Ekonóm: Vojna na Ukrajine výrazne zrýchli náš odklon od ropy a plynu

Vojna na Ukrajine je v plnom prúde. Rusko je stále veľkým producentom ropy či plynu a dodáva nám tieto suroviny. Infláciu ťahá aj drahá energia či potraviny, máme sa pripraviť na ďalšiu vlnu zdražovania?

Situácia sa vyostruje zo dňa na deň. Rusko je pre Slovensko hlavný dodávateľ energií, ale vďaka európskym plynovodom a ropovodom budeme vedieť dodávky nejako nahradiť. Európa má asi tretinu energií z Ruska, ale tiež má kapacity na dovážanie skvapalneného plynu aj z iných krajín. A takisto aj ropu by sme vedeli dovážať z iných krajín. Alternatívne zdroje síce budú drahšie, ale dá sa to vyriešiť. Okrem toho máme možnosti posilniť aj iné zdroje energií. Do budúcej zimy je šanca posilniť napríklad obnoviteľné zdroje. Do tej doby nám zrejme bude fungovať aj ďalší blok jadrovej elektrárne v Mochovciach. Na druhej strane je tu Rusko, pre ktoré je Európa najväčším odberateľom ich energií. Peniaze za tieto dodávky tvoria 75 percent príjmov štátneho rozpočtu Ruska. Ak zavrie kohútiky, tak to bude preň oveľa bolestivejšie ako pre nás. Vypuknutie konfliktu prinieslo zvýšenie cien energií.

Po vypuknutí ostrej vojny stúpli ceny elektriny a plynu na európskych trhoch o 10 až 20 percent, čo nie je veľa. Pri úplnom odstavení dodávok z Ruska môžu ceny stúpnuť o ďalších možno 20 %, potom už bude európsky trh výrazne atraktívnejší pre všetkých ostatných dodávateľov – z USA, zo severnej Afriky či z Arabského polostrova. Takýto rast cien energií by zvýšil infláciu asi o 2 % – čo sa zdá byť v porovnaní s vojnovým konfliktom hneď za našimi hranicami ako drobnosť.

Bude sa podľa vás stupňovať odklon Slovenska od ruských energetických surovín?

Celý európsky plán je, aby sme do roku 2050 prešli na nulové emisie a výrazne ich znížili už do roku 2030. Tak či tak teda máme v pláne prejsť na obnoviteľné zdroje alebo na bezuhlíkové zdroje typu jadrová elektrina. Trend je taký, že chceme spotrebúvať menej plynu či ropy. Súčasná bezpečnostná situácia na Ukrajine však výrazne zrýchli náš odklon od ropy a plynu.

Ako hodnotíte najnovšie sankcie proti Rusku, v čom sú iné od tých z obdobia anexie Krymu?

Sankcie sú akoby ekonomickým nástrojom, ktorý my vnímame z pozície racionálnych hráčov, ktorí hľadia na svoj záujem. Niekoho, ako sme my, by to odradilo od konania. Vidíme, že ruské vedenie rozmýšľa inak, z nášho pohľadu iracionálne, a asi teda naň sankcie veľmi nezaberajú.

Čítajte viac Nájazdy ľudí na banky, pád rubľa a rastúca inflácia. Rusko už pociťuje tvrdosť ekonomických sankcií

Minister hospodárstva Richard Sulík tvrdí, že našiel vinníka vysokej inflácie na Slovensku. Prstom ukázal na guvernéra Národnej banky Slovenska Petra Kažimíra. Je to príliš veľké zjednodušenie? Koniec koncov tie lacné peniaze nám aj pomohli zvládnuť pandémiu.

Jedna vec je, že tie lacné peniaze pomohli zachrániť ekonomiky v čase krízy. Druhá vec je, že tie lacné peniaze tu máme od roku 2009. To je už 13 rokov. Žiadna inflácia nebola, práve naopak, počas toho obdobia sme mali nižšiu infláciu, ako boli naše ciele. Zrazu teraz inflácia vyskočila po pandémii. Skúste teda porozmýšľať, či 13 rokov lacných peňazí sa zrazu prejaví, alebo či je tu pandémia a obrovský šok, ktoré sa prejavili, a do toho počas pandémie napumpovali peniaze vlády, a nie centrálne banky, veľkou pandemickou pomocou. U nás na Slovensku to boli dve miliardy eur. Nehovorím, že bolo chybou robiť pandemickú pomoc, ale naopak. Bolo to správne, ale boli to dodatočné zdroje, ktoré sa dostali do súkromného sektora a tie tiež pomáhajú zvyšovať ceny. Radšej to beriem tak, že sme ochránili ekonomiku a zamestnanosť. V kríze v roku 2009 sa nám zvýšila nezamestnanosť asi trikrát viac ako v tejto kríze. Opatrenia, ktoré urobili centrálne banky, ale aj vlády, boli veľmi účinné a pomohli ochrániť zamestnanosť a príjmy obyvateľstva. Cenou za to je čiastočne aj to, že máme vyššiu infláciu, čo je asi to menšie zlo.

Čiže je to dobrá výmena – radšej ochrániť ekonomiku a zamestnanosť lacnými peniazmi a mať vyššiu infláciu?

Stále by som povedal, že hlavným dôvodom sú peniaze, ktoré napumpovali do ekonomiky vlády, ako to, že máme extrémne nízke úrokové sadzby. Potom je to nahromadenie efektov pandémie, teda že niekde je nedostatok komponentov, ale dopyt po konečných výrobkoch sa už zvyšuje. Kvôli tomu sa zvýšili ceny priemyselných tovarov. Ceny energií sa zdvihli nielen pre krízu, ale aj v snahe zmierniť globálne otepľovanie. Je tu tiež geopolitické napätie, ktoré zdvíha ceny energií, a za to tiež nemôžu centrálne banky. Ceny potravín sú sezónne a tiež nevieme ovplyvniť, kde sa čo urodí.

Čo potom teda znamenajú tie reči ministra Sulíka?

Nechcem medzi nimi rozsudzovať. Beriem to tak, že to je politické vyhlásenie. Pán minister berie pána guvernéra skôr ako politického oponenta než šéfa nezávislej centrálnej banky.

Dokáže vôbec jeden hlas nášho guvernéra v Rade guvernérov Európskej centrálnej banky niečo ovplyvniť? Čo keby sa postavil proti uvoľnenej menovej politike?

Medzi guvernérmi sú takzvaní jastrabi, ktorí sú za prísnejšiu menovú politiku, a holubice, ktorí sú skôr za uvoľnenejšiu. Takými typickými jastrabmi zvykli bývať nemecký či holandský guvernér. Pán Kažimír zvykol byť skôr medzi jastrabmi ako medzi holubicami. Mal som často pocit, že je za menšie uvoľňovanie menovej politiky. Pritom počas tých 13 rokov ani nebola diskusia o tom, či vôbec nič nerobiť. Skôr v akom objeme by mala byť pomoc. Okrem toho, porovnajme Slovensko s našimi susedmi. V Česku či Poľsku majú vyššiu infláciu než my, v Maďarsku takmer rovnakú. Pritom u nich kvantitatívne uvoľňovanie nebolo. V Česku mali v jednom čase politiku uvoľneného devízového kurzu, ale to už dávno prestalo. Všetky tieto tri krajiny už začali zvyšovať úrokové sadzby, aj napriek tomu v januári ich inflácia bola vyššia ako tá na Slovensku.

Vidíme, že centrálne banky v okolitých krajinách dvíhajú úrokové sadzby, ale inflácia je tam stále vysoká, o čom to svedčí?

Ukazuje to, že takmer všetky inflačné tlaky pochádzajú zo zahraničia. Sú to faktory, ktoré nevieme ovplyvniť. Napríklad, že kvôli jednej súčiastke, akou je čip, nedokážeme vyrábať autá. Alebo lodné kontajnery, ktoré uviazli niekde v San Franciscu a potom v Číne nemajú do čoho nakladať tovar, ktorý by poslali na Slovensko. Toto sú všetko faktory, ktoré sú mimo našej kontroly. Našou vlastnou menovou politikou by sme s tým nemohli nič spraviť. Dokonca ani ECB, ktorá kontroluje druhú najväčšiu menovú oblasť, ani tá s tým nedokáže nič spraviť.

Sme teda rukojemníkmi v situácii, keď nemôžeme nič spraviť?

Skôr by som povedal, že veci sa na svete dejú a my sa s nimi musíme zmieriť alebo sa im prispôsobiť. Mali by sme sa snažiť ovplyvniť to, čo vieme ovplyvniť. Teda pozerať sa na domáce inflačné tlaky. Čiže keby sa inflácia premietla do rastu miezd nad rozumnú mieru či do rastu inflačných očakávaní, keby firmy teraz zrýchlili investície nad rozumnú mieru, keby začali rásť ceny domácich služieb… Toto vieme ovplyvniť a zamedziť tomu, aby sa roztočila inflačná špirála.

Ako tomu vieme zamedziť?

V súčasnosti ukončením nákupných programov, čím sa zvýšia niektoré rizikové prirážky a ďalšie kolo môže byť zvyšovanie úrokových sadzieb. To obmedzuje domáci dopyt v ekonomike. Motivuje ľudí viacej sporiť a menej si požičiavať.

Aké má vláda v rukách nástroje, čo stým vie robiť?

Vláda to vie tiež čiastočne ovplyvniť. Ona je najsilnejší hráč, ktorý dokáže ovplyvniť domáci dopyt. Na jednej strane máme ľudí, podniky či organizácie, ktoré chcú nakúpiť nejaký objem tovarov v ekonomike, a na druhej strane máme ponuku, ktorú ponúkajú firmy zo súkromného sektora. Aj vláda, aj centrálna banka vedia ovplyvniť iba časť dopytu. Centrálna banka nepriamo cez cenu peňazí a cez to, ako motivuje ľudí menej míňať a viacej si sporiť. Vláda priamo cez svoje výdavky, ktoré sú asi tretina ekonomiky. Keby vláda míňala menej, tak to tiež znižuje celkový domáci dopyt a tým zmierňuje tlaky na ceny.

Spomínali ste inflačnú špirálu, čo to je a prečo by sme sa jej mali báť?

Ide o to, aby zvyšovanie miezd bolo primerané. Každý z nás by určite chcel vyššiu mzdu, lenže pri mzde nie je až také dôležité číslo na výplatnej páske, ale koľko si za to kúpite. Ak rastú aj mzdy, aj ceny, tak konečný dôsledok môže byť ten, že máte síce vyššiu mzdu, ale menej si za ňu kúpite. Úlohou centrálnych bánk je, aby boli ceny stabilné. Ona neovplyvňuje mzdy. Keď mzdy rastú rýchlejšie ako produktivita práce, tak to núti firmy, aby zvyšovali ceny. Vyššie ceny povedú k tomu, že zamestnanci prídu za svojimi šéfmi a budú si pýtať vyšší plat. Keď sa zvýšia mzdy, tak firmy budú musieť opäť zdvihnúť ceny tovarov a sme v jednej špirále. Toto neprospieva nikomu, lebo nakoniec si za vyššie mzdy nekúpite viacej a len to spôsobuje nestabilitu v ekonomike. Dôležité teda je, aby mzdy rástli primerane a spolu s produktivitou­ práce.

Firmy teraz budú argumentovať inflačnou špirálou, aby zamestnancom nedvíhali plat?

V individuálnej firme si naozaj musia povedať, že toto sú naše predaje, toto sú možnosti firmy. Povedať zamestnancom na rovinu, že predaje boli nízke, tak firma nemôže zvyšovať platy. Keď sa bude predávať viac tovarov, tak si aj firma bude môcť dovoliť zvyšovať platy. Na úrovni firmy by som neargumentoval inflačnou špirálou, lebo tomu budú zamestnanci ťažko rozumieť – a ani ich to nezaujíma. Treba si povedať, aké sú možnosti v predaji či v ziskoch vo firme.

Vráťme sa späť k ECB. Lacné peniaze boli napumpované do obehu. Teraz by ich mala z obehu sťahovať späť. Ako by to malo vyzerať?

Čakáme na majstrovstvo centrálnych bankárov, ako to presne vybalansujú. Tak, aby sa postupne sprísňovala menová politika a aby to neohrozilo krehké ekonomické oživenie, ktoré tu máme po pandémii. Zdá sa, že v súčasnosti za väčšie riziko považujú krehkosť tohto ekonomického oživenia. Asi až v druhom polroku sa bude menová politika sprísňovať. Podľa predikcií to vyzerá, že je to tak správne. Inflačné tlaky sa postupne znížia, tak nie je naliehavá potreba zvyšovať úrokové sadzby. Keby inflačné tlaky ďalej rástli, tak ECB by musela reagovať rýchlejšie. Všetkým ešte môže zamiešať vojna na Ukrajine, ak bude trvať dlhšie.

Nie je v niečom aj fascinujúce to, čo sa dnes v ekonomike deje?

Je to úplne bezprecedentná situácia. Inflácia v eurozóne je päť percent. U nás na Slovensku je to 7,7 percenta a v krajinách pri Baltskom mori to je ešte viacej. Vo Francúzsku zasa menej. Tých päť percent je ale naozaj veľa, výrazne viac, ako je inflačný cieľ na úrovni dvoch percent. V akejkoľvek inej situácii by už ECB zakročila a tvrdo by bojovala proti inflácii. Teraz to berieme tak, akoby inflácia bola len drobnou nepríjemnosťou, ktorá sa pominie. Je to preto, lebo sme zažili obrovskú pandemickú krízu, ktorá je väčším šokom než súčasná inflácia a stále nevieme, ako sa ekonomika pozviecha. Ďalej rozumieme tomu, že aj napriek obrovskému skoku v inflácii ide väčšinou o dočasné šoky a nevieme ich ovplyvniť či lepšie zareagovať. Je to unikátna situácia, ktorú ekonómovia ešte nezažili.

Zažili ste už vy niečo podobné?

Slovensko zažilo za posledných 30 rokov dvakrát inflačné šoky, ktoré sa rýchlo pominuli. Prvý bol v roku 1990, keď sa uvoľnili regulované ceny. Vtedy sme mali 60-percentnú infláciu. Rok nato to bolo už iba 10. Ďalší inflačný šok bol v roku 1993 po rozdelení Česko-Slovenska a oslabení slovenskej koruny. Inflácia vyskočila na 23 percent a ďalší rok znovu rýchlo klesla, v roku 1995 sme mali jednocifernú infláciu. Tieto šoky nebolo možné ovplyvniť menovou politikou, lebo to bola transformácia ekonomiky. Treba počkať, kým tie šoky odznejú. V súčasnosti tiež inflačné šoky nemajú nič spoločné s menovou politikou a treba počkať, aby odzneli. Úlohou menovej politiky má byť to, aby sa zabránilo zvyšovaniu inflačných očakávaní a inflačnej špirály.

Mohol sa za posledných desať rokov, čo sme tu mali naozaj nízku infláciu, naakumulovať výrazný deficit inflácie? Teda v súčasnosti len dobiehame ten zameškaný rast?

Čiastočne sa to tak dá vysvetliť. Menová politika by však nemala zabúdať na minulé chyby. Fakt je ten, že cieľ ECB je dve percentá a my ako Slovensko, keď sme zavádzali euro, sme vedeli, že u nás bude inflácia vyššia, pretože sme chudobnejšia krajina, a dúfali sme, že sa budeme približovať k bohatším krajinám. Lenže to približovanie v životnej úrovni znamená aj približovanie cien k tým, aké majú na Západe. Očakávali sme teda vyššiu infláciu na úrovni do troch percent, lenže nakoniec bola pod dvomi percentami. Naakumovali sa tam dlhé roky nízkej inflácie, sme aspoň päť percentuálnych bodov a možno až 15 bodov pod cenovou úrovňou, ktorú by som na dnes očakával pred zavedením eura. Dalo by sa teda povedať, že sa to len vrátilo. Ale tak by menová politika nemala fungovať, minulé odchýlky nadol by nemali znamenať vyššiu infláciu do budúcnosti.

Kedy by sa teda inflácia mohla dostať na nižšiu úroveň?

V tomto roku bude vyššia, to už s istotou vieme. Koncom budúceho roka či začiatkom roka 2023 by sa mohla vrátiť na rozumné čísla medzi 2 a 3 %. Je to dlho, lebo tie šoky boli obrovské. Jednak pandémia a teraz energetická bezpečnosť, to bude na dlhšie, kým sa to utrasie.

Myslíte si, že ceny sa vrátia do normálu? Videli sme tie januárové čísla, kde tuky či oleje išli hore o 25 percent alebo pečivo o 15 percent.

Ceny potravín sú pomerne volatilné. Hlavne tie sezónne a nespracované túto zimu veľmi vyskočili. Tam je možné, že sa to zvráti. Závisí od úrody či cien energií. Pri potravinách je bežné, že ich ceny sa zvyšujú a znižujú. To, koľko bude stáť olej o rok, je ťažké povedať. Stabilnejšie sú napríklad ceny služieb. Ak išli hore ceny dopravy či v reštauráciách, tam môžeme hovoriť o dlhodobejšej úrovni. Aj keď tie ceny nebudú už ďalej rásť, tak na vyššej úrovni ostanú.

Ako hodnotíte kroky slovenskej vlády, ako kompenzuje nárast cien?

Určite by vláda mala nejakým spôsobom pomáhať. Treba na rovinu priznať, že súčasná inflácia je vysoká a oveľa vyššia, ako sme čakali a ako sme zvyknutí. Na tie skupiny obyvateľstva, na ktoré to najviac dopadlo a ktoré sa s tým nevedia vysporiadať, sa treba zamerať, a tým by mala vláda pomôcť. Mne je sympatický skôr rakúsky prístup, že sa pomôže cielene tým, ktorí to potrebujú. Viem si predstaviť rôzne spôsoby. V Rakúsku sú to dočasné jednorazové dávky. Na Slovensku by sme mohli inak riešiť valorizáciu dôchodkov a sociálnych dávok.

Ako by to mohlo vyzerať?

Dôchodky zvyšujeme o infláciu, aká bola asi pred deviatimi mesiacmi. Infláciu v súčasnosti vieme merať rýchlejšie a presnejšie, tak je tam priestor na to, aby sa skrátilo to deväťmesačné obdobie povedzme na dva mesiace. Zvyšovanie dôchodkov by tak prišlo s oveľa menším oneskorením. Tiež by to bolo systematické riešenie, ktoré by hneď pomohlo a nevytváralo by riziká do budúcnosti.

Kto je najviac ohrozený, sú to spomínaní dôchodcovia?

Väčšie riziká ako u dôchodcov sú možno u ľudí v sociálnej núdzi. To sú v skutočnosti ľudia, ktorí trpia materiálnou depriváciou. Medzi dôchodcami nie je až tak veľa chudobných ľudí – pod hranicou príjmovej chudoby je menej dôchodcov, ako je slovenský priemer. Medzi ľuďmi na sociálnych dávkach ich je extrémne veľa – medzi nezamestnanými, viacdetnými rodinami či rodinami iba s jedným rodičom. Náš mechanizmus zvyšovania životného minima je prísny. Dlhé roky sa zvyšuje len o infláciu alebo ešte menej. V roku 1998 bolo životné minimum takmer tretina priemernej mzdy. V súčasnosti je to len 19 percent priemernej mzdy. Nožnice medzi bežnou domácnosťou a ľuďmi v sociálne sieti sa obrovsky roztvorili. Aj kúpna sila životného minima sa za 20 rokov znížila.

Krásna vizitka sociálneho štátu. Ale Fico s jeho 12-ročnou vládou Smeru by určite nesúhlasil.

Nie je to tým, že by sme nechceli pomôcť najchudobnejším. Je tu stále tá predstava, že sociálne dávky berú len Rómovia, a latentný rasizmus je v mnohých oblastiach. Aj preto bola malá ochota zvyšovať životné minimum. Druhý dôvod je celkom pragmatický. Na životné minimum je nadviazaná nezdaniteľná časť základu dane, takže tým, že životné minimum klesá, tak štát vyberie viac na daniach.

Prečo komerčné banky predbehli ECB vo zvyšovaní úrokových sadzieb. Prekvapilo vás to?

To sa dalo čakať. Banky nenastavujú úroky len podľa aktuálnej sadzby, ale aj podľa očakávaní. Keďže sa všeobecne očakáva, že sa bude sprísňovať menová politika, banky už reagujú. Ak v súčasnosti ponúka banka hypotéku s fixáciou päť rokov na úrovni jedného percenta, tak je to stále slušná sadzba.

Sú hypotéky na Slovensku ešte stále lacné?

Áno, sú ešte stále relatívne lacné. Na druhej strane to zvyšuje riziká tým, že stúpa podiel ľudí, ktorí si požičali na hrane svojich možností. Národná banka Slovenska preto sprísňovala limity na úvery domácnostiam. Či už je to limit na výšku úveru k hodnote nehnuteľnosti, alebo na výšku splátky oproti príjmu, aby tá splátka neodkrojila príliš veľkú časť z príjmu. Je tiež limit na veľkosť úveru k príjmu. Tieto limity obmedzujú rôzne skupiny ľudí. Môžete mať ľudí s vysokým príjmom a požičiavajú si na menšiu nehnuteľnosť. Tam môže viac „hrýzť“ výška úveru k nehnuteľnosti. Na druhej strane môžete mať ľudí s nižším príjmom, ktorí si požičiavajú na tú istú nehnuteľnosť. Tam je rozhodujúci limit na splátku. Sú potrebné preto rôzne limity, aby sa riziká držali obmedzené.