Neocitli sme sa v situácii ani z voza ani na voz? Ako vlastne ďalej?
Treba nájsť osobnosť, nositeľa myšlienky živých Tatier, ktoré budú kompromisným priesečníkom dnes tak rozdielnych záujmov. Takýto projekt si musia osvojiť politici, a to naprieč celým politickým spektrom. Tatry nepatria ani pravici, ani ľavici, ale ľudu tejto krajiny. Neviem, či to politici chápu. Doterajší ministri Tatrám príliš nepomohli. Keby existoval úprimný záujem dať vec tatranskú do poriadku, mohlo by sa to podariť do roka. Dohodnime sa a konajme. Žiaľ, nevidím to hlavné, úprimný záujem o Tatry ako celok.
Kto ťaží z tejto situácie?
Vyzerá to, akoby Tatry boli riadené odkiaľsi zboku. Pribúdajú veľké stavby, nové hotely a penzióny, veľké zjazdovky, čo vôbec nie je v súlade s konceptom národného parku. Liberálny ekonomizmus sa presadil do takej miery, že sa stal naším Pánom Bohom, ktorému sa všetci klaňajú. A na druhej strane útočí na Tatry všeobjímajúci "ekologizmus“, ktorý zasa chce niečo, čo opäť nie je dobré. Musíme hľadať zlatý stred, stredná cesta bola vždy optimálna.
Čítajte viac Zomrel znalec prírody, ktorý nadovšetko miloval Tatry. Poznal ich, ako málokto
Kedy vám les začal robiť dobre a život bez neho sa stal nepredstaviteľný?
Potechu z Tatier som začal vnímať, keď som vari ako 4–5 ročné chlapča chodieval s mamou za otcom na Podbanské. Zobrala ma za ruku, niekedy aj poniesla na chrbte. Kráčali sme dve hodiny cez les plný vôní a spevu. Inokedy bol mĺkvy, človek počul každé prasknutie suchej halúzky. Aj na čučoriedky sme chodili cez les. Všade okolo môjho domova boli lesy, ako deti sme sa v nich hrávali. Predstavoval som si, že budem poľovníkom. Chodil som za zverou, stopoval ju, fotil. Keď som bol na lesníckej škole, už mi bolo jasné, že zelené povolanie mi prischne natrvalo. Ale po skončení vysokej školy lesníckej som sa dal na úplne inú dráhu. Robil som na Ústave biológie krajiny SAV, kde som les nevnímal ako lesný hospodár, ale ako súčasť krajiny. Začal som si uvedomovať všetky prejavy lesa, krajiny a ľudí, čo ju obývajú, v širších súvislostiach. Postupne sa mi pred očami vynorili úplné nové problémy a rozmery lesa presahujúce lesnícke, ochranárske či ekonomické záujmy.
Ľudia zabúdajú, že sú súčasťou prírody. Ako sa späť do nej vrátiť a dotýkať sa jej tak, aby slúžila aj ďalším pokoleniam?
Niekedy sa mi zdá, že sme možno až prekŕmili verejnosť tým, čo chceme, aby vedela. Informovanosť je na dobrej úrovni. Žiaľ, to, čo je v nedohľadne, je cit, emotívna stránka vzťahu k prírode a Tatrám. Nestačí vedieť, treba aj milovať. Láska, každý z nás to vie, však neprichádza na povel. Vytryskne náhle, spontánne. Pre väčšinu súčasníkov sú prvoradé peniaze, potom zábava, žijú vo svete ilúzií. Veď si zoberme, ako vyzerajú programy v televízii, aké príklady nám ponúkajú. Príde za mnou vnuk a už sedí pri počítači. Vravím mu, Stanko, choď už von. Pocítiť niečo k lesu, to sa dá len tak, že človek ide do lesa. Nestačí len počúvať, ako je les pekný, zelený a čo všetko dáva. Aj preto chodím s vnukom do lesa, ako ma doň kedysi brávala moja milovaná mama.“
Čítajte viac Zomrel zakladateľ Matador Group Štefan Rosina