Na budúci rok prídeme o stovky eur a tak skoro sa to neskončí. Konsolidovať budú aj ďalšie vlády, hovorí analytička, ktorá upozorňuje na zlý stav štátnej kasy

Odborníčka zároveň varuje, že nastavenie šetriaceho balíčka bude tlmiť ekonomický rast, brzdiť stúpanie platov a rovnako oslabuje aj konkurencieschopnosť krajiny. Ak sa v budúcnosti nezmení štruktúra konsolidačných opatrení a štát nezačne viac šetriť na vlastných výdavkoch, riziko „gréckej cesty“ bude podľa nej narastať a bremeno ozdravovania verejných financií sa nevyhne ani ďalším vládam.

O koľko peňazí prídu na budúci rok rodiny vinou konsolidácie?

Konsolidačný balíček zasiahne takmer každého z nás, no každého v inej miere. Najviac zasiahne rodiny, ktoré sú aktívne na trhu práce – teda zamestnancov a živnostníkov. Menej zasiahne ľudí, ktorí sú mimo trhu práce. Ide napríklad o nezamestnaných či dôchodcov. Dôchodcovia prídu vplyvom balíčka asi o 60 eur, no priemerná rodina stratí približne 380 eur. Neznamená to však, že ľudia budú mať nevyhnutne nižšie príjmy v porovnaní s aktuálnym rokom. Menej peňazí budú mať oproti stavu, ktorý by sme mohli očakávať, ak by tento konsolidačný balíček zavedený nebol.

Ako príklad si vezmime typickú rodinu v zložení dvaja rodičia a jedno dieťa. V ich prípade strata vychádza na približne 750 eur. Rodičia s dvoma deťmi potom prídu ešte o sto eur navyše. Výraznejšie však budú zasiahnuté rodiny, kde sú menší živnostníci. Jednočlenná domácnosť, ktorú tvorí pracujúci živnostník, príde približne o štvornásobne viac ako rovnaká domácnosť s človekom zamestnaným na trvalý pracovný pomer.

Z pohľadu veku budú najviac tratiť ľudia, ktorí aktuálne vstupujú na trh práce. To je dané samotnou štruktúrou opatrení. Pokiaľ sa nič nezmení, táto skupina pracujúcich bude platiť vyššie dane a odvody, ktoré balíček zavádza, celý svoj aktívny život. Dôchodcovia, ktorí už majú svoj pracovný život za sebou, budú na nových opatreniach tratiť menej.

Čítajte viac Slováci už šetria nielen na potravinách, ale aj na liekoch. A bude horšie, konsolidácia nám na budúci rok utiahne opasky viac ako doteraz

Ktoré opatrenia nás najviac zabolia?

Približne 60 percent zo straty domácností spôsobia zvýšené dane a odvody, teda zdanenie práce. Ďalšiu štvrtinu „zhltne“ zvýšenie minimálnych odvodov do Sociálnej poisťovne pre živnostníkov a skrátenie odvodových prázdnin. Približne 10 percent straty potom pôjde na vrub zvýšenej dane z pridanej hodnoty (DPH) na cukor a soľ. Zostáva nám päť percent, v ktorých sa skrývajú zvyšné opatrenia.

V akom stave sú naše verejné financie?

Nie práve v najlepšom. Nachádzajú sa tesne na hranici pásma vysokého rizika. Minuloročný konsolidačný balíček čiastočne pomohol znížiť mieru rizika pre verejné financie do budúcnosti, čo znamená, že dlhodobá udržateľnosť sa zlepšila. Stále však platí, že sme na hrane. Prijali sa totiž dodatočné opatrenia, ktoré celkový stav ekonomiky zhoršili. Schodok verejných financií stále dosahuje približne päť percent hrubého domáceho produktu (HDP). Nedarí sa ho znížiť ani napriek prijatiu dvoch predchádzajúcich konsolidačných balíčkov.

Problémy sú aj s najnovším tretím balíčkom. Vláda síce avizovala, že chce usporiť 2,7 miliardy eur, no naše prepočty ukazujú, že to bude napokon iba 1,6 miliardy eur. Hoci si vláda stanovila cieľ deficitu na úrovni 4,1 percenta, takýmto spôsobom sa dostaneme na deficit vo výške 4,6 percenta. Stále sme sa teda príliš nevzdialili od spomínaných piatich percent. Znamená to, že ani aktuálna konsolidácia nebude stačiť na to, aby sme deficit dostali pod tri percentá a splnili tak Maastrichtské kritériá. Dlh už prekročil 60 percent HDP a pri týchto deficitoch bude ďalej rásť, čo znamená, že budeme musieť konsolidovať aj v ďalších rokoch.

Ponúka sa otázka, dokedy budeme konsolidovať?

To záleží aj na tom, ako veľmi budeme chcieť verejné financie ozdraviť. Prvou možnosťou je mať za cieľ iba plnenie deficitného kritéria. Druhá možnosť je plniť deficitné aj dlhové kritérium dlhodobo. A tretí, najambicióznejší cieľ je mať verejné financie, ktoré budú odolné voči krízam – mať finančný vankúš na zvládanie kríz.

Čiže skutočne záleží na tom, čo si stanovia vlády – toto je dlhodobý záväzok, nie na jedno volebné obdobie. Ani rast ekonomiky, bohužiaľ, nie je bohvieaký. Tento rok očakávame rast pod jedným percentom. Na budúci rok, aj vplyvom konsolidačného balíčka či geopolitickej situácie, napríklad colnej politiky Donalda Trumpa – to bude len mierne nad jedným percentom. To je veľmi málo, náš potenciál je výrazne väčší.

Na jednej strane máme zlý stav verejných financií, na druhej strane nízky ekonomický rast, čo spôsobuje aj nízke daňové príjmy. To znamená, že budeme musieť konsolidovať pomerne dlho, minimálne dovtedy, kým sa nenaplnia ciele, ktoré si koalícia sama deklarovala. Podľa jej vlastnej správy o pokroku by chceli dosiahnuť deficit 2,8 percenta, teda mierne pod Maastrichtským kritériom, v roku 2028. Ale keďže efekt balíčka je menší, než sa očakávalo, bude to náročné.

Zároveň si naplánovali pomerne veľkú konsolidáciu práve na volebný rok, čo je rizikové – nemáme historickú skúsenosť, že by vlády vo volebných rokoch reálne konsolidovali, skôr je tendencia robiť opak. Takže to bude ťažké.

A aby sme mali verejné financie – teda deficit aj dlh – dlhodobo pod úrovňou troch percent, nestačí „raz“ dostať deficit pod tri percentá do roku 2028. Populácia starne, výdavky na dôchodky a zdravotníctvo budú rásť, pri súčasnom nastavení politiky budú daňové príjmy klesať, lebo bude menej pracujúcich. To automaticky spôsobí ďalší rast deficitu a dlhu. Konsolidácia preto bude potrebná aj v budúcnosti – možno už viac „udržiavacia“, ale stále nevyhnutná.

Takže konsolidovať bude musieť aj nasledujúca vláda.

Určite s tým treba počítať. Vo volebnom roku to už s konsolidáciou môže byť všelijaké a aj keby došlo k výraznejším opatreniam, deficit stále zostane vysoký. Veľká časť bremena tak zostane na ďalšiu vládu.

Čítajte viac Slováci berú Čechom najlepšie platenú prácu. Konsolidácia môže byť posledná kvapka

Na začiatku sme sa rozprávali o tom, čo spôsobí budúcoročný konsolidačný balíček. Viete priblížiť, čo spôsobili ľuďom, ekonomike a verejným financiám predchádzajúce dva balíčky?

Všetky tieto balíčky majú zopár spoločných charakteristík. Prvá je ich štruktúra. Druhou je, že úsporné opatrenia na výdavkovej strane majú veľmi často dočasný charakter – jednoročné, dvojročné – a potom sa buď predlžujú, alebo sa nejakým spôsobom obchádzajú.

Prvý balíček bol takmer úplne zameraný na príjmy – to bol balíček pre rok 2024. Konsolidačné opatrenia, podľa ktorých žijeme tento rok, sú takisto asi z troch štvrtín zamerané na príjmy – zaviedla sa finančná transakčná daň, zvýšili sa firemné dane, zvýšila sa DPH. To všetko malo navýšiť daňové príjmy.

Na výdavkovej strane sa spravilo relatívne málo. A aj keď sa niečo spravilo, často sa to neskôr „vybilo“ dodatočnými výdavkovými opatreniami – napríklad zavedením plnohodnotných 13. dôchodkov vo výške priemerného dôchodku pre všetkých. To je typický príklad opatrenia, ktoré ide proti konsolidácii. Podobne každoročné dotácie na energie – to nie sú malé objemy peňazí, hovoríme o stovkách miliónov eur ročne.

Tým, že veľmi zvyšujeme daňovú záťaž zameranú na prácu a firmy, ktoré produkujú hodnoty, sme sa dostali medzi smutných lídrov rebríčka daňového zaťaženia. V rámci regiónu strednej a východnej Európy, ak berieme bývalé postsocialistické krajiny, máme vo V4 jedno z najvyšších daňových zaťažení firiem.

Je to problém, lebo sa stávame neatraktívnymi pre investorov. Je to ako keby ste mali zmluvu, kde je veľkým písmom napísaná úroková sadzba – u nás je tá „sadzba“ pre firmy už príliš vysoká, takže zákazníci do takej „banky“ nechcú chodiť.

Aj v oblasti daní z práce, ak rátame implicitné daňové sadzby, sme asi piati najhorší v rámci Európy. Máme jednu z najvyšších implicitných sadzieb zdanenia práce – efektívna sadzba je takmer 40 percent. Nad nami sú už len vyspelé krajiny západnej Európy.

To je dôvod, ktorý nám bráni v raste platov?

Áno a nielen v raste platov, brzdí sa rast ekonomiky. A až keď ekonomika rastie, môžeme si dovoliť platiť ľuďom viac. Ak zvýšime odvodové či daňové zaťaženie zamestnanca, on to okamžite cíti na čistej mzde. Má potom tendenciu žiadať výraznejšie zvýšenie platu, čo musí niekto zaplatiť – v tomto prípade to zaplatia firmy. Tie to buď prenesú do cien tovarov a služieb, alebo to zaplatia na úkor vlastných marží, čo následne spomalí rast miezd v ďalších rokoch.

Vysoké zdanenie práce zároveň odrádza ľudí od toho, aby pracovali, a firmám znižuje priestor na investície. Môžu tak zaostávať za konkurenciou, nemajú dosť finančných zdrojov na modernizáciu. Ak navyše výrazne zvyšujeme sadzby vysoko zarábajúcim – teda robíme silnú daňovú progresiu – musíme si uvedomiť, že často ide o ľudí, ktorí prinášajú inovácie a na ktorých sú naviazané investície. Tí sa môžu rozhodnúť, že z trhu práce odídu, alebo odídu do inej krajiny, kde majú lepšie podmienky. Alebo prejdú na inú formu práce, napríklad z klasického zamestnania na s.r.o. Doteraz sa im možno nechcelo riešiť papierovanie, daňové priznania, účtovníctvo, ale pri vyššej progresii je motivácia prejsť na iný režim vyššia. A pre štátny rozpočet to znamená menej peňazí – s.r.o.-čky platia nižšie dane aj odvody. Čiže vyššie dane a odvody nám zabíjajú ekonomiku a budúci rast.

Ďalší problém je nestabilita daňového prostredia. Každú chvíľu meníme daňové zákony, systém je plný výnimiek a administratívnej záťaže. Je to zložité a neprehľadné. Keď sa investor rozhoduje medzi dvoma krajinami, nepozerá sa len na sadzbu, ale aj na to, koľko „malých písmeniek“ je v zmluve. Ak je systém nečitateľný, je to ďalší dôvod neprísť. Tým zabíjame konkurencieschopnosť ekonomiky.

Čítajte viac Slováci prídu o stovky eur. Vláda nám poriadne utiahne opasky, šetrenie rodinám zhltne časť výplaty

Keď sa ešte vrátime k tým dvom predchádzajúcim balíčkom, o koľko peňazí sme pre ne prišli?

Prvý balíček bol takmer celý zameraný na príjmy štátu. Veľká časť konsolidácie prebehla cez zníženie odvodov do druhého piliera. Tam je okamžitý dosah na verejné financie veľmi ťažko vyčísliteľný, prakticky žiadny. Znížili sme odvody do druhého piliera tým, ktorí si ešte len sporia, čím sme znížili ich budúce dôchodky. Prvý pilier im totiž túto stratu nemusí v plnej miere kompenzovať.

V budúcnosti to však štát bude musieť doplácať. Nielenže ľudia dostanú menej z druhého piliera, ale z prvého piliera bude potrebné dorovnávať ich dôchodky z bežných daní. Takže je to skrytá budúca strata.

Čiže to, koľko nás to celé bude stáť, uvidíme až v budúcnosti.

Áno, to sa úplne naplno ukáže až v budúcnosti, a je to pomerne veľký problém. Ak sa pozrieme na menej viditeľné zmeny – zvýšili sa zdravotné odvody platené zamestnávateľmi, zaviedli sa alebo zvýšili špeciálne bankové odvody a daň z poistenia. Človek si to často ani neuvedomí, ale v konečnom dôsledku to zaplatí v cene bankových či poistných služieb.

Firmy majú nižšie zisky a tým menší priestor na investície a dynamickejší rast miezd. Ľudia tak na tom strácajú nepriamo. Tohtoročný konsolidačný balík znížil DPH na reštauračné služby a ubytovanie v nádeji, že ceny klesnú. Ukázal sa opak, tieto služby nezlacneli, naopak, zdraželi, ceny tam rástli veľmi dynamicky. Otázka teda je, načo to celé vlastne bolo.

Ďalší priamym dosahom je zmena daňového bonusu. Ľuďom s vyššími príjmami sa bonus znížil alebo oň úplne prišli. Systém sa stal adresnejším, ale niektoré rodiny tým automaticky tratia.

Vidno to aj na raste ekonomiky, že konsolidácia ekonomiku tlmí. Nikdy to totiž nie je zadarmo – vždy niekto krátkodobo trpí. My nehovoríme, že konsolidácia sa nemala robiť. Robiť sa musela – bez nej by verejné financie boli v oveľa väčšom probléme. Ak by sme ju nerobili, nielenže by sme nespĺňali pravidlá EÚ, ale hlavne by nám rástli rizikové prirážky a úrokové sadzby.

To by nepocítil len štát, ale všetci – hypotéky by boli o dva-tri percentuálne body drahšie, možno aj viac. Firmy by si požičiavali oveľa drahšie, mali by menší priestor na zvyšovanie miezd. Štát by musel oveľa väčšiu časť príjmov dávať na úroky, mal by menej peňazí na sociálne výdavky a politiky. Sociálny štandard by rýchlo klesal.

Presuňme sa teraz trocha do budúcnosti. V posledných týždňoch premiér hovorí, že ďalšia konsolidácia nemôže byť na úkor ľudí, nechce škrtať sociálny štát a nechce zvyšovať dane. Aké má vláda možnosti?

Ak vláda nechce zvyšovať dane a zároveň ich nechce ani znižovať, ostáva jej najmä zmena štruktúry a zjednodušenie systému. Ako som spomínala, máme veľmi zložitý daňovo-odvodový systém pre firmy, ľudí aj SZČO. Je tam veľa možností na únik, veľa nejasností – niekedy ani nevieme povedať, čo je správne účtovanie. Človek tak ani nemusí vedome obchádzať zákon, len sa v tom nevyzná.

Jedna z možností je zjednodušiť systém: zjednodušiť dane pre firmy, dane pre ľudí, znížiť počet sadzieb. Dá sa to nastaviť aj približne fiškálne neutrálne. Teda tak, že na papieri ostanú podobné výnosy, ale tým, že systém bude jednoduchší, môže sa zvýšiť atraktivita krajiny. Ak zjednodušíme dane pre firmy, môžeme mať pozitívnu externalitu v podobe vyšších investícií. Investor nechce ísť do krajiny, kde sa pravidlá každú chvíľu menia a sú nečitateľné. Ak budú jednoduché a stabilné, príde skôr.

To isté platí pre ľudí – zjednodušiť sadzby, prípadne prejsť na jednu či dve prehľadné sadzby. Môže to pôsobiť ako stimul na trhu práce, zvýšiť zamestnanosť a príjmy z daní. Samozrejme, z dlhodobého hľadiska by bolo dobré nielen zjednodušiť, ale aj znížiť daňové sadzby – firemné dane u nás patria medzi najvyššie v regióne, zaťaženie práce rovnako, a to výrazne oslabuje našu konkurencieschopnosť a tým aj rast miezd.

Čo sa týka výdavkovej strany, ak nechceme škrtať sociálny štát, môžeme sa pýtať, či je sociálny systém dostatočne adresný. Treba chrániť tých, ktorí to naozaj potrebujú, ale tí, ktorí to nepotrebujú, nemusia dostávať rovnakú úroveň dávok. Takto vieme šetriť bez toho, aby sme oslabili sociálnu funkciu štátu.

Výraznejší priestor je v režijných výdavkoch štátu. V takzvanej medzispotrebe a kompenzáciách, čo sa týka platov zamestnancov vo verejnej správe. To nie sú len úradníci, ale aj učitelia, lekári a podobne, Verejná správa v poslednej dekáde výrazne narástla – čo sa týka zamestnanosti aj platov, približne na úrovni 10 percent ročne.

Keď porovnáme náklady práce vo verejnom sektore medzi Slovenskom a Českom, u nás je hodinová mzda vo verejnej správe vyššia, hoci priemerná mzda v Česku je vyššia ako u nás. To ukazuje, že štátna správa je u nás relatívne drahá. Tu je priestor na šetrenie, ale chce to audit. Otázkou je, do akej miery šetriť cez nižší rast miezd a do akej cez znižovanie počtu zamestnancov. Súkromný sektor dlhodobo hovorí, že má problém s hľadaním kvalifikovanej pracovnej sily. Časť kvalifikovaných ľudí je pritom práve vo verejnom sektore.

Máme teda veľký priestor, kde šetriť na výdavkoch, a je priestor, ako zvýšiť výnos daní cez efektívnejší, rastovo priateľskejší systém, a financovať tým zníženie nákladov na obsluhu štátu.

Čítajte viac Vláda konsolidáciu odignorovala: platy na ministerstvách stúpli, úradníkov je ešte viac

Pristavme sa ešte pri šetrení na štáte. Premiér už pred približne dvoma rokmi hovoril, že treba spraviť 30-percentné zníženie počtu úradníkov – a dal to za úlohu ministrom. Nakoniec z toho nič nebolo. Kde to podľa vás zlyhalo?

Časť pozícií na ministerstvách sú takzvané tabuľkové miesta, ktoré nikdy nie sú reálne obsadené. Napríklad, oddelenie má mať 10 ľudí, ale pre napätý trh práce obsadia len šesť. Konsolidácia sa potom urobí tak, že sa zrušia dve tabuľkové miesta z tých štyroch neobsadených. Štatisticky to vyzerá, že sa šetrí, ale v realite to žiadne peniaze neušetrí, lebo tieto miesta nikdy neboli obsadené.

Skôr je problém v tom, že neprebehli riadne audity. Je ľahké od stola povedať: zosekáme 30 percent úradníkov, ale otázka je, čo by to znamenalo pre fungovanie štátu. Ten totiž potrebuje určitý úradnícky aparát, aby vedel pripraviť rozpočet, riadiť inštitúcie a podobne.

Treba urobiť dôsledný audit – ktoré pozície sú nevyhnutné, kde je duplicita, kde sú procesy zbytočne komplikované. Ten audit už mal byť možno dávno hotový.

Premiér Fico teraz hovorí, že by sme sa mali vydať cestou hospodárskeho rastu. Čo to z pohľadu verejných financií znamená? A keď sa pozrieme na doterajšie kroky vlády, je to realistický scenár?

Ísť cestou hospodárskeho rastu, je, samozrejme, ideálna cesta, ale aj veľmi komplikovaná. Máme tu napríklad eurofondy a Plán obnovy, ktoré by to mali sčasti riešiť. Pri eurofondoch je problém, že čerpáme veľmi pomaly a potom na konci programového obdobia naháňame zvyšok. To vedie k neefektívnemu čerpaniu. Ku koncu augusta tohto roka sme mali vyčerpaných len okolo 10 percent, pričom Česko malo cez 20 percent a Poliaci boli ešte ďalej.

Mali by sme sa naučiť lepšie alokovať eurofondy a cez ne robiť investície, namiesto toho, aby sme v prvom rade používali vlastné zdroje. Podobne pri Pláne obnovy – výzvy majú omeškania, a je tu riziko, že časť peňazí nám prepadne. Hovoríme o veľkých objemoch, bola by škoda ich nevyužiť.

Čiže na výdavkovej strane by som začala efektívnym využívaním európskych zdrojov na investície, a až potom treba siahať po vlastných peniazoch. To je dôležité aj preto, že zároveň konsolidujeme. Ak chceme robiť rastové opatrenia, vraciame sa opäť k daniam. Mali by sme zjednodušiť systém a znížiť sadzby. Tak si zvýšime rastový potenciál ekonomiky.

Dnes rastieme na úrovni okolo 0,9 až jedno percento, ale pri našej demografii by náš potenciál mal byť výrazne nad dvoma percentami. Otázka je, prečo takéto čísla nedosahujeme. A tieto nízke rasty nebudú len krátkodobé – pri súčasnom nastavení nám hrozí, že podobne nízky rast budeme zažívať aj v ďalšej dekáde a po roku 2040. Musíme zvýšiť rastový potenciál ekonomiky, inak samotný rast konsolidáciu nevyrieši.

Je možné povedať, v čom spočíva problém?

Dlhodobo sme riešili plnenie štátneho rozpočtu cez zvyšovanie daní. Tým sme spomaľovali pracovnú aj investičnú aktivitu a systém sa stále lepí novými opatreniami – vzniká chaos a neprehľadnosť. Zahraničné investície k nám nechodia v takej miere, ako by mohli. Keď sa porovnáme s Českou republikou, máme na obyvateľa asi trikrát menej zahraničných investícií.

Rovnako máme jednostranne orientovanú ekonomiku, veľmi závislú od nemeckého trhu a automobilového sektora. Ten tvorí 10 až 12 percent nášho HDP, asi 40 percent exportu a zamestnáva približne 10 percent pracovnej sily, ak rátame aj subdodávateľov. Ak vypadne kľúčová zákazka alebo sektor prejde krízou, napríklad vinou neistoty okolo ciel, okamžite to cítime. Colná politika Donalda Trumpa a všeobecná geopolitická nestabilita nám uškodili.

Kam by sme teda mali ekonomiku smerovať?

Nechcem povedať, že automobilový priemysel je zlý, ide skôr o to, či nám to bude stačiť. Otázka je, akú pridanú hodnotu tu vytvárame. Výzvou je, kam ho ďalej posunúť, najmä keď prichádzajú elektromobily. Tie sú viac o technológiách a menej o ľuďoch – montáž je jednoduchšia, potrebujete menej pracovníkov. Naša pridaná hodnota je skôr montážna, nízka. Modely a inovácie vznikajú inde. To sa odráža aj na mzdách. A navyše už ani nevieme konkurovať nízkymi mzdami tak ako kedysi.

Keď sa pozrieme na cenu práce, teda na čistú mzdu plus dane a odvody, a porovnáme sa s priemerom EÚ, sme niekde v polovici. Ale to porovnanie je skreslené štruktúrou ekonomík. Lepšie je porovnávať sa s Českom, ktoré má podobne priemyselnú ekonomiku.

Keď sa pozrieme na náklady práce v priemysle, sú u nás o pár centov vyššie než u našich susedov, hoci celkovo má Česko vyššie priemerné mzdy. Zároveň však české firmy vyrábajú produkty s vyššou pridanou hodnotou – sú teda lepšie zaplatené za to, čo dokážu vyrobiť.

My sa stávame v rámci EÚ jednou z drahších krajín na to, čo produkujeme – pridaná hodnota na zamestnanca je nižšia než priemer EÚ a zároveň sú naše náklady práce v tejto časti ekonomiky relatívne vysoké. V tomto porovnaní sme asi o 15 percent „drahší“, než by zodpovedalo našej produktivite.

V čom spočívajú tie najväčšie prekážky?

Keď nebudeme inovovať, zákazky skončia inde – ako vidíme napríklad pri poslednej zákazke Volkswagenu, ktorá išla do Španielska, nie na Slovensko, lebo sú o čosi lacnejší a flexibilnejší.

Pri prechode na elektromobilitu budeme musieť pracovníkov preškoliť na úplne iný typ výroby a mnohých už ani nebudeme potrebovať. To je veľký problém do budúcnosti.

Ďalší problém je, kde hľadať sofistikovaných zamestnancov. Naše domáce zdroje, napríklad mladí ľudia po maturite, odchádzajú. Až 60 percent najlepších maturantov z matematiky odchádza študovať do zahraničia, najmä do Česka. To sú budúci inžinieri, IT-čkári, inovátori. Ak tam vyštudujú, majú väčšiu šancu tam aj zostať. Inovácie tak prichádzajú a implementujú sa pomalšie.

Čo sa týka zahraničných pracovníkov – áno, prišlo ich k nám asi 125-tisíc, čo je na jednej strane pozitívne. Ale relatívne k veľkosti našej ekonomiky a v porovnaní s inými krajinami je to stále málo. A najmä, rastie podiel nekvalifikovaných pracovníkov. Kedysi tvorili odborní a vysoko kvalifikovaní ľudia asi tretinu zahraničných zamestnancov, teraz už len šestinu.

To znamená, že k nám neprichádzajú tí, ktorí by prinášali inovácie a vysokú pridanú hodnotu, ale skôr tí, ktorí robia menej kvalifikovanú prácu.

Ešte pri tých ľuďoch zostanem. Nedávno som pracoval na článku o tom, že ekonomike by pomohlo, keby seniori pracovali dlhšie. Len je otázka, ako dlho ich vieme udržať v pracovnom procese pri stave nášho zdravotníctva. A odkiaľ vlastne zobrať ľudí, keď ich zo zahraničia nechodí toľko, ako vravíte, a nevieme pritiahnuť späť našich šikovných?

Čo sa týka seniorov, ak sa porovnáme s krajinami EÚ, vidíme, že ľudia pracujú aj po dovŕšení dôchodkového veku. U nás sa urobil dôležitý krok – vek odchodu do dôchodku je naviazaný na očakávanú dĺžku dožitia. To znamená, že ľudia budú postupne odchádzať neskôr – približne o rok za dekádu. Nie je to dramatické, je to znesiteľné tempo. Doteraz sa to hýbalo rýchlejšie najmä pre nábehové fázy u žien.

Výsledok je, že verejné financie budú musieť platiť menej na dôchodky, respektíve neskôr, a zároveň budeme mať na trhu práce dlhšie ľudí so skúsenosťami. Títo ľudia sú často veľmi hodnotní – majú zručnosti, vedia viesť mladších, majú životné skúsenosti.

Čo by veľmi pomohlo, je vyššia flexibilita trhu práce. V tomto sme na chvoste EÚ – podiel skrátených úväzkov a flexibilných foriem práce je u nás veľmi nízky. To sa netýka len seniorov – ale práve seniorom by to pomohlo. Mnohí by nešli do predčasného dôchodku, keby mali možnosť pracovať na skrátený úväzok. Ale je to legislatívne komplikované, daňovo a odvodovo to nie je atraktívne ani pre zamestnávateľa, ani pre zamestnanca.

Rovnaký problém majú rodičia malých detí – najmä ženy po rodičovskej. Celý úväzok nevedia alebo nechcú zvládnuť, skrátený úväzok by bol ideálny, ale trh práce im ho neponúka. Vyššia flexibilita by pomohla udržať viac ľudí aktívnych, nestrácať ich pracovné návyky a zmierniť nedostatok pracovnej sily.

Čítajte viac Slovensko čaká oprava storočia: za záchranu mostov zaplatí štát desiatky miliónov eur súkromníkom

Nepomohlo by výraznejšie investovanie firiem do automatizácie a nových technológií, ktoré by nahradili chýbajúcich ľudí?

Určite áno. Investície do inovácií a nových technológií zvyšujú konkurencieschopnosť firmy. Ak je firma exportne orientovaná a konkurenti v zahraničí už tieto technológie používajú, bez nich stratí pozíciu.

Nie sú to však navzájom sa vylučujúce riešenia. Potrebujeme aj efektívnejšie zapojiť všetkých ľudí, ktorých máme – nevyhadzovať ich z trhu práce len pre rigidné pravidlá, a zároveň investovať do modernizácie.

Ľudia sú často kreatívni, inovatívni a vedia na nové technológie nabehnúť, ak im ich dáme k dispozícii. Kombinácia kvalitných ľudí a moderných technológií dáva najväčší efekt.

Často sa opakuje, že na Slovensku máme nízku produktivitu práce, čo vplýva na naše platy. Do značnej miery to však majú v rukách firmy – tým, ako investujú do technológií. Ale čo môže urobiť zamestnanec? Kde sa berie jeho vplyv na produktivitu?

Produktivita práce je o tom, čo vyrábame a akú pridanú hodnotu to má. Ak vyrábame niečo s nízkou pridanou hodnotou, ani pri maximálnej snahe zamestnanca z toho nevie zamestnávateľ zaplatiť vysoké mzdy. Ak chceme rýchlejší rast miezd a dobiehať Západ, musíme robiť sofistikovanejšie veci. To je kombinácia – investície firiem, daňové a odvodové nastavenie, vzdelávanie ľudí.

Daňovo-odvodové zaťaženie je nástroj, ktorým dokáže štát pomôcť – znižovaním odvodov z práce vieme zlepšiť pomer medzi tým, čo stojí zamestnanec firmu, a tým, čo dostane na ruke. Produktivita sa dá zvýšiť aj tým, že budeme vyrábať kvalitnejšie produkty s vyššou cenou, teda vyššou pridanou hodnotou.

Náklady na zamestnanca nemusíme znižovať cez mzdy, ale môžeme ich znižovať cez nižšie dane a odvody. Zamestnanec sa môže vzdelávať, zvyšovať si kvalifikáciu, aby vedel robiť náročnejšie, lepšie platené práce – ale bez toho, aby tu boli firmy, ktoré také pozície ponúkajú, to samo osebe nestačí.

Presuňme sa teraz k iným otázkam. Štát plánuje rozšíriť používanie elektronických platieb – od marca budúceho roka to má byť povinné všade, aj v malých prevádzkach, s cieľom znížiť objem hotovostných operácií. Aký efekt od tohto opatrenia čakáte?

Ministerstvo financií očakáva postupný nábeh efektu, ktorý súvisí s tým, že čoraz viac platieb prejde z hotovosti do elektronickej formy. Pri elektronických platbách sa ťažšie obchádzajú dane, najmä DPH. Dnes je približne 60 percent platieb bezhotovostných. Skúsenosti iných európskych krajín ukazujú, že tento podiel môže vzrásť na približne tri štvrtiny. Priame očakávané prínosy pre rozpočet budú spočiatku relatívne malé – na budúci rok okolo 14–15 miliónov eur. Ale v horizonte štyroch rokov by to mohlo byť takmer 100 miliónov eur, vďaka menšiemu úniku DPH.

Hodnotím to ako zmysluplné opatrenie, ktoré môže pomôcť znížiť daňovú medzeru a zlepšiť výber daní. Treba však povedať, že to nie je „zázračné“ opatrenie, ktoré by samo osebe vyriešilo stav verejných financií.

Je Slovensko na „gréckej ceste“?

Ak by rozpočtová politika zotrvala v dnešnom stave, teda aj po prijatí tretieho balíčka, dlh bude pomerne dynamicky narastať. To by sa postupne dalo nazvať gréckou cestou. Jediná možnosť, ako sa gréckemu scenáru vyhnúť, je konsolidovať. Rizikom je, že sa to bude robiť nesprávne – dočasnými opatreniami, zlou štruktúrou, neustálymi jednorazovými zásahmi. To môže viesť ku konsolidačnej únave – ekonomika aj spoločnosť budú unavené z neustálych škrtov a zvýšení daní.

Ak by sme to nezvládli a v istom momente by finančné trhy stratili dôveru, zvýšili by sa rizikové prirážky, úroky, štát by mal čoraz menej peňazí na bežné výdavky a čoraz viac by platil na úrokoch. Firmy a domácnosti by si požičiavali drahšie, ekonomike by sa darilo čoraz horšie.

V extrémnom prípade by trhy mohli povedať „dosť“ a prestať štátu požičiavať. To je cesta k štátnemu bankrotu. Niekedy zaznievajú hlasy, že by bolo lepšie, keby krajina skrachovala a začalo sa odznova. To však nie je pravda. Grécko je varovaním – aj po mnohých rokoch sa ešte nedostalo na úroveň spred krízy, veľa mladých odtiaľ odišlo a možno hovoriť o stratenej generácii. Bankrot poznačí krajinu na veľmi dlhý čas.

To napokon ukazujú aj štatistiky. Miera subjektívnej chudoby je v Grécku okolo 60 percent, čo je suverénne najviac v EÚ.

Áno, to sú dôsledky toho, že spoločnosť je veľmi dlhodobo štrukturálne zasiahnutá krízou a následnými opatreniami.

Čo by sme mali robiť, aby sme sa vyhli najhoršiemu scenáru?

Jediná možnosť je konsolidovať, ale čo najefektívnejším spôsobom. To znamená konsolidovať tak, aby sme nespomaľovali rast viac, ako je nevyhnutné. Urobiť korekcie v daniach a odvodoch, aby sme nezadusili aktivitu, a zároveň nezaspali dobu v inováciách a investičných aktivitách. Potrebujeme, aby ľudia mali dôvod na Slovensku žiť, pracovať a podnikať – nie odchádzať preč.

Úplne na záver by ma zaujímalo: kedy budeme na Slovensku zarábať viac?

Hrubé mzdy nám rastú, tento rok pomerne svižne, naprieč sektormi. Inflácia je okolo štyroch percent, ale mzdy rastú rýchlejšie, čiže reálne platy by mali tiež stúpať. Ak sa však pýtame, kedy dobehneme priemer EÚ – to závisí od toho, či budeme robiť sofistikovanejšie veci s vyššou pridanou hodnotou.