Najväčší farmár v strednej Európe je zo Slovenska: zásobujeme východ, Prahu aj Budapešť. Expandujeme aj do Rumunska

Veľkosťou aj zameraním farmy na zemiaky a zeleninu sa vymykáte z rámca predstáv súčasného slovenského poľnohospodárskeho podniku. Ako ste vlastne k nemu dospeli?

Základ firmy položil môj otec. Pracoval na družstve ako agronóm, mama bola krmovinárka. Doma mali záhradu, nikdy sa im nelenilo zveľaďovať svoje prídomové hospodárstvo, ušla sa tam práca mne aj súrodencom. Šľachtili nás prácou. Keby sme sa pozreli hlbšie do histórie nášho rodu, vždy sme boli roľníci. Po revolúcii, keď došlo k transformácii družstiev, otec navrhoval premenu družstva na akciovú spoločnosť. Nevyšlo to, tak založil rodinnú farmu. Dnes obrábame aj chotár bývalého grobského družstva. Mohlo to byť inak, ale je to tak, ako je. Rozhodol o tom život.

Ste atypický rodinný podnik, žiadna malá farma ako v Rakúsku či Bavorsku, ani dvesto- či tristohektárová, aké vidno vo Francúzsku. Veľkosťou ste už prekonali aj bývalé poľnohospodárske družstvá, viaceré ste pohltili. Čím to je?

Víziou, celkovým konceptom a stratégiou. Nestavili sme ako väčšina na obilniny či olejniny. Isteže ich pestujeme kvôli osevným postupom, ale gro príjmov prinášajú zemiaky a zelenina, pestované pod závlahou. Voda, vidíme to s pribúdajúcimi suchými rokmi, čoraz viac rozhoduje o úrodách. Keby sme nemali závlahy, tak nepestujeme cibuľu na 700 hektároch a zemiaky na 1 400 hektároch. Naša farma je najväčším pestovateľom zemiakov a cibule v strednej Európe. Celková výmera podniku je 10 000 hektárov, a pretože zemiaky a zeleninu skladujeme, triedime, balíme, dávame prácu 600 zamestnancom.

Čítajte viac Tipy na samozber jahôd a čerešní. V reťazcoch stojí kilo aj 10 eur, niekde sa dajú kúpiť len za 3 eurá

V posledných rokoch znelo Slovenskom, že zamestnanosť na vidieku zabezpečia len malé rodinné farmy. Vy dokazujete, že sa to dá aj inak. Aj v priemysle by vás už považovali za veľký podnik.

Však ním aj sme nielen počtom zamestnancov, ale napríklad aj spotrebou elektriny. Nepálime ju zbohdarma. Podľa tržieb sme najväčšia poľnohospodárska firma na Slovensku. Za posledných päť rokov sme veľkosť podniku viac ako zdvojnásobili.

Pekná vizitka pre 44-ročného manažéra.

Mal som to ľahké, lebo firmu vybudoval otec. Aktívne prestal robiť pred 12 rokmi. Farma mala vtedy rozlohu dvetisíc hektárov.

Rast, ktorý ste dosiahli, musí byť aj pre otca zadosťučinením. Teší sa, že má takého nástupcu?

To nepoznáte nášho otca, je večne kritický. Nič nedaruje, chválu nerozdáva. Keď veci neskritizuje, vtedy je to ako pochvala. Otec je perfekcionista, nevie byť iný.

A vy? Súdiac podľa rozhovorov s vašimi spolupracovníkmi ste tiež mimoriadne náročný. Zdá sa, že jablko nepadlo ďaleko od stromu.

Náročný som preto, lebo aj na nás sú nároční naši odberatelia – obchodné reťazce vám nič neodpustia. Preto musí vo firme všetko fungovať ako švajčiarske hodinky. Ale ľudí, keď si to zaslúžia, viem pochváliť.

Foto: Pravda: Jozef Sedlák

Juraj Máčaj. Juraj Mačaj.

Všimol som si komunikáciu s vaším novým podriadeným v súvislosti s montážou fotovoltických panelov. Na konci prišlo to čarovné slovko oceňujúce úsilie prísť na to, kde je pes zakopaný.

Podnik rastie, všetko by som sám nezvládol, ide o to, aby ľudia mali skutočný pocit, že sa podieľajú na rozvoji farmy, že naša značka je aj ich značka. Pocit súdržnosti je veľmi dôležitý.

Už niekoľko mesiacov kupujeme veľmi drahú cibuľu. Bude jej tohto roku dosť?

Začali sme zberať ozimnú cibuľu, úrody sú priemerné, jarná cibuľa má našliapnuté na vyšší výnos. No v posledných dvoch týždňoch následkom intenzívnych zrážok útočia na porasty plesne. Urobili sme všetko, aby sme cibuľu aj zemiaky od choroby uchránili. Ak dosiahneme priemernú úrodu okolo 50 ton na hektári, dopestujeme nejakých 35-tisíc ton. Slovensko má spotrebu v rozmedzí 40– až 45-tisíc ton.

Vychádza, že vaša farma je schopná zásobiť cibuľou takmer celú krajinu.

K sebestačnosti veľa nechýba, lenže my časť produkcie aj vyvážame. Našimi partnermi sú obchodné reťazce a tie majú obchody v okolitých krajinách, kde ponúkajú aj slovenskú cibuľu či zemiaky. Sme súčasťou spoločného trhu EÚ, kde je voľný pohyb tovaru. Problém drahej cibule prinieslo sucho. Na Západe, ktorý je tradičnou zásobárňou zemiakov a cibule, sucho vlani významne znížilo úrody. Holanďania vyrábajú 30-krát viac cibule, ako spotrebujú, no minulý rok sa im urodilo oveľa menej ako v dobrých rokoch. U nás boli úrody nižšie o 8 percent, nebolo to tragické, lebo zavlažujeme.

No ešte teraz na začiatku zberu novej úrody stojí kilogram cibule 1,73 eura. Kedy klesne cena k euru alebo pod euro ako vlani?

Cenu neurčujú slovenskí pestovatelia, slovenské pultové ceny kopírujú európske bez ohľadu na to, či ceny rastú, alebo klesajú. Myslím, že v auguste, keď sa cibuľa bude naplno zberať, vznikne sezónny pretlak oboch plodín. Všetci pestovatelia budú chcieť predávať, a keďže nie každý farmár má sklady, ceny klesnú. Ponuku a dopyt pozorne sledujú reťazce a celkom iste budú robiť akcie. Na jeseň je silná tradícia predávať vo veľkej zľave 5-kilové balenia cibule či 10-kilové neprané zemiaky. Vtedy sa ceny dostanú na úroveň, na akú sú spotrebitelia zvyknutí.

V Lidli predávali cibuľu dovezenú z Austrálie a Nového Zélandu. To je Európa na tom tak zle, že dováža cibuľu od protinožcov?

Nový Zéland je tradičný dodávateľ cibule do Európy. Lidl ju kupuje centrálne pre celý kontinent. V západnej Európe sa zemiaky aj cibuľa bežne pestujú bez závlah. Podmienky sa však očividne menia. Aby si Európa i Slovensko uchovali stabilitu úrod, musí sa pestovanie presunúť do zavlažovaných oblastí. Lenže za posledných desať rokov zavlažované plochy v Európe klesli o nejaké 3–4 percentá. Vypadávajú totiž zdroje vody – vidno to napríklad v Španielsku. Myslím si, že výkyvy budú častejšie a výpadky produkcie väčšie.

Aká je situácia v pestovaní zemiakov? Aj tie sú drahé, medziročne zdraželi takmer o 50 percent.

Žiaľ, klesáme s plochou. Vlani sa zemiaky pestovali na 5 400 hektároch, tohto roku padne výmera pod 5 000 hektárov. Lanské sucho odradilo predovšetkým pestovateľov, ktorí nemajú závlahy. Neúrody sa opakujú v troj-štvorročných cykloch. Sú suché roky, keď je menej produkcie, a mokré roky s väčšou úrodou. Stabilizovať produkciu znamená presúvať ju tam, kde sú naporúdzi efektívne využívané závlahy. Aj to je dôvod, prečo sa pestovanie zemiakov presunulo zo severu Slovenska na juh.

Čo je príčinou zemiakovej drahoty? Len sucho, drahé energie, hnojivá? Hľadá sa vinník, kto ním je?

Keď je zle, celkom prirodzene sa hľadá príčina poklesu životnej úrovne. A tak sú "zlé“ banky, lebo poskytujú úvery za vysoké úroky, reťazce sú "zlé“, lebo tam nechávame peniaze za zdražené potraviny. Je vinníkom trh, ktorý určuje cenu na základe ponuky a dopytu? Keď je cibule či zemiakov málo, cena ide hore, ale vždy má nejaký limit únosnosti. Treba sa pozrieť, ako si počínajú pestovatelia zemiakov a cibule. Teraz staviame sklady na 20 000 ton, lebo ideme zvyšovať produkciu. Za posledných 5–6 rokov sme zvýšili výrobu zemiakov a zeleniny o 50 000 ton. O ďalších 4–5 rokov ju mienime znovu zvýšiť o 50 000 – 60 000 ton. Čím viac zemiakov, cibule a ostatnej zeleniny dopestujeme, tým budú ceny nižšie. Ale musíme byť efektívni producenti. Tam, kde sa neprodukuje či produkuje málo, tam sa dováža, aj z Nového Zélandu. Potom, samozrejme, cibuľa nemôže byť lacná.

Koľko zemiakov vyrobíte z 1 400 hektárov?

Pred zberom desikujeme vňať zemiakov, aby hľuzy už ďalej nerástli, lebo obchod nekupuje zemiaky väčšie ako 70 mm. Zemiaky triedime a perieme, preto naše úrody nepresahujú nejakých 38–40 t/ha, takže je to spolu okolo 53 000 ton.

Vraj skúmate možnosti pestovať zemiaky a zeleninu v Rumunsku. Čo vás tam ťahá?

Zatiaľ je to len úvaha. Už zásobujeme východ Slovenska, Prahu aj Budapešť. V krajinách, ako je Rumunsko, vidím veľký potenciál rastu. V Rumunsku je teraz rozbehnutý veľký program, kde štát 100 percentami dotuje poľnohospodárom vodu a do závlah idú investície za milióny eur. Pribúdajú tam desaťtisíce hektárov závlah. Štát privádza vodu farmárovi až na pole, dá mu ju zadarmo, dotuje mu 50 percent z ceny elektriny a dá mu 100-percentnú dotáciu na vybudovanie novej čerpacej stanice a rúrovej siete.

Ako je to na Slovensku?

Dotácie do zeleniny sú zaujímavé, problémom je podpora budovania závlahovej infraštruktúry. Tam chýbajú dotácie. Elektrinu si platíme sami, štát sa nestará ani o to, aby bola voda čistá. Pre nekontrolovanú výstavbu nových vidieckych sídlisk pri potokoch či riekach je voda často znečistená splaškami a nikoho to netrápi. Aj také Srbsko intenzívne pracuje na sebestačnosti. Okolie na rozdiel od Slovenska nezaháľa. Takže ak sú v Rumunsku lepšie podmienky, prečo to tam nevyskúšať? Zatiaľ je to, pravda, myšlienka, zámer, ktorý treba dobre premyslieť.

Ste úspešný aj v mierke presahujúcej hranice vášho podniku. Iniciovali ste založenie organizácie výrobcov Zeleninárska – odbytové družstvo pestovateľov zemiakov a zeleniny. Platí, že sám vojak v poli nič nezmôže?

Vlani sme cez Zeleninársku predali 100 000 ton zemiakov a zeleniny. Teraz sa hlásia ďalší pestovatelia. Sme otvorení, lebo v jednote farmárov je ich – naša sila. Globálny obchod s potravinami ovládajú obrovské nadnárodné spoločnosti, malí farmári ťahajú za kratší koniec. Spájanie je dobrá vec a som rád, že to únia podporuje. Produkcia v našom okolí by aj vďaka odbytovej organizácii Zeleninárska mala rásť.

Podnikáte vo veľkom, čo vás inšpiruje, aby ste stále rástli?

Nezamýšľal som sa nad tým, keď to ide, tak to ide. Nebudem zastavovať rozbehnutú lokomotívu.

Využíva Slovensko možnosti Spoločnej poľnohospodárskej politiky?

Nemyslím si, že by na Slovensku boli zlé podmienky, len ľudia musia mať chuť robiť. Zdá sa, že nám je či bolo veľmi dobre. Veľa sa zmenilo. Nová poľnohospodárska politika je úplne iná ako predtým. Tvrdím, že je nasmerovaná na intenzitu či už živočíšnej, alebo špeciálnej rastlinnej výroby. Roky sa však neriešia pálčivé veci. Štát prešľapuje v otázke rozvoja závlah. V Rumunsku je budovanie závlah záležitosťou posledných päť rokov. Vo vrcholnej politike po výpadkoch poľnohospodárskej produkcie prehodnotili rolu poľnohospodárstva v stabilite krajiny. Politické elity sa rozhodli investovať do poľnohospodárstva a celkom správne za hlavný článok považujú budovanie závlah. Rumuni ukazujú, že to ide. Opravujú kanály, stavajú nové čerpacie stanice, lebo si uvedomujú, že kde je voda, tam je pokojný život, lebo závlahy garantujú dostatok potravín.

Foto: Pravda: Jozef Sedlák

Juraj Máčaj. Juraj Mačaj.

Keby to bolo vo vašej moci, čo by ste zmenili na slovenskej agrárnej politike?

Vyjadrím sa len k závlahám. Máme štátny hydromelioračný podnik, ktorý je celé dekády absolútne nečinný. Isteže je to aj vec zdrojov. Neviem, na čo ešte čakáme. Že bude ešte horšie? Konečne treba rozhodnúť ako ďalej. Nech majetok štátu prevedú poľnohospodárom alebo nejakým závlahárskym družstvám, nech sa napokon začnú opravovať chradnúce závlahy. Nevidíme tam jasnú víziu ani na ministerstve, ani v špecializovanej organizácii. Je tu nezáujem vládnych špičiek. Plán obnovy by bol pokojne zniesol 200-miliónovú investíciu do závlah. Aj sa to riešilo, no nedostalo sa to tam. A pritom už teraz je jasné, že Plán obnovy nebude dočerpaný. Je to ďalšia stratená príležitosť. Som zvedavý, ako sa k poľnohospodárstvu a konkrétne k závlahám postaví nová vláda. Dúfam, že budeme mať osvietenejších ministrov aj premiéra. Nenasýtia nás zelené mestské strechy, ale zelené polia.