Základné školy a škôlky ostali zatvorené, bankoví manažéri zastupovali pokladníčky v bankách, v rozhlase bolo počuť krik detí, zatiaľ čo ich otcovia, teraz hlavní opatrovatelia, sa snažili moderovať správy. Lietadlá boli uzemnené, lebo letušky nepracovali. Krajina bola zrazu paralyzovaná. Aby islandské ženy dokázali, aké dôležité je ich prispievanie spoločnosti, rozhodli sa vziať si deň voľna.
Práve tento dátum sa stal pre islandské ženy kľúčovým dňom s dlhou historickou tradíciou. Podobné štrajky trvajú totiž už od roku 1975. Práve v tomto roku takmer 90 percent žien na Islande vstúpilo do štrajku za rovnaké práva. Bol to zároveň prelomový rok, ktorý vládu dotlačil do toho, aby schválila zákon o rovnosti. Aj takýmto spôsobom sa im postupnými krokmi podarilo upozorniť na prínos žien pre spoločnosť a bojovať za svoje práva.
Čítajte viac Hlad po elektrine bude narastať. Fico hovorí o novej veľkej atómke, aké sú ďalšie možnosti?
Island sa vďaka tomu stal krajinou s najnižším rozdielom v platoch medzi mužmi a ženami na celom svete. Zároveň je to krajina, ktorá je podľa viacerých rebríčkov pre ženy jedna z najlepších na svete. Jednak pre svoju bezpečnosť, ale aj preto, lebo sa vlani už po 14-krát stala jednotkou v rebríčku rodovej rovnosti, ukazujú dáta Svetového ekonomického fóra. Na porovnanie, Slovensko sa umiestnilo na 63. priečke.
Island za posledných 50 rokov výrazne pokročil smerom k odstraňovaniu rozdielov v odmeňovaní žien a mužov. V roku 1975 zarábali islandské ženy približne o 40 percent menej ako muži. Dnes sa toto číslo pohybuje okolo 10 percent, čím sa Island stáva jednou z mála krajín na svete, kde ženy dostávajú takmer rovnaký plat ako muži. Ich boj za znižovanie rozdielov sa však nekončí.
Ženy na proteste, muži doma s deťmi
Aby sme pochopili, ako sa to Islandu podarilo, treba sa vrátiť späť zhruba o 50 rokov, konkrétne do 70. rokov minulého storočia. V roku 1970 sa radikálna feministická skupina s názvom Červené pančuchy sformovala v reakcii na zastarané myšlienky na Islande týkajúce sa rôznych problémov. Bolo medzi nimi napríklad násilie páchané na ženách, reprodukčné práva a ženská práca, informuje portál Vox. Skupina bola známa hlavne svojimi hlasnými a verejnými demonštráciami. V roku 1975 sa ženám podarilo zrealizovať dovtedy najväčšiu akciu. Usporiadali štrajk žien, ktoré kolektívne odmietli pracovať doma alebo v kancelárii. Spoločnosti chceli pripomenúť ich ekonomickú hodnotu.
„Vízia hnutia Červených pančúch bola radikálna a niektoré z ich cieľov sú stále aktuálne v súčasnom boji za rovnosť,“ hovorí pre islandské noviny Grapevine Ragnhildur Hólmgeirsdóttir z Islandského ženského historického archívu. Ako ďalej pokračuje, tak jedným z ich hlavných cieľov bolo právo na potrat. Ich návrh v roku 1973 vyvolal búrlivú diskusiu, bol však zamietnutý pre miernejší zákon, ktorý bol nahradený až v roku 2019. „Červené pančuchy tiež viedli kampaň za rovnaké práva na pracovisku so zameraním na všeobecný prístup k vzdelávaniu v materských školách a celodennú školskú dochádzku. Ich vízia sa stala realitou až v 90. rokoch a stále je čo robiť,“ vysvetľuje historička. Ako ďalší príklad spomína na rok 1972, keď na súťaž krásy doviedli živú kravu. „Čiastočne aj vďaka tomuto protestu boli na Islande dočasne zastavené súťaže krásy,“ vysvetľuje. V neposlednom rade to boli práve masívne štrajky, ktoré hnutie najviac preslávili.
Myšlienka protestov zo začiatku rozdeľovala mnohé ženské organizácie. Napokon ale spojili sily organizácie z rôzneho politického spektra a zmenili názov akcie na „Kvennafrí“, čo by sa dalo voľne preložiť ako Deň, keď majú ženy voľno. Napokon bol zo štrajku veľký úspech. Odhaduje sa, že až 90 percent islandských žien odmietlo v ten deň pracovať, čo paralyzovalo krajinu. Bez letušiek boli zrušené lety a školy ostali bez učiteliek. Muži si museli nosiť deti do práce, pretože ich doma nemohli nechať samy. Účinky protestov pocítila celá krajina. V reakcii vláda prijala zákon o rodovej rovnosti a krátko nato si zvolili prvú prezidentku na svete, ktorá bola zvolená demokraticky.
„Deň voľna žien“ sa naposledy na Islande zopakoval vlani. Zúčastnilo sa na ňom až 25-tisíc žien. Na Islande je celková populácia na úrovni 372-tisíc ľudí. V praxi to znamená, že na proteste sa zúčastnilo zhruba šesť percent populácie. Cieľom protestu bol upozorniť na systematické rozdiely v odmeňovaní žien a mužov a rodovo podmienené násilie. Organizácia vo vyhlásení uviedla, že muži boli požiadaní, aby sa nezúčastnili na štrajku, ale aby „prejavili svoju podporu v akcii tým, že prevezmú ďalšie povinnosti v domácnosti“.
Islandská premiérka Katrín Jakobsdóttir počas protestu uviedla, že boj za rodovú rovnosť pokračuje aj naďalej. „V prvom rade chcem ukázať solidaritu s islandskými ženami. Ako viete, ešte sme nedosiahli naše ciele týkajúce sa úplnej rodovej rovnosti a stále riešime rodové rozdiely v odmeňovaní, čo je v roku 2023 neprijateľné,“ citoval islandskú premiérku v časoch protestu portál ABC News.
Úspech Islandu v pár krokoch
Úspech Islandu spočíva v niekoľkých kľúčových bodoch. Pozrieme sa na ne bližšie. Island má prelomový program rodičovskej dovolenky a patrí k základom ich prístupu k rovnosti. Funguje na princípe „ber, inak oň prídeš“. Matky a otcovia majú rovnaký nárok na rodičovskú dovolenku. Šesť mesiacov má každý nárok na 80 percent svojej mzdy. „Keďže mladí muži majú rovnakú šancu zobrať si rodičovskú dovolenku a jej cenu pokrýva namiesto súkromných firiem vláda, ženy sa na pracovisku nestretávajú s toľkými predsudkami,“ píše v knihe Tajomstvo islandských žien Eliza Reid. Dôsledkom toho podľa nej je aj väčšia účasť otcov na starostlivosti o dieťa od samého začiatku. Rozsiahla sociálna politika na Islande pomáha uľahčiť a podporiť postupný návrat všetkých rodičov späť do práce.
Druhý bod spočíva v tom, že sa krajine podarilo prekonať medzery v zdravotníctve a vo vzdelávaní. Krajina integrovala viac žien do ekonomiky a trhu práce vrátane vedúcich pozícii a profesií v oblasti vedy, technológií, inžinierstva a matematiky.
Kľúčovým faktorom je tiež úloha štátu. Svetové ekonomické fórum, ktoré rebríček zostavuje, upozorňuje, že vládna legislatíva a financovanie sú v tom kľúčové. „Od roku 2018 sú spoločnosti na Islande s viac ako 25 zamestnancami zo zákona povinné preukázať, že platia rovnaké mzdy,“ píšu na svojom portáli.
V neposlednom rade je na Islande silne dotovaná starostlivosť o malé deti. Okrem toho majú prepracovaný systém vyplácania výživného. Tamojšia vláda vypláca slobodným rodičom minimálne výživné a vyberá ho od druhého platiaceho rodiča, čím sa vyhýba napätej komunikácie a možnosti neplatenia výživného medzi rodičmi. Všetky vyššie spomenuté politiky výrazne zmierňujú to, čo je známe ako „trest za materstvo“, ktoré podľa štúdií tvorí až 80 percent rozdielov v odmeňovaní žien a mužov.