. Od roku 2015 do roku 2021 narástla jej spotreba o desať kilogramov. Slovensko zažívalo bravčové hody, ale nie vlastnou zásluhou. Väčšina mäsa, ktoré si našinci kúpili v obchodoch, pochádzala z dovozu.
Ak povedzme ešte v roku 1997 80 percent bravčoviny pochádzalo zo slovenských fariem, v minulom roku z každých desať predaných kilogramov to bolo už len 2,5 kilogramu. Štatistika by bola o čosi lepšia, keby chovatelia zo Slovenska nevyvážali jednak odstavčatá, ale najmä vykŕmené ošípané, ktoré končia na bitúnkoch v Poľsku či v Maďarsku.
Čítajte viac Penzistov čaká rekordné zvyšovanie dôchodkov. Krajniak aj Pellegrini prichádzajú s návrhmi, ako ho počítať lepšie
Keby sa mäso z týchto ošípaných spracovalo v slovenských mäsokombinátoch, zvýšilo by to domáci podiel na spotrebe mäsa na 40 až 45 percent, uvádza Peter Polák, výkonný riaditeľ Slovenskej asociácie chovateľov ošípaných. Jeho kolega Julián Škerlík, predseda Zväzu chovateľov ošípaných, odhaduje, že reálny podiel čerstvého mäsa zo slovenských fariem na pultoch môže byť ešte nižší, už iba 20-percentný.
V časoch federácie Slovensko bolo sebestačné a zásobovalo bravčovinou aj Prahu a iné české priemyselné aglomerácie. Teraz jeme väčšinu mäsa z dovozu zo západnej Európy. Stali sme sa konzumentmi jej prebytkov. Dobre zorganizovaná aj šikovne rôznymi dotačnými titulmi pokrytá nemecká, belgická, španielska a v posledných rokoch aj poľská výroba bravčoviny priniesla na Slovensko relatívne lacné mäso.
Po vlaňajšku je väčšina slovenských kupujúcich ešte viac citlivá na cenu. Pri nákupoch mäsa vyčkávajú na akcie, ktoré znižujú cenu v rozmedzí od 20 do 30 percent. Väčšina ľudí na pôvod príliš nehľadí, pretože peňaženka, ktorá čelí ataku zvýšených cien energií, premietajúcich sa do všetkých tovarov a služieb, jednoducho nepustí.
Poľnohospodárske družstvo v Chynoranoch je jedným z posledných chovateľov ošípaných na Slovensku. Najmä v zime mohlo družstvo rátať s predajom bravčových polovičiek, ktoré si ľudia radi kupovali na výrobu zabíjačkových špecialít. Teraz je o ne minimálny záujem, a to predávajú kilogram po 2,70 eura s DPH.
Čítajte viac Drahota stále drancuje rodinné rozpočty. Mäso, chlieb či zelenina zdraželi o tretinu (+ zoznam potravín)
Predseda chynorianskeho družstva Robert Šmatlák hovorí, že za posledné roky sa úplne zmenilo spotrebiteľské správanie. Zdá sa, že ľudia spohodlneli a najmä v ostatnom čase každý nákup naozaj preratúvajú do posledného centa. Šetria na elektrine, neoplatí sa im mäso strkať do mrazničiek. Nakúpia si to, čo ponúknu obchody v akciách. Pre družstvo je to problém. V živočíšnej výrobe zamestnáva dovedna 60 ľudí, viac ako polovicu zo 110 pracovníkov.
"Vyrábame kvalitné mäso, ale doma ho nemáme komu predať,“ vysvetľuje predseda Robert Šmatlák. V dôsledku rastu cien energií a krmív družstvo zdvihlo cenu bravčovej polovičky o 15 centov za kilogram. Jeden z lokálnych odberateľov okamžite stopol odber. Vraj ľudia to nekúpia. Kam teda ide mäso z Chynorian?
"Náš najspoľahlivejší odberateľ je posledných trinásť rokov istý maďarský bitúnok. Tam ide naše kvalitné mäso a na Slovensko prúdia prebytky z Nemecka, zo Španielska, z Belgicka. Ľudí nezaujíma kvalita, iba cena a ešte raz cena,“ zhŕňa realitu výroby a obchodu s bravčovým Robert Šmatlák.
Vie našinec, čo v akciách kupuje?
Vo Výskumnom ústave živočíšnej výroby v Nitre, ktorý je súčasťou Národného poľnohospodárskeho a potravinárskeho centra, už niekoľko rokov porovnávajú kvalitu slovenského a importovaného mäsa.
Nakupujú ho v celom spektre predajných sietí od supermarketov veľkých reťazcov po farmárske obchody. "Sledujeme napríklad hmotnostné straty pri kuchynskej úprave mäsa,“ vysvetľuje výskumníčka Martina Gondeková. Najlepšie z rozborov dlhodobo vychádza slovenské mäso, lebo je najčerstvejšie. Stráca najmenej mäsovej šťavy, s ktorou sa vyplavujú z mäsa najcennejšie zložky – minerály a bielkoviny.
Ak z kilogramu slovenského mäsa odtečie spotrebiteľovi 20 centov, tak pri poľskom je to 40 centov. Pri ročnej spotrebe na úrovni 39–40 kilogramov spotrebiteľ pri dovozovom mäse môže stratiť oproti slovenskému dovedna 15 eur. Inými slovami povedané, keby si našinec pravidelne kupoval slovenské mäso, potom by za svoje peniaze reálne zjedol zhruba o 2,5–3 kilogramy bravčového mäsa viac.
Čítajte viac Mäsiar radí ako ušetriť pri nákupe mäsa. Nevyhadzujte hneď všetko, čo vám nevonia
Nezanedbateľná je zdravotná neškodnosť bravčového mäsa. V roku 2017 zverejnila EMA – Európska lieková agentúra výskyt zvyškov antibiotík v bravčovom mäse. Kým v slovenskej bravčovine namerali 43,2 miligramu, v poľskej tri razy toľko, v nemeckej takmer päťnásobok toho, čo v slovenskej. V roku 2021 EMA merania zopakovala. Na Slovensku obsah antibiotík klesol na 41,7 miligramu v kilograme mäsa, Nemci ho zrazili na 73,2, Poliaci mali hodnotu 175,5 miligramu na kilogram a Španieli, tiež veľkí exportéri mäsa na Slovensko, mali len o málo nižšiu hodnotu antibiotík v mäse – 157,2 miligramu na kilogram.
Je to v norme, ale pozrite sa, kde je Slovensko a kde svet, pripomína Julián Škerlík z chovateľského zväzu ošípaných a dúfa, že tieto dáta ľuďom otvoria oči.
Aká je však realita? V jasnej prevahe je už roky mäso z dovozu. Nečudo, že aj posledných mohykánov, ktorí vytrvali v chove ošípaných, sa zmocňuje dezilúzia. Všimnime si, čo hovorí predseda chynorianskeho družstva.
"Mám dve deti a jedia v škole samú kuracinu z dovozu. Prečo nie je zacielená podpora v školských jedálňach na kúpu slovenských potravín? Roky sa o tom hovorí, ale je to mlátenie prázdnej slamy,“ opisuje realitu Robert Šmatlák. Veci dáva do širšieho kontextu: "Na Slovensko sa valí ukrajinské obilie, ktoré malo ísť do tretích krajín, čo rozvracia ekonomiku družstiev. Treba sa opätovne pozrieť na jeho kvalitu. A pokiaľ ide o ošípané, držíme ich aj za cenu, že na nich prerábame.
Od ich chovu závisí život živiteľov 30 rodín,“ hovorí Šmatlák a dodá, čo mu v ostatných dňoch nepridáva na pokoji: V okrese Žarnovica zachytili diviaka nakazeného africkým morom ošípaných. A to je nebezpečne blízko jedného z posledných intenzívnych chovov. Na Slovensku mor už pochoval viaceré špičkové farmy.
Africký mor ošípaných plus vojna na Ukrajine a z nej plynúce konzekvencie napríklad aj v podobe dražejúcich hnojív, k tomu obrovský tlak na ekologizáciu intenzívnej živočíšnej výroby nielen v Holandsku, ale aj v Dánsku či v Nemecku môžu zmeniť vo veľmi krátkom čase produkciu potravín v celej Európe.
Nič nie je zadarmo
Odborníci upozorňujú na meniace sa pomery vo výrobe potravín. Julián Škerlík poukazuje na to, že Nemecko vlani znížilo porážku prasiat o polovicu. Peter Polák upriami pozornosť na Holandsko, kde chce vláda vykúpiť 2¤500 fariem a úplne ich zatvoriť.
Dôvodom je vysoká hustota zvierat v krajine tulipánov. V prepočte na hektár chovajú 3,3 dobytčej jednotky, na porovnanie, na Slovensku je to jedna desatina. Čo sa stane, keď Holanďania prestanú produkovať miliardy litrov mlieka, ktoré premieňajú na syr goudu, keď prestanú exportovať vajíčka a mäso?
Slovensko musí byť aj vzhľadom na postupujúcu klimatickú zmenu pripravené uživiť sa samo. Krajina, ktorá ročne dopestuje okolo štyroch miliónov ton obilnín, má dosť krmív na znovuzrodenie stád ošípaných. Vidiek sa však naučil žiť bez fariem. Chovy ošípaných zostali len tu a tam. Ešte v roku 1990 poľnohospodári chovali vyše 2,5 milióna prasiat, na začiatku roku 2023 ich zostalo 400-tisíc. Taký pád nemá v Európe obdobu.
Čítajte viac Drahšie rezníky a „šnicle“. Slovenský trh s mäsom čelí problémom, aké si ľudia pred 30 rokmi nevedeli predstaviť
"Pri súčasnej ročnej spotrebe okolo 39 kilogramov bravčového mäsa zje denne sto ľudí jednu ošípanú, malé mesto s 10-tisíc obyvateľmi, ako je Kolárovo, spotrebuje sto ošípaných. Ľudia chcú mäso jesť, ale obnoviť farmu ošípaných odmietajú. Pre súčasné Slovensko je to dosť typická reakcia,“ hovorí o pripravenosti obyvateľstva akceptovať obnovenie živočíšnej výroby Peter Polák.
Nič nie je zadarmo. Ak v minulosti ľudia na vidieku považovali chovy zvierat za prirodzenú súčasť svojich sídiel, teraz sa veci menia. Nie je to len slovenský, ale celoeurópsky problém. Po tom, čo sa začali bohatí Parížania sťahovať na vidiek, kde im prekážalo kikiríkanie kohútov a zápach hnoja z fariem, prijala francúzska vláda legislatívu, aká nemá obdobu v Európe – zákon o ochrane pachov a zvukov vidieka.
Slovensko by podľa Poláka potrebovalo komplexný zákon o ochrane pôdy, ktorý by vymedzil priestor pre bytovú výstavbu a farmy. Kľúčové je, aby sa ľudské sídla netlačili do blízkosti fariem. Sýtosť má ako všetko rub aj líce. Treba strpieť aj onen rub. Je ním hnoj, hnojovica, ktorú prichodí zapracovať do pôdy. Tam totiž patrí, aby zem obohatila o živiny, ktoré z nej človek zobral v podobe úrody rôznych plodín, z ktorých vychoval aj dobytok a ošípané.