Český ekonóm: Slováci prežijú veľmi málo rokov v zdraví. Posúvanie veku odchodu do dôchodku tak nebude fungovať

„Pre nás je strategickým záujmom mať dostatok lacnej energie. Zároveň zdravotné údaje ukazujú, že pevné častice ľudí zabíjajú. To, že máme vysoký podiel uhoľných elektrární, zabíja Čechov a pevné častice ovplyvňujú aj kognitívne schopnosti. Sme, s prepáčením, hlúpejší preto, že pálime uhlie,“ upozorňuje hlavný ekonóm Českej sporiteľne David Navrátil v rozhovore pre denník Pravda.

Česká sporiteľňa spolu so slovenskou sestrou Slovenskou sporiteľňou sledovali viacero ukazovateľov, ktoré súhrne vytvorili takzvaný Index prosperity. Slovensko je spomedzi krajín Európskej únie až na 23. mieste, Česko je štrnáste. Zaostávame nielen za najlepšími – Švédskom, Holandskom a Dánskom – ale aj za našim najbližším susedom.

David Navrátil vysvetľuje, kde sú slabé miesta oboch krajín a prečo sme prestali dobiehať vyspelejšie európske krajiny. Zároveň upozorňuje, že v dobrom zdraví žijú Česi a Slováci príliš krátko. To podľa neho ohrozuje aj koncept dôchodkovej reformy, ktorý Slovensko prijalo v minulom roku.

Prečo vôbec vznikol Index prosperity, čo zo všetkých ukazovateľov považujete za najdôležitejšie?

Vždy sme hovorili o tom, že Slovensko aj Česko sú konvergentné ekonomiky, že jednoducho dobiehame Nemecko, Švédsko, Dánsko a tak ďalej. Skutočne sme ich dobiehali, ale to skôr platilo v deväťdesiatych a nultých rokoch. Od prepuknutia finančnej krízy sa dobiehanie zastavilo. Sú dokonca odvetvia, kde môžeme vidieť divergenciu, teda ďalšie zaostávanie za vyspelými ekonomikami. To je, samozrejme, veľmi zlé.

Práve konvergencia bol dominantný ekonomický príbeh, stále sme si hovorili, že niekoho doženieme. Ak toto zrazu nedokážeme, tak je narušená akási spoločenská dohoda o smerovaní krajiny, teda určitá vízia českej a slovenskej ekonomiky. Takže sme sa rozhodli pozrieť sa na situáciu komplexnejšie, nielen na rast HDP, a vznikol Index prosperity.

Sú Česko a Slovensko na jednej lodi?

Napriek tomu, že medzi Českom a Slovenskom rozdiely sú, tak platí, že v oboch krajinách sa prejavuje zastavenie konvergencie, to pritom platí už bezmála pätnásť rokov. To, čo vidíme v Česku, je nielen to, že sa zastavila konvergencia, ekonomika dokonca prestala rásť.

Čítajte viac Vyše 300-tisíc ľuďom stúpnu splátky hypotéky. Aký je to veľký problém a čo nesedí na hrozbách Fica s Kollárom?

Čo to znamená?

Keď v Česku poviem, že prišla pandémia, za ňou vojna na Ukrajine, energetická a inflačná kríza a miestna ekonomika je takmer na úrovni z konca roku 2019, tak počujem, že je to vlastne dobre. Že je v poriadku, že napriek všetkým problémom sme niekde tesne pod úrovňou z konca roku 2019. Potom už len poznamenám, že to je najhorší výsledok v rámci celej EÚ.

Slovensko je na tom lepšie, slovenské hospodárstvo dokáže rásť. Ak by sme ale mali opäť konvergovať, ekonomika by mala rásť rýchlosťou, akú má napríklad Poľsko a Rumunsko. V porovnaní s rokom 2019 je Poľsko o deväť percent vyššie, Česko je o jedno percento nižšie a slovenská ekonomika narástla o zhruba tri percentá. Česko stratilo schopnosť rásť, Slovensko rastie, no nedobieha vyspelé krajiny. My sa síce v niektorých parametroch posúvame, no iní sa posúvajú rýchlejšie.

Foto: Ľuboš Pilc

David Navrátil, hlavný ekonóm České spořitelny David Navrátil, hlavný ekonóm České spořitelny

Čiže zaostávame.

Zaostávame. Nestačí ísť správnym smerom. V našom prípade dokonca často nevieme, čo to je. Okrem toho sa potrebujeme posúvať dostatočne rýchlo, a to sa nedeje.

Prestali sme dobiehať EÚ. Ekonomiky boli dobre naštartované pred vstupom do EÚ, efekt zotrvačnosti chvíľu trval, a čo sa stalo potom?

Snažili sme sa dostať do EÚ a vďaka tomu sme rástli. Za tým rastom sú však potrebné reformy, ktoré obe krajiny robili. My sme následne prestali reformy robiť, už teraz nenastavujeme ekonomiku tak, aby naplno využívala svoj potenciál. Nie je to problém iba Česka a Slovenska, v rámci krajín OECD majú politici vo svojich programoch trikrát viac protirastových opatrení ako prorastových. Je to iný problém v ekonomikách, ktoré už majú relatívne vysokú životnú úroveň, a iné je to v krajinách ako Česko a Slovensko.

Prečo?

My potrebujeme meniť štruktúru ekonomiky, aby sme vyspelé krajiny doháňali. V tomto smere sú politici pre mňa obrovské sklamanie. Pritom platí, že nikto nevymyslel lepšiu politiku ako hospodársky rast na to, aby sme počas jedinej generácie dokázali zdvojnásobiť životnú úroveň. Toto keď si politici znovu uvedomia a prestanú mať strach robiť reformy, tak sme schopní dosahovať omnoho väčší rast. Slovensko bolo kedysi schopné medziročne rásť o desať percent, Česko o sedem. Teraz, keď česká ekonomika rástla o 2,5 percenta, už sa zadýchavala a už musela zakročiť česká centrálna banka. Vzhľadom na to, kde sa krajina nachádza, to nedáva žiadny zmysel.

Je to takto jednoduché? Politici nemajú odvahu robiť prorastové reformy?

Skutočne je to takto jednoduché. Mohli by sme povedať, že vláda je nekompetentná. To opäť nie je len náš problém. Ľudia po celom svete vnímajú vlády ako nekompetentné a neetické. Takisto sú na tom v očiach verejnosti médiá. Neziskové organizácie majú povesť nekompetentných, ale etických a o súkromných firmách pred koronakrízou platilo, že mali povesť kompetentných a neetických subjektov. Čiže vedia podnikať, ale veľmi sa nedá počítať s tým, že im pôjde o blaho ľudí.

Čítajte viac Dane pôjdu hore. Pozrite si, ktoré by to mohli byť (prehľad)

To sa však mení.

Koronakríza to zásadne zmenila, firmy si uvedomili, že všetky druhy kríz, ktoré prišli, urýchlili rozvoj problémov, ktoré tu máme. Firmy si uvedomili, že strata schopnosti využívať potenciál ekonomiky je pre ne ohrozenie a treba s tým niečo robiť. Občania to začali vnímať úplne rovnako a firmy sa tak dostali do situácie, že ich ľudia ako jediné považujú nielen za kompetentné, ale aj etické. Spoločnosť Edelman, ktorá tieto dáta zozbierala, identifikovala ako kľúč k ďalšiemu rastu spoluprácu medzi súkromným a verejným sektorom. Ide o to, mať snahu sa dohodnúť sa, nenechať všetko len na verejný sektor, pretože ten má svoje obmedzenia.

Čo to znamená?

Poviem to na príklade. Česko do spustenia e-governmentu nalialo miliardy českých korún, napriek tomu je kvalita tých služieb na úrovni Bieloruska. To nie je niečo, čím by sme sa chceli chváliť. Keď sa však pozrieme na elektronický obchod, tak sme siedmi najlepší v EÚ, sme špičkoví. Schopnosť firiem pracovať s nástrojmi digitálnej ekonomiky je omnoho lepšia ako schopnosť štátu.

Výsledok je spolupráca pri bankovej identite, ktorá overí totožnosť klienta vďaka informáciám, ktoré už o ňom má.

Presne tak. Štát sa roky pokúšal sprístupniť občanom nejaké elektronické služby. Nebolo to úspešné, až kým neprišla banková identita. Následne sa veľmi výrazne zvýšilo využívanie štátnych služieb. Zrazu sa zistilo, že sa táto identita dá použiť širšie, napríklad pri sčítaní ľudu. Príkladov by sme však našli viac. Počas pandémie boli firmy omnoho rýchlejšie pri stavaní testovacích centier ako štát. Snaha dohodnúť sa je úplne kľúčová.

Vidíte svetlo na konci tunela?

V Česku sme našli platformu druhej ekonomickej transformácie, kde snaha dohodnúť sa padá na úrodnú pôdu. Je to čiastočne test, politici vidia firmy trochu ako podozrivé. Pýtajú sa, prečo by firmy chceli pomáhať, keď to v minulosti nebolo zvykom. To sa ale mení. Štát však už na základe týchto diskusií pripravuje opatrenia, ktoré by mohli krajine pomôcť.

Ide o budovanie strategickej infraštruktúry, prílev talentov, prípadne zamestnanecké akcie. To by mohlo podporiť zamestnanosť, lebo napríklad veľa startupov nie je schopných platiť vysoké mzdy, no majú potenciál a chcú zamestnancov odmeniť tým, že im dajú akcie. U nás boli legislatívne podmienky, ktoré toto znemožňovali. Zvýšenie podnikavosti by teda mohlo naštartovať hospodársky rast, ktorý nám chýba.

Foto: Ľuboš Pilc

David Navrátil, hlavný ekonóm České spořitelnyľne David Navrátil, hlavný ekonóm České spořitelny

Ako je na tom krajina z pohľadu výskumu a inovácií, prečo je to dôležité?

Päťdesiat percent dlhodobého rastu je spojených s inováciami. Ak nie sme schopní inovovať, strácame polovicu svojho potenciálu. To jednoznačne vyplýva z ekonomických štúdií hospodárskeho rastu. Česká republika aj Slovensko dávajú relatívne malú sumu na vedu a výskum v pomere k HDP, a to pritom máme HDP znížené ešte tým, že v ekonomikách máme výrobu s nízkou pridanou hodnotou. Ak by sme to prerátali napríklad na jedného obyvateľa v parite kúpnej sily, tak zaostávanie za EÚ by bolo ešte výraznejšie. Štáty, ktoré do tejto oblasti dávajú viac, majú aj výrazne vyššiu životnú úroveň. Navyše nejde iba o to, koľko do tejto oblasti dáva štát, ale aj o to, aké štát vytvára podmienky na to, aby inovovali súkromné firmy.

Čo presne to znamená?

Napríklad v Česku má množstvo firiem problémy s národnou obdobou slovenskej Finančnej správy. Daňový úrad firmám často povie, že konkrétne výdavky na vedu a výskum im daňovo neuzná, lebo interpretácie zákona sa líšia. To vedie k tomu, že množstvo firiem jednoducho investuje menej, lebo sa boja, že to nebude daňovo uznaný náklad. Zjednodušenie zákona by v tomto smere pomohlo.

Kam sa dá ísť po príklad dobrej praxe?

Estónsko má obrovské ambície stať sa inovatívnou ekonomikou a firmám hovorí, že ak opäť investujú svoj zisk na území krajiny, tak budú platiť nižšiu daň z príjmov. Je to úplne jednoduché, nemusíme nič vymýšľať. Sťažujeme sa, že z Česka a zo Slovenska odteká množstvo dividend. Tie dividendy kapitalista vezme a bude rozmýšľať, kde ich investuje. A investuje ich tam, kde si bude myslieť, že podmienky pre ďalšie zvýšenie zisku budú najlepšie. Ak nastavíme podmienky dobre tu, bude investovať tu. Česká a slovenská ekonomika sú výrazne podinvestované a týchto pár viet v zákone vie výrazne zvýšiť investície.

Dá sa urobiť ešte niečo?

Ďalšou vecou je zakladanie malých inovatívnych firiem – startupov. Česká ekonomika je na tom z tohto pohľadu zle, Slovensko tiež. Počet startupov v Estónsku je v prepočte na obyvateľa desaťkrát väčší ako v Česku, v Dánsku je to sedemkrát viac. Dokonca Rakúsko má v porovnaní s Českom dvojnásobok startupov. Ja nepovažujem Rakúsko za výrazne inovatívnu ekonomiku a aj tak je to dvojnásobok.

Keď už nejaké výdavky na vedu a výskum máme, tak potom nie sme schopní preniesť tie výsledky do reálnej ekonomiky. Môže za to zlá spolupráca medzi firmami a univerzitami.

Čítajte viac Kope Fico za boháčov z Bratislavy? Jeho nápad okolo hypoték rozbili čísla, minister financií aj NBS

Hovoríte zrozumiteľné veci, neverím, že politici tomu nerozumejú. V čom je teda problém?

Sme v pasci stredných príjmov. Na druhej strane, vieme, ako sa z nej dostať. Stačí zmena myslenia, hoci to býva často najťažšie. Ak politici žijú v presvedčení, že voľby môžu vyhrať jedine tak, že budú podplácať voličov populistickými opatreniami, tak v pasci stredného príjmu zostaneme. Ak si politici uvedomia, že zvyšovanie prosperity a životnej úrovne povedie aj k rastu ich obľúbenosti, tak máme vyhraté. Nie som politológ, neviem povedať, čo by viedlo k zmene myslenia politikov, no z pohľadu ekonóma je cesta von z pasce stredného príjmu jednoduchá.

Hovoríte o pasci stredného príjmu. Čo to je a ako sme sa tam dostali?

Do pasce stredného príjmu sa dostávajú ekonomiky, ktoré boli relatívne chudobné a potom sa liberalizovali, prešli transformáciou a začali vyspelé ekonomiky dobiehať. Lenže potom sa to dobiehanie zastavilo, takže tieto krajiny sa ocitli v pasci stredného príjmu. To sa stalo Slovensku aj Česku. Ekonomická veda teraz ďalej skúma, či už sme na nejakej hrane a nie sme schopní ďalej rásť, alebo či je to o tom, že nevyužívame potenciál. Z môjho pohľadu je to práve o nevyužitých možnostiach.

Ako to?

Uvediem príklad. V Česku je veľká diskusia o tom, či nemáme príliš veľa vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Každý predsa nemôže byť vysokoškolsky vzdelaný, lebo to povedie k „inflácii titulov“. Keď sa však pozrieme na štatistiku, tak zistíme, že Česko je na 22. priečke z 27 krajín EÚ v počte mladých ľudí s vysokoškolským titulom. Takže o tomto to nebude. V Česku ide študovať polovica mladých ľudí vysokú školu, máme pocit, že je to veľa, a nie je to veľa.

Navyše v Česku a aj na Slovensku je jasná väzba medzi tým, aké má človek vzdelanie a aké má príjmy. To, aké mám príjmy, je zase nadviazané na to, aký som produktívny, čiže sa nebavíme iba o prínosoch pre mňa osobne, ale aj pre firmu. Zvyšovanie vzdelania je schopné zvyšovať prosperitu krajiny. To platí úplne všade. Ak nemáme ľudí s kvalitným vzdelaním, nevyužívame naplno potenciál.

Aké sú rezervy?

V Česku máme zhruba päť percent detí, ktoré nie sú schopné dokončiť základnú školu. Sú ale oblasti, kde je to desať-pätnásť percent. To je obrovské nevyužitie potenciálu. Základná škola pritom nie je o tom, že niekto na to má, iný nemá. Je to o naučení základných zručností. Považujem za zlyhanie štátu, že nedokáže zabezpečiť, že percento týchto detí nie je výrazne nižšie.

Ďalšie rezervy sú v tom, ako k vlastným deťom pristupujú rodičia. V rámci testovania žiakov PISA jedna otázka zisťuje mieru emočnej podpory detí od rodičov. Vychádza to na zápornú hodnotu. Koho vychováte, ak má dieťa takúto zápornú emočnú podporu? Človeka, ktorý sa bojí robiť chyby. Pre úspech v globálnej ekonomike sa nesmiete báť urobiť chybu, to je cesta k podnikavosti.

Keď na prelome tisícročí vznikala úspešná daňová reforma, stačilo zmeniť pár zákonov, začalo to fungovať a bolo to. Zmena v školstve dáva do pohybu desaťtisíce ľudí a hmatateľný výsledok pravdepodobne siaha za horizont jedného volebného obdobia. Ako to vnímate?

Hovoríte to úplne správne. Bavíme sa o horizonte desaťročia. Ja nie som expert na vzdelávanie, ale keď s niektorými hovorím, tak upozorňujú, že musíme mať v tejto oblasti expertov. Prvá vec, ktorú by sme mali urobiť, je posielať mladých ľudí, ktorí by mali záujem pracovať v štátnej sfére, do zahraničia, aby získali špičkové vzdelanie. Až keď sa vrátia, tak môžu ísť napríklad na ministerstvo školstva a začať systém meniť. Tým sa to celé predlžuje.

Pokračujte.

To, čo môžeme urobiť hneď, je koncentrovať sa na veci, o ktorých si myslíme, že dávajú zmysel. Napríklad pri maturitách. Sú to matematické znalosti a prírodné vedy. Ak nastavíme maturity tak, že od študentov budú vyžadovať iné kompetencie, tak rodičia vyvolajú tlak na to, aby sa školský systém zmenil.

Prosperita nie je len teoretický pojem, upozorňujete na to, že Slováci majú len 57 zdravých rokov života. Je to menej ako v Česku, čím sa to dá vysvetliť, ako tú situáciu čítate?

Keď som videl, koľko zdravých rokov sa dožívajú Česi, zhruba 63, tak som si povedal, že to je veľmi zlé číslo. Potom som videl slovenské číslo a to je ešte horšie.

Ak budeme posúvať vek odchodu do dôchodku niekam vyššie, v podstate to nedáva zmysel. Ten človek, ktorého sa to bude týkať, bude totiž buď na dôchodku, alebo práceneschopný a systém nezlepšíme. Je potrebné teda niečo robiť. Najhoršie, čo sa môže človeku stať, je, ak má nejaké ochorenie, ktoré nevyžaduje okamžitú hospitalizáciu. Na výmenu bedrového kĺbu môžete čakať aj dva roky. V tomto kontexte je lepšie dostať infarkt, to sa o vás v nemocnici hneď postarajú.

Foto: Ľuboš Pilc

David Navrátil, hlavný ekonóm České spořitelny David Navrátil, hlavný ekonóm České spořitelny

Čo teda s tým?

Dve tretiny problémov sú o životnom štýle. Je to teda opäť o nejakom vzdelávaní. Platí, že vzdelanejší ľudia majú lepšiu životosprávu. Za Čechov viem povedať, že pijeme veľa alkoholu, veľkú rolu hrajú aj drogy. To stojí veľa aj ekonomiku. Platí totiž, že dve tretiny obdobia dôchodku strávime v nejakej chorobe a iba tretinu v zdraví. Švédi to majú presne naopak. Tam dokonca ľudia strávia v období choroby len zhruba 15 percent dôchodku. Nehovorím vôbec o tom, že Švédi žijú priemerne dlhšie.

Čo z toho vyplýva?

Opäť narážame na to, že nevyužívame svoj ekonomický potenciál. Pragmatik by povedal, že kratšie budeme vyplácať dôchodok, no potenciál ekonomiky zostáva nevyužitý. V systéme, kde nie sme schopní urobiť dôchodkovú reformu, ľudia musia počítať s tým, že ich dôchodok bude spojený s prácou.

Slovensko urobilo minulý rok reformu, ktorá nadviazala dôchodkový vek na zvyšujúcu sa strednú dĺžku života. Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že to nebude fungovať.

Presne tak. V Česku sú tiež podobné návrhy, ktoré počítajú s nadviazaním dôchodkového veku na očakávanú dĺžku dožitia. O to viac sa však štát musí starať o to, aby obyvatelia žili v zdraví.

To je opäť komplikovaný problém. Kde začať?

Kľúčová je prevencia. My sa sústreďujeme na ukazovatele, ako je počet lekárov, sestier, nemocničných lôžok, no prepadávame v oblasti prevencie a vôbec chorôb, ktoré so životným štýlom súvisia. Z tohto pohľadu teda musíme oveľa viac peňazí vynakladať na prevenciu. Je to relatívne jednoduché. Nemusíme komplikovane zlepšovať lekárske postupy, stačí sa pozrieť na to, že ľudia nechodia ani na základné preventívne prehliadky. Riešením môže byť, že im to budeme pripomínať. Výsledkom bude, že ľudia sa dožijú vyššieho veku a ušetria peniaze, ktoré nevynaložia na liečbu.

Ďalší problém, ktorý ohrozuje prosperitu krajiny, špeciálne Slovenska, je polarizácia spoločnosti. Mnoho ľudí napríklad neverí, že Rusko je agresor. Nemáme jasno v tom, kam chceme krajinu posúvať, aký je váš pohľad ako ekonóma?

S polarizáciou bojuje aj Česko. Obe krajiny doplácajú na neschopnosť jasne vysvetľovať jednotlivé udalosti. V oboch krajinách chýba nejaká pozitívna vízia, aj to Index prosperity ukázal. To spoločnosť rozdeľuje a deje sa to všade vo svete. Dlhodobé výskumy však ukazujú, že zastavenie hospodárskeho rastu vedie k polarizácii spoločnosti. Vlastne teda platí, že liek je stále rovnaký: hospodársky rast. Od ekonóma to vyznieva tak, že hospodársky rast je všeliek, no v zásade to tak je.

Na Slovensku vám veľa ľudí povie, že z čísel sa nenajedia. Váš odkaz teda je, že sa najedia.

Samozrejme. Najedia sa. Nikto a nikdy nevymyslel lepší spôsob na zvýšenie životnej úrovne úplne každého, ako je hospodársky rast.

Zároveň hovoríte aj o ďalších problém, napríklad o tom, že nemáme dostatočne čistý vzduch. Aké to má dôsledky?

To v skutočnosti je o spotrebe energie na jednotku HDP. Napríklad Česká republika spotrebuje dvojnásobok energie ako Dánsko. Poviete si, v poriadku, Dánsko je viac orientované na služby, menej na priemysel. Pozrime sa teda na Nemecko. Česká republika spáli na jednu jednotku HDP o päťdesiat percent energie viac. To súvisí s pridanou hodnotou výroby. Slovensko aj Česko sú montovne, nie mozgovne. Navyše máme veľa neefektivít, ktoré nevieme riešiť.

Ako do toho vstúpila energetická kríza?

Všetky problémy iba urýchlila. Česku ukázala, že nemá dostatok lacnej elektrickej energie. Štúdie ukazujú, že problémy v energetickej oblasti dopadajú na jednotlivé štáty asymetricky. Problémy v tejto oblasti sú v Česku dvojnásobne vážnejšie oproti Nemecku. Sme priemyselná ekonomika, ktorá má vysokú energetickú náročnosť. Pre nás je teda strategickým záujmom mať dostatok lacnej energie. Zároveň zdravotné údaje ukazujú, že pevné častice ľudí zabíjajú. To, že máme vysoký podiel uhoľných elektrární, zabíja Čechov a pevné častice ovplyvňujú aj kognitívne schopnosti. Sme, s prepáčením, hlúpejší preto, že pálime uhlie.

Foto: Ľuboš Pilc

David Navrátil, hlavný ekonóm České spořitelny David Navrátil, hlavný ekonóm České spořitelny

Kde je cesta k zlepšeniu?

Napríklad v investíciách do zníženia energetickej náročnosti budov. České domácnosti spotrebujú o 16 percent viac energie ako švédske domácnosti. Je to tak napriek tomu, že žijú v náročnejších podnebných podmienkach a aj tak spotrebujú menej energie. Je to o tom, že máme staré budovy, nezateplené a málo staviame.

Keď sa bavíme o európskej iniciatíve Green Deal, tak množstvo ľudí je na to alergických. Klimatická zmena v roku 2050 je pre nich nehmatateľná. Energetická kríza im ale ukázala, čo problém s energiami znamená už dnes. Pre ekonomický model Česka a Slovenska je lacná energia bez emisií kľúčová, môže súčasný ekonomický model udržať. Ten bude založený na priemysle. To je dobre. Európa sa snaží dostať priemysel bližšie z krajín ako Čína. Dôvodom sú geopolitické problémy, ktoré sa objavujú.

Keď sa pozrieme na ekonomický model Česka aj Slovenska v 90. rokoch, tak bol založený na lacnej pracovnej sile. Tento model sa vyčerpal. To, čo hovoríte, je, že vznikne model poháňaný lacnou energiou.

Z montovne sa musí stať mozgovňa. Zároveň platí, že moderná civilizácia veľmi pragmaticky stojí na štyroch pilieroch: cement, plasty, oceľ a amoniak, teda hnojivo. Bez toho by moderná civilizácia nemohla fungovať. Všetky štyri piliere majú jednu spoločnú vlastnosť: sú energeticky neuveriteľne náročné. Civilizácia teda vyrástla na tom, že je schopná vyrábať energiu. Mnohé krajiny, Československo aj USA, dokázali, že sú schopné zvyšovať produkciu a znižovať pritom emisie. Sme schopní vytvárať bezemisné zdroje. Slovensko a Česko ukazujú, že cestou môže byť jadrová energetika. Mohli by sme ju využívať oveľa viac, je to stály zdroj, na rozdiel od mnohých zelených zdrojov.

Z vášho pohľadu, dívate sa do budúcnosti s optimizmom?

Vidím svetlo na konci tunela a som presvedčený, že to nie je svetlo rútiaceho sa vlaku, ktorý nás prevalcuje. Aby som povedal aj niečo pesimistické, ak neurobíme potrebné kroky, tak inde ich urobia. Som rád, že aspoň naše deti budú môcť ísť tam, kde tie kroky spravili. Môže sa stať, že Slovensko a Česko budú ďalej zaostávať. Odliv mozgov sa na Slovensku už deje. V Česku zatiaľ veľmi nie, ale môže nastať. Našťastie máme demokraciu a môžeme sa sťahovať tam, kde nás čaká lepšia budúcnosť.