Iba nedávno verejnosť zaujalo porovnanie majetku domácností z dielne Európskej centrálnej banky. Ukázalo, že mediánová domácnosť na Slovensku je bohatšia ako tá v Nemecku. Pre mnohých je to prekvapujúce zistenie, ktoré má však vysvetlenie: je to vďaka majetku „ukrytému“ vo vlastníctve nehnuteľností na bývanie. Až deväť z desiatich ľudí totiž vlastní svoj byt či dom. V spomínanom Nemecku to tak nie je, oveľa viac ľudí totiž býva v prenajatom.
Čítajte viac Slovensko v bohatstve domácnosti poráža Nemecko. Je to skutočne tak, pozrite si tento graf
Práve vlastné bývanie spôsobuje, že Slovensko je jednou z najrovnostárskejších krajín nielen spomedzi európskych, ale aj svetových krajín. Často sa vyjadruje nerovnosť takzvaným Gini koeficientom. Používa rozpätie od 0 do 1. Čím bližšie nule, tým je krajina rovnostárskejšia, a čím bližšie číslu jeden, tým je viac nerovná.
Existuje však ešte jeden zdroj čísiel, ktorý ide hlbšie ako spomínaný Gini koeficient. Upozornil naň analytik Slovenskej sporiteľne Marián Kočiš. Údaje z databázy World Inequality Database popisujú, koľko majetku vlastní najbohatšie percento ľudí, najbohatších 10 percent či spodných 50 percent. Podľa týchto dát je Slovensko druhou krajinou s najnižšou úrovňou nerovnosti na svete. Desať percent najbohatších vlastní najviac v afrických štátoch, Brazílii, Mexiku, Thajsku či Rusku.
Najrovnejší medzi rovnými
Ideálne je však porovnávať relatívne podobné krajiny, nie africké či ázijské štáty. Pozrime sa na porovnanie majetku najbohatších spomedzi susedných krajín Slovenska. Maďarsko, Poľsko, Rakúsko či Česko sú krajiny, ktoré takisto patria k tým relatívne rovnostárskejším v Európskej únii (EÚ). Najmajetnejších 10 percent najviac vlastní v Maďarsku – až 67 percent celkového bohatstva. Nasleduje Poľsko a Rakúsko s takmer 62 percentami, Česko s 59 percentami a až potom Slovensko s takmer 50 percentami.
Aký majetok vlastní jedno percento najbohatších? Opäť je to na Slovensku najmenej – niečo nad 17 percentami. Viac vlastní táto hŕstka ľudí v Česku – 27 percent, v Rakúsku a Poľsku zhodne 30 percent všetkého majetku. Najviac je to v Maďarsku – 33 percent.
Slovensko tak aj v porovnaní so susedmi vyčnieva – bohatstvo je u nás rozdelené najrovnostárskejšie spomedzi rovnostárskych krajín.
Pre korektnosť treba uviesť, že napríklad dáta za Slovensko pochádzajú z prieskumov, pričom údaje za Česko a Maďarsko sú z daňových priznaní, čo je zrejme presnejší zdroj informácií.
Čítajte viac Porovnanie bohatstva a dlhov domácností Slovenska, Česka, Poľska a Maďarska v jednej tabuľke
Ďalším zaujímavým faktom je, že od roku 1995 do roku 2010 sa podiel majetku top 10 percent pohyboval na úrovni 40 percent, no odvtedy vyskočil takmer na 50 percent.
Jednoduché odpovede neexistujú
Intuitívne tieto poznatky navádzajú k tomu myslieť si, že ide o dobrý stav spoločnosti. „Byť rovnostárskou spoločnosťou však nutne nemusí byť iba žiaduci stav. Prosperujúcejšie ekonomiky majú zväčša vyššiu mieru nerovnosti. Spravodlivé rozdelenie príjmu a bohatstva by malo zohľadňovať a oceňovať šikovných a snaživých,“ upozorňuje analytik Kočiš.
„V zásade existuje konsenzus, že priveľká nerovnosť je pre spoločnosť aj ekonomiku škodlivá, ale zároveň ľudia nechcú žiť v úplne rovnostárskej spoločnosti, kde sa všetko delí rovnakým dielom. Nakoľko má byť však spoločnosť rovnostárska, je ale politická otázka,“ myslí si analytik Tatra banky Tibor Lörincz.
„Zjednodušovanie problematiky nerovnosti do polohy porovnania jednotlivcov voči miliónom alebo miliardám ľudí často opomína fakt, že bohatstvo jednotlivcov tvoria najmä podiely v spoločnostiach, ktoré dávajú prácu (stá)tisícom ľudí po celom svete a miliardám prinášajú pridanú hodnotu v podobe služieb alebo tovarov,“ pokračuje Kočiš.
Čítajte viac Soták skritizoval politikov, Ficovi poslal jasný odkaz. Železiarne Podbrezová rekordný zisk nezopakovali
Zástancovia nerovnosti argumentujú, že keď sa darí najbohatším, tak sa darí všetkým. Metaforicky, príliv zdvíha všetky lode, ako vravel americký prezident J. F. Kennedy.
„Ideológia ekonomického liberalizmu argumentuje, že zdaňovanie bohatstva demotivuje, naopak, koncentrácia bohatstva umožňuje investovať do rastu, z ktorého bude profitovať každý, to znamená dvíhať prosperitu každého. Argumentujú i tým, že časť prostriedkov používajú i na charitatívne ciele. Inými slovami, plátajú zlyhania štátu napríklad i v dôsledku nízkych daňových príjmov,“ hovorí exministerka financií za stranu SDĽ Brigita Schmögnerová.
Téma nerovnosti je komplexnou a komplikovanou témou, pri ktorej nenájdeme jednoduché odpovede. Panuje však zhoda, že extrémna príjmová a majetková nerovnosť krajine škodí.
„Plodí rôzne druhy chudoby: nielen príjmovú chudobu, ale aj energetickú, dopravnú, environmentálnu či digitálnu chudobu. Chudoba sa často dedí a tým vylučuje časť spoločnosti na jej okraj. Toto môže mať vážne dôsledky – napokon sme svedkami nárastu sily krajných pravicových strán aj v Európe. Inými slovami ekonomická nerovnosť je rizikom pre bezpečnosť, ako aj pre demokraciu,“ argumentuje Schmögnerová.
Podľa nej každý vzdelanejší ekonóm vie, že vysoká koncentrácia bohatstva je kontraindikátorom rastu. „Obmedzuje kúpyschopný dopyt ako dôležitý faktor hospodárskeho rastu. Vysoká koncentrácia bohatstva okrem toho plodí taký spôsob života, ktorý ohrozuje ochranu životného prostredia a prispieva ku klimatickým zmenám,“ dodáva v súčasnosti prezidentka občianskeho združenia Progresívne fórum.
Ďalším negatívom môže byť, že aj šikovní, no chudobní ľudia sa nemôžu vymaniť z chudoby a rozvinúť svoj potenciál v prospech seba a celej spoločnosti. Práve im by mal štát zabezpečiť „pôdu pod nohami“, aby sa mohli rozvíjať. Ide v skratke najmä o dávky v núdzi, v nezamestnanosti alebo rodičovskú podporu či vyššie dane pre bohatých, ktoré by čiastočne financovali život chudobnejším.
Pre štáty je dôležité, aby na jednej strane zabezpečili sociálnu spravodlivosť, no na druhej strane nesmú „vyzmizíkovať“ motiváciu pracovať, inovovať a riskovať. „Vyššie zdanenie bohatstva u bohatých a nižšie zdanenie príjmov u nízkopríjmových obyvateľov sa ponúkajú ako logický záver. Vo väčšej miere pochopiteľne najmä medzi ľavicovo zmýšľajúcimi ekonómami a politikmi. Na druhej strane je tu otázka následnej motivácie ďalej tvoriť hodnoty a samotnej realizácie opatrení – teda transferu bohatstva a v neposlednom rade aj následnej neprimeranej optimalizácie daňových základov,“ zamýšľa sa na záver Kočiš.