Dramaticky zdražela pšenica aj v Európe. Vo štvrtok doobeda sa na parížskej burze tona predávala po 329 eur, o 50 eur drahšie ako pred začatím vojny. A repka dokonca prekonala astronomickú hranicu 810 eur za jednu tonu! Predpoludním síce ceny opadli, ale sú na rekordných výškach.
Čítajte viac Priemysel otvára krízové štáby. Dodávku čierneho zlata poistil z juhu
Slovensko zatiaľ nemá dôvod na paniku. Pulty obchodov sú plné, niektoré obľúbené potraviny ako napríklad bravčové či hydinové mäso sa predávajú dokonca za mimoriadne nízke akciové ceny – kilogram karé pod 2,80 eura a kurča pod 1,79 eura. Kým na Ukrajine padajú bomby, tak na Slovensku cenové akcie povzbudzujú k nákupom. Také sú paradoxy prvého dňa vojny, ktorá duní za našimi hranicami.
Otázka znie, dokedy vydrží reťazcom guráž na zľavy, ktorá je odrazom prebytkov niektorých potravín, rozdielnych národných podporných politík a nekompromisného súperenia o trhové podiely. Oproti lacným kurčatám a bravčovine je tu totiž široký prúd potravín, ktoré dražejú, ako si všimli spotrebitelia v porovnaní s vlaňajškom viac než svižným tempom.
Jeden malý detail, múka polohrubá aj hladká stojí už v niektorých reťazcoch bez jedného centa jedno euro, a to ešte v lete minulého roka ju predávali reťazce pod 40 centov za kilogram!
Pšenica ako zbraň
Aktuálne ceny samozrejme ešte neodzrkadľujú horúčkovitý vývoj, ktorým prešli od pondelka do štvrtka rusko-ukrajinské vzťahy. Obe krajiny viac než kedykoľvek v minulosti ovplyvňujú svetový trh s obilím. Od rozpadu Sovietskeho zväzu, ktorý za éry Brežneva dovážal milióny ton obilia z USA a Kanady, sú Ukrajina aj Rusko významnými exportérmi obilia. Podľa Jozefa Rebra, ktorý roky ako obchodník precízne analyzuje trh s obilím na Slovensku aj vo svete, prúdi na svetový trh z oboch krajín okolo 30 percent obilia!
Skok, ktorý obe krajiny urobili v poľnohospodárstve a Rusko obzvlášť po sankciách Bruselu, vidno zreteľne najmä na pozadí vojny, keď sú potraviny nemenej dôležité ako zbrane.
Čítajte viac Analytik Hirman: Ak by Rusi výrazne obmedzili dodávky surovín, strelili by si do hlavy
„Teraz v čiernomorských prístavoch zostali obrovské množstvá už predaného obilia, čo vyvolalo obrovský dopyt po americkom, európskom aj slovenskom obilí,“ vysvetľuje bláznivé zvýšenie cien obilia na americkej a európskej burze Jozef Rebro.
To, aký bude ďalší vývoj s dôsledkom na Slovensko, sa podľa Rebra dá len ťažko odhadnúť. Všetko môže podľa neho zmeniť práve vojna. Rusi sa síce zamerali v bojových operáciách prednostne na vojenskú infraštruktúru, ale v prípade narušenia dopravných trás, po ktorých prúdi obilie, to môže narušiť už dohodnuté vývozy zrna z čiernomorských prístavov. V takom prípade sa dopyt po voľnom obilí inde vo svete ešte viac vystupňuje.
Okrem toho môže vojna skomplikovať založenie úrody, a to nielen z hľadiska nevypočítateľných pozemných operácií. Ak Ukrajina povolá zálohy, môže to podľa Rebra ovplyvniť schopnosť včas zasiať jariny s dopadom na tohoročnú úrodu.
Z tohto hľadiska je situácia na mierovom Slovensku neporovnateľne lepšia. V Dusle Šaľa sa síce vyrábajú dusíkaté hnojivá z ruského plynu osud dodávok ktorého môže byť neistý, ale to, čo potrebujú slovenskí poľnohospodári na jarné hnojenie, je už podľa slov predsedu Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Emila Machu buď v skladoch distributérov alebo priamo v poľnohospodárskych podnikoch. Založenie tohtoročnej úrody by teda na Slovensku nemalo byť problémom.
Sýtosť krytá dovozmi
Pravda, krajina je zraniteľná najmä energeticky, keďže je závislá na ruskom plyne a rope. Ich plynule strmo rastúce ceny sa budú premietať aj do cien na Slovensku vyrábaných, ale aj dovážaných potravín. Situáciu, v akej sa krajina ocitla, trefne vyjadril generálny riaditeľ Levickej mliekarne Marián Šolty: „Pokiaľ budem mať plyn, ropu, elektrinu a potraviny Európska únia, bude ich mať aj Slovensko, respektíve pokiaľ budú voľné komunikačné tepny medzi Slovenskom a západnou časťou Európy.“
Šolty tým jasne dal najavo, kde sú slovenské slabiny. Najkritickejšia z hľadiska vlastnej produkcie je schopnosť vyrábať si vlastné bravčové a hydinové mäso. Paradoxne posledné dva roky prúdili obrovské objemy hydiny na Slovensko už aj z Ukrajiny, keď sem len v roku 2020 mohlo prísť podľa riaditeľa Únie hydinárov Daniela Molnára do 50-tisíc ton kuracieho mäsa. Niečo zostalo na Slovensko, niečo išlo ďalej ako reexport. Obrovské dovozy zo susedných krajín, oslabená dotačná politika a vôbec pozornosť vlád agrorezortu a jeho potrebám teraz ukazujú, aká môže byť jeho schopnosť zabrať v kritickej situácii.
Začiatkom týždňa poľnohospodárska samospráva označila produkciu bravčového a hydiny za najslabšie ohnivká slovenského potravinárstva. Narušená je jednak produkčná základňa, jednak je tu riziko, že zo Slovenska môžu odtiecť pri súčasnom vzostupe cien tisíce ton obilia. Predať ho po vyše tristo eur za tonu môže byť nesmierne lákavé, zároveň však ukazuje, že dražejúce obilie a kukurica môžu v najbližších týždňoch ďalej zvyšovať ceny chleba, pečiva, ale aj múky a živočíšnych výrobkov. Vývoj, ktorý sme si ešte možno minulý týždeň nevedeli predstaviť.
„Slovensku nehrozí hlad, ale môže sa stať, že v prípade mimoriadne dramatického vývoja vojnového konfliktu, sa zúži dnes bohatý výber potravín,“ povedal na margo možného čierneho scenára predseda SPPK Emil Macho. Inými slovami povedané, môže sa stať, že sa budeme musieť uskromniť. Čo by to napríklad znamenalo v prípade produkcie mliečnych výrobkov, priblížil mliekar Marián Šolty.
„Keby bolo Slovensko odkázané výlučne na mlieko vyprodukované doma, vrátilo by sa v spotrebe o sedem -osem rokov späť, keď sa ročne skonzumovalo okolo 150 kilogramov mlieka a mliečnych výrobkov. Mali by sme svoje mlieko, maslo, jogurty syry, ale sortiment, ktorý teraz dopĺňajú reťazce importom, by vychádzal z potenciálu slovenských mliekarní.“
Minister pôdohospodárstva Samuel Vlčan ohlásil síce investície do potravinového hospodárstva (do prvovýroby aj spracovania) za vyše 300 miliónov eur, ale len investičný dlh prevyšuje jednu miliardu eur. Teraz sa ukazuje, do akej miery bola predvídavá hospodárska politika všetkých predchádzajúcich vlád. Schopnosť Slovenska mobilizovať poľnohospodársku a potravinársku výrobu je obmedzená. Krajina sa musí spoliehať na solidaritu celej Európskej únie a dúfať, že tá bude silnejšia a v potravinovo sebestačnejších krajinách nezvíťazí princíp bližšia košeľa ako kabát.