Rozvoj ovocinárstva nelimitujú podľa Szabóa iba peniaze, ale celkový prístup spoločnosti k poľnohospodárstvu a meniaci sa životný štýl vidieckeho obyvateľstva.
Ako často sa vyskytujú neúrodné roky v ovocinárstve?
Čoraz častejšie. Pestujem marhule a čerešne, ktoré sú citlivé na jarné mrazy. Tie tohto roku úplne zdecimovali úrodu, keď sme obrali len 15 – 20 percent toho, čo sa urodilo vlani. Pre porovnanie vlani sa na hektári urodilo po 10 ton marhúľ, teraz 1,5 až 2 tony po hektári. Plody sú síce veľké, ale je ich málo a to výrazne zvýšilo cenu marhúľ aj čerešní.
Sú ľudia ochotní zaplatiť päť eur za kilogram marhúľ a takmer 6 eur za kilogram čerešní? Pred desiatimi rokmi som prechádzal Švajčiarskom a v kantone Wallis som neodolal krásnym marhuliam. Stáli 9 frankov. Lenže to bolo bohaté Švajčiarsko.
Údolie Wallis patrí k chýrnym ovocinárskym oblastiam Európy. Chuť ovocia formuje neopakovateľný terroir – súhrn osobitných vlastností podložia, na ktorom leží pôda, jej zloženie, mikroklímu polohy územia, kde sa darí ovociu a viniču plus o generáciami zveľadenú pestovateľskú skúsenosť o odrodách, ktoré tam chuťovo nezameniteľné ovocie či víno. Ďalej je to mikroklíma, pestovateľská skúsenosť, ale také oblasti máme aj na Slovensku. Dulovce, Svätý Peter, neďaleký Strekov ležia vo zvlnenej Dunajskej pahorkatine, kde sa darí viniču aj ovocným stromom. Sad sme založili s otcom pred vyše 20 rokmi. Ľudia, ktorí ochutnali naše marhule a čerešne, zistili, že také plody si v supermarketoch nekúpia. Sú čerstvé, šťavnaté, aromatické. Stali sa našimi pravidelnými zákazníkmi. Prišli aj toho roku napriek vysokej cene ovocia. Ani tá nám však nepokryje náklady. Bude to mizerný ovocinársky rok. No aj také bývajú, učia pokore a rešpektu pred prírodou.
Čítajte viac Najväčší farmár v strednej Európe je zo Slovenska: zásobujeme východ, Prahu aj Budapešť. Expandujeme aj do Rumunska
Upozornili ste na zvýšenú frekvenciu studených jarí. Čo sa to vlastne deje s prírodou?
Za extrémnymi prejavmi počasia treba vidieť meniacu sa klímu na celej planéte. Na Slovensku zažívame teplé zimy bez očistného mrazu a snehu dodávajúceho pôde potrebnú vlahu. Zima sa nevie vybúriť a mrazy potom prichádzajú v čase, keď stromy kvitnú a sú najzraniteľnejšie. Mráz, ktorý nám začiatkom apríla obral úrodu marhúľ, klesol pod mínus 4.8 stupňa Celzia. Na ten sme boli prikrátki aj pálením parafínových sviec. Studených nocí bolo päť, pričom nešlo o krátkodobé ranné, ale celonočné mrazy. V tom boli zdrvujúce. Šlo o vpád veľmi studeného polárneho vzduchu. Žiaľ, nestalo sa to po prvý raz.
Foto: ARCHÍV OVOCINÁR DUŠANA SZABÓA.
Vysvetlili sme si, prečo je ovocie tohto roku vzácne. Čo je vzácne aj čosi stojí. Koľko presne?
Náš sad poznajú ľudia v širokom okolí vďaka samozberom. Tým, že si ľudia ovocie naoberali sami, zaplatili zaň menej. Cena sa dlho držala na úrovni okolo dvoch eur za kilogram, naoberané marhule u nás vlani stáli kilogram 3,50 eura. Lenže tohto roku ich bolo málo, obrali sme ich sami a predávali po 5,20 eura. Aj tak záujem prevýšil úrodu a sezónu prežijeme tak-tak s odretými ušami.
Nastal čas, keď si musíme privykať na vysoké ceny ovocia?
Čerešne boli drahé už v minulosti, tam nedošlo k extrémnemu nárastu cien, v supermarketoch a na trhoviskách už v minulých rokoch stáli okolo 10 eur za kilogram. Ceny sú odrazom ponuky a dopytu, stavu slovenského ovocinárstva, ale aj vývoja nákladov, inflácie. Celkovo si treba zvyknúť na drahšie potraviny a veru aj ovocia.
S tým sa ľudia len ťažko zmierujú. Nemá drahota širšie korene súvisiace aj s iným spôsobom života generácie ľudí narodenej po roku 1989?
Sú veci, ktoré zásadným spôsobom menia ekonomiku ovocinárskej farmy. Každý vníma, že život dražie. Vyššie sú personálne náklady, teda pracovné náklady, drahšie sú stroje a technológie. V roku 2010 som kúpil traktor za 35 000 eur a nedávno som za obdobný traktor do sadu zaplatil 120 000 eur. Okrem toho do nákladov na dopestovanie ovocia vstúpili protimrazové opatrenia. Musíme ich robiť každoročne, kým v minulosti raz za 3 – 4 roky. Okrem toho na vidieku klesá počet ľudí, ktorí si dopestujú ovocie sami. Nehovoriac o tom, že stúpla náročnosť pestovania ovocia.
Chcete povedať, že prv bolo dopestovanie ovocia jednoduchšie ako dnes?
Do istej miery áno. V dôsledku meniacej sa klímy čelí dnes ovocinárstvo vyššiemu tlaku chorôb a škodcov. Strom nestačí zasadiť, poliať a počkať si na úrodu. Ľudia sú zaneprázdnení, nemajú čas na to, aby denne pozorovali stromy a vyhodnocovali rizikové činitele. Keď aj stromy prežijú mrazy a ovocie dozrie, objavia sa škorce, drozdy, ktoré ich dočista oberú. Ako dieťa si pamätám, že stromy boli dlhý čas plné čerešní, dnes kto neodplaší vtáctvo, príde o nemalú časť úrody.
Dopriať si ovocie si vyžaduje činorodého človeka. Vidiečania mali prácu v krvi. Nestali sme sa pohodlnejšími?
Stali. Mladá generácia nemá záujem pracovať na poli, či farme, nemieni možno aj pod vplyvom prostredia, ktoré ju obklopuje a formuje, spojiť svoj život, existenciu s poľnohospodárstvom. Nehovoriac o tom, že atraktivita poľnohospodárstva oproti časom môjho dospievania ešte viac upadla.
Koľko ste mali spolužiakov, keď ste v roku 1997 nastúpili do prvého ročníka Strednej odbornej poľnohospodárskej školy v Komárne?
Otvorili vtedy štyri triedy prvého ročníka, ale prešlo pár rokov a záujem o štúdium dramaticky upadal. Keďže škola nemala dosť študentov, zavreli ju. Na juhu Slovenska, kde poľnohospodárstvo bolo vždy základom prosperity obyvateľstva, poľnohospodárske školy už vlastne neexistujú. Neveští to nič dobrého pre budúcnosť poľnohospodárstva. Keby aj niekto chcel poslať dieťa do poľnohospodárskej školy, nemá kam. Najbližšia stredná poľnohospodárska škola je v Leviciach. Zanikla aj ovocinárska škola v Šuranoch. Ako sa má postaviť na nohy ovocinárstvo, keď mu chýba zázemie v podobe kvalitných stredných škôl?
Čítajte viac Zomrel milovník Tatier a prírody. Prečítajte si jeden z jeho posledných rozhovorov
Nesúvisí rozpad stredného odborného školstva s úpadkom samotného poľnohospodárstva?
Celkom určite. Hospodárenie na pôde sa stále odohráva pod holým nebom. Potravín v obchodoch je toľko, že ľudia už nechcú drieť na poliach, v záhradách a fóliovníkoch, víťazí túžba po pohodlnejšom živote. To je pochopiteľné, ale stále platí, že bez práce nie sú koláče. Mnohé práce sú pritom zmechanizované, stroje kvalitnejšie. Myslím, že treba viac dávať do pozornosti to, ako sa poľnohospodárstvo zmenilo, aby bolo pre mladých príťažlivejšie. Okrem toho práca v chotári dáva pocit voľnosti, slobody a človek tu vidí zreteľne výsledok svojej práce.
Kto si dnes prichádza nakupovať ovocie do vášho sadu?
Sad sme s otcom zakladali s cieľom zásobovať miestny trh. V podstate sme dobre odhadli vývoj spoločnosti – mäkké ovocie rozpredáme priamo na farme. Kupujú si ho nielen ľudia z miest, ale aj vidiečania. Ako som vravel, ľudia sú zaneprázdnení a aj tí, čo majú záhrady, sa spoliehajú na profesionálov. Zoberte si, ako sú dnes populárne samozbery jahôd. Ovocie chce čas, trpezlivosť a veľa práce.
Z tohto pohľadu máte perspektívu.
Budúcnosťou je lokálny trh, predaj čerstvého dobre dotretého ovocia, nezaťaženého dlhým transportom, čo sa nedá povedať o produkcii z dovozu. Rozhodne by sme mali zvýšiť produkciu slovenského ovocia a nespoliehať sa na španielske či talianske marhule, keď sa dajú dopestovať aj na Slovensku. Reťazce ich ponúknu v akcii lacnejšie povedzme o euro, ale plody boli predčasne odtrhnuté, chýba im esencia zrelosti, ktorú majú naše marhule.
Foto: ARCHÍV OVOCINÁR DUŠANA SZABÓA.
Priemerná vzdialenosť dovážaných potravín je okolo 1000 km. Čo by na to povedali naši starí rodičia?
Ľahko si domyslieť. V tom lepšom prípade by súčasníkov označili za nezodpovedných ľahtikárov. Mnohé veci sme podcenili. Vidiek sa veľmi zmenil. Nemám na mysli len to, ako vyzerajú dediny, ale aj to v akom stave sú chotáre, ktoré ich obkolesujú. Úrodnosť pôdy klesá, stráca sa biodiverzita, pôda degraduje, lebo pestujeme málo plodín, obsah humus v pôde sa znižuje, pretože jej chýba organická hmota. Roky rokúce sa mnohí poľnohospodári spoliehajú len na priemyselné hnojivá, chemickú ochranu. Je najvyšší čas naprávať veci.
Ako sa staráte o úrodnosť pôdy, aby váš sad dobre rodil?
Usilujem sa pracovať v symbióze s prírodou. Ovocný sad som nikdy nebral ako fabriku na výrobu ovocia, ale ako živý organizmus, v ktorom všetko so všetkým súvisí – rastlinné aj živočíšne spoločenstvá tvoria jeden celok. Prv ako založím nový sad, tak 2–3 roky minimálne pestujeme na pôde rôzne miešanky. Usilujeme sa pôdu ozdraviť, spestriť v nej život.
Nechýba vám maštaľný hnoj?
Dobytok je dnes vzácnosť, ale potrebnú organickú hmotu si vieme utvoriť aj zeleným hnojením. Vysievame širokospektrálne bylinné zmesí rôznych čeľadí. Ide o 50 až 60 rastlín, ktoré majú bohatú koreňovú sústavu. Nadzemnú časť rozdrvíme, vznikne mulč, zabráni sa výparu pôdy, aj veternej a vodnej erózii a keď koreňová sústava odumrie, sama zlepší štruktúru pôdy. Kde je dobrá výživná pôda, urodí sa aj dobré ovocie.
Ako ste začínali?
Prastarí rodičia a starí rodičia boli roľníci, potom sa kontinuita prerušila. Rodičia už nerobili v poľnohospodárstve, ale otca, hoci mal zamestnania nesúvisiace s poľnohospodárstvom, pôda priťahovala. Mal som sedemnásť rokov, keď sme vysadili prvý hektár pôdy ovocnými stromami. Gro tvoria marhule, potom čerešne a najnovšie sme vysadili slivky.
Máte rodinu a tri deti. Sú doma v sade?
Pravdaže, časom sa ukáže, komu sad bude súdený.
Aké je povolanie ovocinára?
Je to pekná práca, zvyknete si aj na riziká, nejako podvedome s nimi rátate. Nemôžete ísť do ovocinárstva a vôbec poľnohospodárstva s prehnane veľkými očakávaniami, to by dlho nevydržalo.
Čítajte viac Odišiel poľnohospodár profesionál a srdciar. Svoju prácu miloval
Zakladateľ slovenského pôdoznalectva akademik Juraj Hraško mi raz povedal, že otec ho na štúdia vyprevádzal so slovami: Chlapče drž sa zeme, pôda ťa nezradí. Platí to?
Platí. Potraviny sa síce dajú dopestovať už aj na hydropónii, ale pôda zostáva istotou, že vás uživí a poskytne potraviny také, aké sme vždy jedli. Nemôžeme sa odtrhnúť od prostredia z ktorého sme vzišli.
Čo by ste povedali chlapcom vo veku 15 až 18 rokov, ktorí snívajú stať sa ovocinármi?
Pokiaľ ich práca baví, nech idú určite za svojím snom, prajem im veľa elánu a trpezlivosti zároveň.
Kde majú zobrať peniaze, kapitál?
Nuž to je beh na dlhú trať, sad sa buduje dlho, je dielom viacerých generácií. V Rakúsku sa neviete stať farmárom, musíte sa narodiť do farmárskej rodiny.
Foto: ARCHÍV OVOCINÁR DUŠANA SZABÓA.
A na Slovensku?
U nás je to oveľa ťažšie. Dôsledkom kolektivizácie je spretŕhaná kontinuita rodových hospodárstiev. Nie je ľahké dostať sa k pôde, ktorú by ste mohli obhospodarovať.
Ako ste sa stali farmárom vy?
Prvý najdôležitejší krok urobil otec. Pár rokov po novembrovej revolúcii pôda nemala takú cenu ako dnes, ľudia si neuvedomovali jej hodnotu. Orná pôda sa dala kúpiť za prijateľnejšiu cenu ako dnes. Teraz je to podstatne drahšie komplikovanejšie. Ak aj máte kapitál, nemusia byť na predaj pozemky vhodné na pestovanie ovocných stromov.
Hospodárite na vlastnej či prenajatej pôde?
Dnes už hospodárime na vlastnej pôde.
Koľko vás stál prvý hektár a koľko posledný?
Prvú pôdu sme kupovali ešte za slovenské koruny, jeden hektár stál 50-tisíc korún, dnes stojí od 6 do 8-tisíc eur, čo je veľký rozdiel.
Musí byť farmár trpezlivý človek?
Musí, pretože čelí rôznym vrtochom počasia, nie každý rok je hostina.
Koľko krát ste padli na nos?
To sa nedá ani spočítať.
Dušan Szabó (40) absolvent Fakulty záhradníctva a krajinného inžinierstva SPU v Nitre vybudoval rodinný ovocný sad spolu s otcom. Prax mu nechýbala, veď sad Pannonia fruit vysádzal ako sedemnásťročný stredoškolák. Dorába prvotriedne kôstkové ovocie. Vytvoril si okruh stoviek verných zákazníkov, ktorí neváhajú cestovať za čerstvým ovocím aj zo stredného Slovenska.
Foto: PRAVDA: Jozef Sedlák