Mlyn Kolárovo, ktorý nakúpil celkove 16-tisíc ton pšenice pôvodom z Ukrajiny, musí inkriminovaných 1 500 ton buď spáliť, alebo poslať do bioplynky. Hoci mlyn nalieha na kontravzorke, likvidácii sa podľa ministra Samuela Vlčana (nom. OĽaNO) nevyhne. Dôvodom na to je už len nález zakázaného pesticídu. Môže totiž spôsobiť zdravotné problémy, aj keby sa používal v stanovenom množstve. To bol dôvod, prečo ho Brusel pred tromi rokmi zakázal používať. Medzitým jeden z reťazcov zlacnil hladkú aj polohrubú múku vyrobenú v kolárovskom mlyne na 59 centov, čo je o 20 centov menej.
Čítajte viac Vláda zakázala dovoz ukrajinského obilia. Minister Vlčan informoval, či našli kontaminované potraviny
Od spotrebiteľov okamžite začali prichádzať podnety na Štátnu veterinárnu a potravinovú správu. Ľudia sa pýtajú, či a ktorá múka, alebo chlieb je vôbec bezpečný. Na mimoriadnej tlačovej konferencii v pondelok popoludní šéf rezortu pôdohospodárstva Samuel Vlčan spolu s ústredným riaditeľom potravinového dozoru Jozefom Bírešom ubezpečili verejnosť, že to, čo sa predáva v obchodoch, je bezpečné a nikto by sa nemal obávať o zdravotnú neškodnosť predávaných potravín.
Medzitým však záujem o ukrajinské obilie a múku vystupňoval nitriansky župan Branislav Becík zo strany Hlas, keď oznámil, že zachytenie 1 500 ton ukrajinského obilia kontaminovaného zvyškami pesticídov je iba špičkou ľadovca a na Slovensku sa nachádzajú desiatky tisíc ton obilia z Ukrajiny, ktoré nespĺňa hygienické normy. To Vlčan poprel a prirovnal k šíreniu poplašnej správy. Povedal, že rezort a jeho inštitúcie majú situáciu pod kontrolou.
Superostré kontroly spustilo ministerstvo pôdohospodárstva a Finančná správa SR 4. apríla. Prišli v čase, keď prepukla nespokojnosť medzi poľnohospodármi krajín susediacich s Ukrajinou a vzápätí sa začali objavovať informácie napríklad z Rumunska, Poľska a Maďarska o tom, že ukrajinské obilie, kukurica a repka nemusia byť v súlade s požiadavkami EÚ.
Koľko vlastne? Desiatky či státisíce ton?
Slovenský nález z minulého týždňa iba potvrdil to, čo sa verejne už niekoľko týždňov, ak nie mesiacov predtým šepkalo medzi poľnohospodármi. A síce, že obilie, ktoré malo prejsť v kamiónoch či vlakoch do prístavov a odtiaľ do Afriky, končí v štátoch susediacich s Ukrajinou. Na dôvažok laboratórne rozbory potvrdili prítomnosť škodlivých látok.
Na otázku, koľko obilia sa doviezlo z Ukrajiny na Slovensko, zatiaľ nikto nedal odpoveď. Združenie pestovateľov obilnín odhadlo, že import môže byť v rozsahu od niekoľko desiatok tisíc po niekoľko stotisíc ton. Je to priveľká amplitúda, ale doteraz nikto z kompetentných neposkytol vyhlásenie, ktoré by presnejšie ohraničilo množstvo dovezeného obilia. No celkom jasné je aj to, že ukrajinská pšenica bola vytlačená z niektorých severoafrických trhov, napríklad z Egypta konkurenčnou ruskou, možno aj ukradnutou pšenicou z okupovaných ukrajinských území. Aj toto je podoba vojny na Ukrajine, o ktorej sa doteraz príliš nehovorilo.
Slovensko od dosiahnutia sebestačnosti vo výrobe obilnín začiatkom 80. rokov minulého storočia nebolo odkázané na dovoz pšenice či kukurice. Obe zrnoviny sa vtedy dovážali len na kŕmenie ošípaných a hydiny. Po 40 rokoch sa však karta otočila. Krajina stále produkuje zhruba rovnaké množstvo obilnín, okolo štyroch miliónov ton ročne, z toho dva milióny ton pšenice. Celý jeden milión ton pšenice potrebujeme vyviezť, k tomu treba pridať státisíce ton kukurice, repky, slnečnice. Farmy ošípaných sú totiž už úplnou raritou, keď sa chová len pol milióna ošípaných oproti 2,6 milióna v roku 1990. Z poldruha miliónov kusov dobytka zostalo stádo menej ako pol milióna a spracovateľský priemysel olejnín sa úplne rozpadol.
Strata za 40 až 50 miliónov eur
Práve zmenená štruktúra poľnohospodárstva a potravinárstva si vynútila export, lenže na trhu sa akoby znenazdajky objavil konkurent, s ktorým v minulosti nikto nerátal. Ukrajina do takej miery intenzifikovala výrobu obilnín, a to aj vďaka využitiu najmodernejších intenzifikačných prostriedkov, pesticídov vrátane, že sa stala svetovým exportérom obilia, ktorým kŕmi predovšetkým krajiny severnej Afriky a Blízkeho východu. V intenzifikácii výroby obilnín však v ničom nezaostali Rusi, ktorí ho takisto exportovali. Zápas o trhy, ktorý Slovensko obchádzal až do vypuknutia vojny na Ukrajine, ktorej Rusko blokovalo čiernomorské prístavy, však zmenili ustálené toky tovarov.
Kauza ukrajinské obilie má teda podstatne hlbšie korene, ako sa na prvý pohľad zdá, vyrastá ako zo zmeny domácich, tak aj svetových pomerov. Ľahšie na otázku, koľko je na Slovensku ukrajinského obilia, sa zdá, keď sa pýtame, koľko slovenského obilia zostalo v domácich sýpkach. Môže ho byť okolo pol milióna ton, ale Jozef Rebro, ktorý vedie Zväz olejninárov a obchoduje s kľúčovými rastlinnými komoditami, odhaduje, že ho môže byť ešte o čosi menej, okolo 400-tisíc ton. Sú to však len odhady.
V každom prípade majú slovenskí poľnohospodári problém. Vo vzduchu im visí okolo 40 až 50 miliónov eur za nevyvezené obilie, pretože dovozy z Ukrajiny, ktoré pristáli nielen na Slovensku, ale aj v Poľsku a Maďarsku, spôsobili pád cien. Ukrajinci ho neponúkali, ako odznela v médiách informácia po 50 eur za tonu, ale o 30 či 50 eur a niektorí tvrdia že aj o 80 eur za tonu lacnejšie.
A výsledok? Slovenská pšenica spadla z ceny, ktorú mimochodom vyhnala vojna na parížskej burze Matif vlani v máji až k 400 eurám za tonu na súčasných 195 eur. To je vzhľadom na úplne iné náklady silná káva pre výrobcov. Ako povedal jeden z farmárov Robert Kovács z Hronoviec v okrese Levice, len jeho rodinná farma stratila okolo 300-tisíc eur.
Lepšia ponuka vyhráva
Otázka znie, prečo? Odpoveď dáva Mlyn Kolárovo a ďalší spracovatelia, ktorí neodolali pokušeniu nižších cien. Ostatne je kapitalizmus, lepšia ponuka vyhráva. Na Slovensko sa v minulosti nevozilo obilie, ale ak mlyn namiesto slovenskej pšenice zomelie ukrajinskú, potom slovenská musí ísť dole s cenou.
"Ak chceme vedieť, koľko ukrajinského obilia máme na Slovensku, potom treba požiadať všetky mlyny, aby predložili dodacie listy, od koho nakúpili obilie. Nestačí však kontrolovať len obilie prichádzajúce od ukrajinských obchodníkov, ale aj poľských a maďarských,“ povedal Pravde zdroj, ktorý nechcel byť menovaný.
Krajiny susediace s Ukrajinou začali ukazovať červenú ukrajinskému obiliu. Rozdiel medzi Slovenskom a Poľskom je v tom, že Poliaci zablokovali dovoz úplne, kým Slovensko koridor pre ukrajinskú pšenicu naozaj len tranzitujúcu cez naše územie ponecháva. Zostávame tak, ako povedal minister Vlčan, solidárni s Ukrajinou. Obmedzenie sa však nepáči Európskej komisii, ktorá upozorňuje na to, že obchod s tretími krajinami je v jej réžii a nie v kompetencii národných vlád.
Tento spor by sa mal podľa Vlčana vyjasniť už v stredu na rokovaní ministrov poľnohospodárstva krajín EÚ. Slovensko upozorňuje, že za jeho rozhodnutím je predovšetkým snaha ochrániť zdravie svojich obyvateľov. V ruke drží silný tromf v podobe nálezu zakázaného pesticídu, ktorý našla kontrola v ukrajinskom obilí. Bratislava už navrhla Bruselu, aby obilie z Ukrajiny pomohol vláde v Kyjeve vykúpiť a to potom aj prostredníctvom Svetového potravinového programu skončilo tam, kde má – teda v najchudobnejších a najhladnejších krajinách.
Je to ušľachtilé, ale ktosi to musí zaplatiť a zamyslieť sa aj nad tým, prečo vyspelá časť sveta – EÚ a USA inak hľadia na niektoré pesticídy a sto krajín sveta je benevolentnejších pri ich používaní.
Čo vie obchodník, nevie spotrebiteľ
Špecifickým problémom je predaj múky pod privátnymi značkami reťazcov. Spotrebiteľ nemá šancu vyčítať z obalu, ktorý mlyn múku zomlel, ale to platí aj pri jogurtoch, syroch, párkoch, sú predávané takisto pod privátnymi značkami a nevedno, kto ich vyrobil. Ako povedal ústredný riaditeľ Štátnej veterinárnej a potravinovej správy Jozef Bíreš, Brusel v otázke označovania dáva dôveru obchodným systémom. Zároveň dodal, že to pri dohľadávaní výrobku komplikuje situáciu samotným potravinovým inšpektorom. Pôvod výrobkov by mal byť jasne pomenovaný.
Nuž a pokiaľ ide o dohľadanie výrobkov zo surovín dovezených z Ukrajiny do štátov EÚ, je situácia ešte neprehľadnejšia. Na mieste je otázka, čo je dôležitejšie, či úplne liberalizovaný obchod, alebo naozaj zdravie spotrebiteľa, ktorým sa zaklína ako Spoločná poľnohospodárska politika EÚ, ale aj každá národná vláda.