Kríza prichádza. Rodina nie je kávovar, viac mincí sa nerovná viac kávy, tvrdí demograf

V roku 2060 má mať každý tretí obyvateľ Slovenska najmenej 65 rokov. Dá sa to považovať za demografickú krízu?

Určite. Pojem kríza sa zvykne používať aj v demografii. Na druhej strane, napríklad v ekonomike kríza znamená nejakú dočasnú poruchu, výkyv. V demografii bude tá kríza dlhodobá a prenesie sa aj do sociálno-ekonomickej oblasti. A mohli by sme povedať, že na rozdiel od ekonomiky nie je šanca na nejaké zvrátenie trendu. Tá kríza sa fakticky stane niečím normálnym, s čím sa budeme musieť naučiť žiť, adaptovať sa. Aj keby sa podarilo zdvihnúť pôrodnosť cez nejaké opatrenia, nebude na úrovni dve a viac detí na jednu ženu, teda na takzvanej záchovnej hodnote.

Prečo sa to deje?

Slovensko rýchlo spadlo z vysokých hodnôt pôrodnosti spred roku 1989, to sa označuje starnutie „zdola“. A tieto socialistické generácie už ovplyvňujú a ďalej budú ovplyvňovať počet seniorov, navyše skombinovaný s omnoho menšími porevolučnými generáciami, ktoré budú v produktívnom a detskom veku. Jednoducho ten rozdiel je príliš veľký, nedá sa tak jednoducho dobehnúť. Starnutie je navyše ovplyvňované zároveň aj rastom nádeje na dožitie, to sa volá starnutia „zhora“.

Pozrite si časť rozhovoru:

Ako sme na tom v porovnaní s inými krajinami?

Aktuálne patríme povedzme do druhého sledu krajín, s priemerným vekom 42 až 43 rokov, zatiaľ čo rekordéri ako Japonsko či Taliansko sa blížia k hodnotám 48 až 50 rokov. Aj v rámci Európy patríme stále k mladším krajinám, ale tempo starnutia bude veľmi rýchle, jedno z najrýchlejších, a o pár dekád budeme pravdepodobne patriť medzi demograficky najstaršie krajiny sveta.

To starnutie sa začalo v mnohých štátoch skôr, ako to prišlo k nám. Ako to v zahraničí riešia?

Väčšina vyspelých krajín to rieši viac alebo menej úspešne. Ale celkovo sú možnosti na nejaké zvrátenie starnutia obmedzené. Väčšina opatrení je adaptačná. To znamená, že ak to nevieme zmeniť, prispôsobme sa tomu, adaptujme sa. Sem patrí 2. dôchodkový pilier, zvyšovanie dôchodkového veku, zriaďovanie zariadení sociálnej starostlivosti a iné. Už dnes máme nedostatok služieb pre seniorov, toto je veľký problém, keďže počet ľudí v dôchodkovom veku sa zvyšuje, a v budúcnosti ich bude treba o 30 až 40 percent viac.

Čítajte viac Demograf Bleha o Matovičovom balíčku: Chudobnejší premýšľajú nad každým rožkom, im rozdáme krúžkovné?

Aká je tá druhá skupina opatrení?

Druhá skupina opatrení sa označuje „mitigačná“. To znamená, priamo ovplyvnime procesy, ktoré vplývajú na pokles a starnutie obyvateľstva. Napríklad snaha zvýšiť pôrodnosť alebo zabrániť odlevu Slovákov do zahraničia a, naopak, pritiahnuť naspäť tých, ktorí sú už vonku.

Viete uviesť aj konkrétne príklady?

V prípade pôrodnosti sa ako pozitívne príklady uvádzajú Francúzsko či škandinávske krajiny, ale aj Estónsko. Na druhej strane, Južná Kórea začala pumpovať do rodinnej politiky veľké peniaze, a v roku 2021 už počet detí narodených jednej žene bol iba 0,8. To je až zarážajúco nízka hodnota. Vezmime si, že za hranicu „najnižšej nízkej“ plodnosti sa označuje 1,3 dieťaťa. V Južnej Kórei je plodnosť o polovicu nižšia ako v Európe, kde je pritom nedostatočná. Dlhodobo sa musia rodiť každej žene priemerne dve deti, aby populácia nezačala klesať. Celkovo sú možnosti pronatalitnej politiky obmedzené, ale netreba ich zatracovať.

Aké návrhy rezonujú medzi akademikmi či vedcami?

V jednej veci panuje zhoda: musíme sa predovšetkým adaptovať. Zároveň veľká časť vedcov, ale aj politikov, máme, mimochodom, aj eurokomisárku pre demografiu, vyzdvihuje aj dôležitosť mitigačných opatrení, ale musíme si byť vedomí ich limitov z hľadiska účinnosti či finančnej efektívnosti. A určite musí ísť o mix opatrení pôrodnosti a migrácie. Obe majú svoj význam a akési poslanie. Migrácia rieši predovšetkým aktuálny nedostatok ponuky na trhu práce. Zvrátiť ani spomaliť starnutie ako také nedokáže, aj migranti starnú, hoci sú priemerne mladší ako domáca populácia. Už aj Japonsko, tradične migračne uzavretá krajina, pochopilo, že bez migrantov to nejde a ich počet v posledných dvoch dekádach výrazne stúpol. No a na Slovensku Rómovia.

Ktorý z týchto nástrojov je najvhodnejší pre Slovensko, ako by ste k tomu pristupovali vy?

Neexistuje univerzálne, vzorové riešenie. No hoci každá krajina je špecifická, nemusíme vymýšľať teplú vodu a vieme nájsť dobrú prax aj za hranicami. Demografické výskumy napríklad naznačujú, že to nie je len o peniazoch. Slovensko má už dnes relatívne štedrú priamu finančnú podporu – napríklad rodičovský príspevok 380 eur má máloktorá krajina v Európe. Lenže tu narážame aj na realitu zosúladenia práce a rodiny. Darmo žene dáme 380 eur, ak sa chce vrátiť do práce a nemá kam umiestniť dieťa, nemá jasle či škôlku, alebo nemá reálnu flexibilitu v návrate do práce. Základom je flexibilita, možnosť voľby. Niekto chce byť s dieťaťom na rodičovskej dlhšie, niekto kratšie. Možnosť zosúladiť rodinný a pracovný život je kľúčová popri priamej podpore a bonusoch. No a teraz si zoberme slovenskú súťaž „umiestni dieťa v škôlke, ak to dokážeš“. Riešenie týchto problémov v zahraničí existuje a dá sa tým inšpirovať.

zväčšiť Foto: Lubos Pilc

Branislav Bleha profesor demografie na Prírodovedeckej fakulte UK

Kde napríklad?

Za dobrou praxou nemusíme ísť ďaleko. Napríklad v Česku zaviedli, že sa môže pár, respektíve matka rozhodnúť, že bude rodičovskú, teda ten finančný príspevok štátu brať od 7 do 48 mesiacov po narodení dieťaťa. Nastaví sa jeden balík peňazí a je na matke, či ho vyčerpá za trištvrte roka, alebo za viac. Je pravda, že na Slovensku sa dá aspoň vrátiť do práce skôr, a príspevok zostáva, ale to musíte mať starého rodiča, jasle, škôlku či opatrovateľku. A to je často ten problém. Je možné aj prerušenie rodičovskej dovolenky a opätovný návrat na ňu. No a so súhlasom zamestnávateľa je možné čerpať nevyčerpanú časť až do piatich rokov veku dieťaťa, osem rokov v prípade nepriaznivého zdravotného stavu dieťaťa.

Sú s tým matky spokojné?

Kolegovia na to robili výskum a ukázalo sa, že zavedenie tohto opatrenia by mohlo byť jedným z faktorov, prečo sa v Česku znížili medzipôrodné intervaly a prečo pravdepodobnosť, že rodiny sa rozhodnú rozšíriť z jedného na dvoch potomkov, oproti tej slovenskej rastie. Teda Češky sú ochotnejšie rozhodovať sa pre druhé dieťa, čo je na Slovensku jeden z hlavných problémov.

Čo by dokázalo pomôcť tomu, aby mladí, šikovní ľudia vo veľkom neodchádzali – či už regionálne, alebo zo Slovenska?

Odpoveď je jednoduchá, riešenie komplikované. Dostatok dobre zaplatených pracovných miest a bytov vrátane nájomných. Žiaľ, regionálne rozdiely sú stále veľmi veľké. Ich skutočné znižovanie je skôr na štósoch papierov rôznych národných aj európskych projektov. Niečo sa ovplyvniť ani nedá, a to je stále priepastný rozdiel v mzdovej úrovni. Ak raz kvalifikovaný zvárač dostane vo Švajčiarsku 3– či 4-tisíc eur, nie je potom čo riešiť. Programy na dotiahnutie ľudí naspäť na Slovensko majú iba symbolické výsledky. Plus máme tu silnejšieho a väčšieho brata na západ od nás, kde netreba ani vedieť cudziu reč. Veľké investície, napríklad automobilky, určite pomohli, ale zároveň spôsobili ešte väčší odlev ľudí z východného Slovenska. Šumy už sú, tak hádam sa dočkáme novej investície vo Valalikoch pri Košiciach.

Ktoré oblasti na Slovensku sú na tom z demografického hľadiska najhoršie? Mestá či obce?

Podiel okresov s prirodzeným úbytkom, to znamená väčším počtom každoročne narodených a zomretých, sa neustále zvyšuje, a to už pred covidom, ktorý zvyšoval úmrtnosť. Rozdiel medzi mestom a vidiekom je možno menší, ako si bežný občan myslí. Za socializmu mestá rástli, vidiek s výnimkou strediskových obcí obyvateľov strácal. Dnes je to naopak.

Prečo?

Práve sme sa s kolegom podieľali na vydaní monografie v prestížnom vydavateľstve Routledge o „zmršťovaní“ sa postsocialistických miest. K vidieku treba dodať, že na Slovensku nie je vidiek ako vidiek. Sťahovanie z miest do okolitých vidieckych obcí spôsobuje ich vysoký rast, omladzovanie vekovej štruktúry. Máme desiatky obcí, ktoré sa za posledných rokov populačne stroj-, zoštvornásobili, rekordné sú dokonca sedemkrát väčšie. Na druhej strane, severovýchod, Gemer, viaceré horehronské obce zaznamenávajú výrazné úbytky. Všeobecne platí, že koncové, periférne obce ďaleko od miest a v podrozvinutých regiónoch sú vo väčšine prípadov populačne stratové. Prerábky na víkendové chalupy to nevytrhnú. No a máme tu regióny obcí so segregovanými komunitami s vysokým prirodzeným prírastkom.

Sú medzi mestom a vidiekom stále veľké kultúrne a demografické rozdiely?

Ako sa to vezme, vidiek v zázemí miest sa „pomešťuje“. Medzi novousadlíkmi a pôvodnými obyvateľmi je istá neviditeľná bariéra, ale ide to od prípadu k prípadu. Niekde starostovia novousadlíci bariéry búrajú. Z hľadiska demografie je napríklad rozdiel v rozvodovosti zhruba trojnásobne nižší ako pred 15 rokmi, hoci stále o niečo vyšší v mestách. A úroveň sobášnosti je v podstate rovnaká, s výnimkou opakovanej sobášnosti (rozvedených, ovdovených), ktorá je vyššia v mestách. Rovnaký je tiež podiel detí narodených mimo manželstva, okolo 40 percent.

Koľko to bolo v minulosti, povedzme okolo roku 1989?

Je tam výrazný nárast, približne štvornásobný.

Znamená to, že takzvaný tradičný model rodiny, čiže manželstvo muža a ženy v skorom veku, ako základ rodinnej jednotky je už neaktuálny?

Svojím spôsobom áno. Už len ten údaj, že polovica detí sa rodí mimo manželstva, jednoznačne dokladuje, že inštitút manželstva nie je podmienkou pre zakladanie rodiny. Hoci to nehovorí nič o tom, či sa rodičia neskôr rozhodnú vziať sa, alebo nie.

Vplýva tento trend nejako na kvalitu života rodičov alebo detí?

Existuje viacero výskumov v zahraničí, ktoré vyvracajú, že by mala iná rodinná situácia ako manželstvo negatívne vplyvy, alebo že by mimomanželské vzťahy škodili kvalite rodičovstva. Naopak, zamýšľajme sa nad tým, aká vysoká je rozvodovosť na Slovensku, stále okolo 30 percent, hoci posledné roky už klesá.

Do akej miery ústup tohto modelu ovplyvňuje rast vzdelanosti, náboženstvo či rovnoprávnejšie postavenie žien v spoločnosti?

Po roku 1989 nastali transformačné zmeny vrátane ekonomických a spoločenských. A vnímame tu aj takzvaný druhý demografický prechod, ktorý súvisí aj s rastom emancipácie. Kedysi sa omnoho viac žien po strednej škole rozhodlo nepokračovať na vysokú a založiť si rodinu, mať prvé dieťa, lebo sa to spoločensky očakávalo, bolo to vnímané ako "normálne”. Teraz je tých možností osobného rozvoja pre ženy omnoho viac, čo im zvyšuje tzv. opportunity costs, po slovensky cenu zmarených príležitostí – omnoho viac môžu stratiť, pretože medzi 20 a 30 rokom môžu študovať, cestovať, prípadne si spraviť doktorát alebo vybudovať kariéru. To všetko vedie k odkladu plánovania pôrodov do vyššieho veku, prípadne do rozhodnutia mať menej detí alebo žiadne.

Časť slovenskej vlády sa rozhodla trend zmeniť vlastnou politikou posilnenia rodiny a pôrodnosti. Čo si o tom myslíte?

Drvivá väčšina vyspelých krajín má nejaké stratégie ohľadom pôrodnosti. To je v poriadku. Aj to, že sa o tom hovorí, diskutuje. Druhá vec je samotná forma opatrení. A, samozrejme, aj skutočnosť, že nie je o päť minút 12, ale už päť minút po dvanástej. Slovensko mnoho vecí iba dobieha. Nedá sa povedať, že by na Slovensku nebola pomerne štedrá podpora rodín v porovnaní s inými krajinami, ak sa bavíme o priamej podpore. Zároveň tu však byty stoja toľko, čo stoja, a stále chýbajú škôlky.

V našom parlamente vzniklo zoskupenie, ktoré líder OĽaNO Igor Matovič označil ako „prorodinnú koalíciu” spolu so Sme rodina, ale aj s ĽS NS či s kuffovcami. Ide o poslancov, ktorí hlasovali za balíček pre rodiny za 1,2 miliardy eur. Ako vnímate túto iniciatívu?

Tu sa môžem vyjadriť iba ako občan. Je to smutné, veľmi smutné.

Je správne, že označujú oponentov ich návrhov ako bojovníkov proti rodinám?

Nuž, kto nie je so mnou, je proti mne. Kto nebol za celoplošné testovanie, bol za šírenie covidu, všakže. Ja osobne som sa už nejako tých „atómových bômb“ prejedol.

Pozrime sa aj na prvé opatrenia, ktoré zatiaľ predstavili. V parlamente je opäť, po prezidentkinom vete, kontroverzný miliardový balíček, ktorý sa z protiinflačného stal tzv. prorodinným. Zvyšuje prídavky na deti, daňový bonus na dieťa a zavádza aj tzv. krúžkovné. Súhlasíte s ním?

Nie, nesúhlasím. Po prvé, nesúhlasím s formou, akou bol prijatý. Čas tlačí, ale toto je extrémne rýchlokvasené. Ekonómovia sa k tomu vyjadrujú negatívne, zoznam tých kardinálnych výčitiek by zabral dve strany. Ale aj z pohľadu demografie je to niečo, čo je extrémne drahé, ak sa bavíme o vplyvoch na zvýšenie pôrodnosti. Pomoc rodinám ako sociálna záležitosť je jedna vec, ale pronatalitná rovina je o inom. Prezentované to ale miestami bolo tak, že od zajtra na Slovensku nebudú stíhať pôrodnice. V tejto chvíli sa teda stávam ďalším nepriateľom rodín, hoci 20 rokov na prednáškach a v médiách komunikujem potrebu populačnej politiky.

Pomohlo by návrhu, keby bol prepracovaný, spripomienkovaný a vedeli by ho odborníci "opraviť”?

Určite. Hoci chápem, že máme bezprecedentnú infláciu a mnohé domácnosti potrebujú akútnu pomoc, konkrétne teraz hovoríme o nízkopríjmových skupinách, tam sa to, samozrejme, môže riešiť jednorazovo a nesystémovo. Lenže štát sa nemôže vyhovárať, že nemá údaje o tom, ktoré domácnosti koľko zarábajú. Druhá vec je riešiť opatreniami zvyšovanie pôrodnosti. Tam nemôžeme ísť cez helikoptérové peniaze bez toho, aby to bolo demograficky preskúmané a zanalyzované. Rodina nie je kávovar, že keď doň nahádžem viac mincí, spraví viac kávy, tak to nefunguje.

Z pohľadu absolútnej chudoby sa napríklad príjmy nízkopríjmových domácností zvýšia, ale takmer polovica tohto nárastu má pochádzať z krúžkovného. Aký je váš názor na takúto stratégiu?

Je veľmi fajn, že chceme mať nadané deti a chceme rozvíjať ich talent. No žijeme v dobe bezprecedentnej inflácie a chudobnejšie rodiny v podrozvinutých regiónoch uvažujú, s prepáčením, nad každým rožkom a či si kúpia 20 alebo 30 deka mäsa. V takom prípade sa mi nezdá adekvátne teraz riešiť pomoc krúžkovným.

Môže sa stať, že po zavedení nového balíka síce dostanú rodičia na krúžky, ale budú musieť priplácať za škôlky?

Presne to sa môže stať. Sú to spojené nádoby, ak sa zrušia investície v obciach a samosprávach a bude menej nových predškolských zariadení, bude to omnoho vážnejší problém, ktorý nevyrieši ani zvýšenie prídavku na 70 či na 100 eur. Áno, je to pomoc, ale musíme si uvedomiť, že kľúčové pre páry je obdobie počas materskej a rodičovskej. Obdobie, keď jeden rodič zvykne tráviť čas s dieťaťom a má tak aj najväčšie výpadky príjmu. Tieto opatrenia ale však zasahujú skôr staršie deti, vo veku od troch rokov vyššie.

Prečo teda nepodporiť radšej existujúcu infraštruktúru, služby pre matky, aby sa mohli skôr vrátiť do práce, ako dotovať nové krúžkovné?

Všetky skúsenosti na to poukazujú. Pozrite príklad Južnej Kórey, kde nadarmo zvyšovali prídavky na deti. Alebo Česko, na budúci rok budú mať najvyššiu pôrodnosť v Európe, 1,8 dieťaťa na ženu, a to tam nemajú žiadne výrazné priame finančné stimuly (oproti Slovensku). U nás je to všetko komplikované: dávky, výnimky, podpora, systém poradovníkov a umiestňovania detí do škôlok, kde je nedostatok miest. A potom ide aj o kvalitu. Napríklad v Nórsku nešli len do kvantity, ale investovalo sa do toho, aby v škôlkach mali vysokokvalitných učiteľov. Rodičia fungujú čoraz viac systémom tzv. intensive parenting, teda maximálneho využitia potenciálu ich dieťaťa a zabezpečeniu preňho čo najlepších podmienok vzdelania a rozvíjania jeho ľudského kapitálu. Ak vidia, že štát to nedokáže, radšej majú menej detí.

Čo to znamená?

Ten prístup sa akoby otáča, štát sa snaží poskytovať rodičom čo najkvalitnejšiu infraštruktúru, aby ich motivoval rozhodnúť sa pre viac detí. V Nemecku boli pôvodne škôlky do 16. hodiny, no keď rozšírili otváracie hodiny do 17. až 18., aby matky stíhali chodiť z práce, malo to skvelý ohlas. Vo Francúzsku majú rokmi overený model a dokonca aj tzv. créces, čo sú jasle dostupné deťom mladším ako jeden rok, ktoré tiež pomáhajú matkám, ktoré sa chcú vrátiť do zamestnania a nemôžu si dovoliť súkromnú opatrovateľku. Štát môže rovnako aj podporovať firmy, aby zjednodušovali podmienky pre matky, poskytovať im daňové úľavy, motivovať ich vytvárať matkám lepšie prostredie.

Dokáže napríklad nový daňový bonus a tzv. krúžkovné zvýšiť pôrodnosť?

Žiadne opatrenie samo osebe, teda izolovane, nezvýši pôrodnosť. Zjednodušená (ne)rovnica: vyšší bonus, ale menej peňazí pre obce na škôlky či investície v oblasti nájomných bytov, hoci tu sme sa už dočkali aspoň novej legislatívy, podotýkam, po troch rokoch. Daňový bonus je iste fajn, ale nie ako súčasť miliardového hurá riešenia bez odbornej diskusie. V tejto súvislosti som už spomínal prípad Južnej Kórey. V oblasti pôrodnosti sú aj iné ako ekonomické faktory. Rolu hrá záťaž neplatená (domáca) práca, čo najväčšia flexibilita rodičovskej dovolenky, nezanedbateľný vplyv môže mať podpora asistovanej reprodukcie, nezamestnanosť mladých, rodové otázky, regionálne rozdiely. Tu musí existovať fungujúce súkolesie opatrení. Na Slovensku sa sporadicky čo-to dobré v tejto oblasti prijme, ale nie je to systematické.

Akým spôsobom by mala vznikať takáto legislatíva, aby to fungovalo?

V prvom rade to nemá čo vymýšľať minister financií. Ten má byť od toho, aby strážil peniaze a výdavky. Lenže tu išiel do niečoho, čomu nerozumie, a preberá úlohu ministra práce a rodiny. U neho sme zatiaľ videli akurát to, že sa čiastočne snaží niečo robiť, založil napríklad novú radu pre rodinu.

Vláda už schválila aj vznik tzv. úradu pre rodinu, ktorý má hodnotiť zákony a propagovať hodnoty a manželstvo, zdôvodňuje to tým, že "prijímanie opatrení zameraných na dosahy reprodukčného správania nie je možné robiť na poslednú chvíľu”. Existuje niečo podobné inde vo svete?

Veľa okrem zostavy a pár informácií v médiách o tomto úrade neviem. Ak už vznikol, pevne verím, že sa bude zaoberať najmä opatreniami, ktoré budú smerovať k lepšej nastavenej pronatalitnej politike, a nie otázkam ideológie, postavenia manželstva, sprísňovania interrupčných zákonov a podobne. Takéto poradné orgány by mali najmä pracovať na dlhodobých analýzach a stratégiách, ako je zaužívanou praxou pri podobných inštitútoch aj v zahraničí.

Mohlo by pomôcť demografii otvorenie systému, umožnenie jednoduchšie dostupných adopcií (napr. aj pre tzv. dúhové rodiny) a podobne?

V tejto súvislosti je teraz najdiskutovanejším konceptom takzvaná populačná klíma. Rieši sa to napríklad vo Francúzsku, krajine, ktorá prvá zažila masívne starnutie populácie a demografickú krízu. A pozrime sa z tohto náhľadu na Slovensko. Tá populačná klíma tu nie je veľmi dobrá. Ak ostaneme spoločnosťou, ktorá nevyjde v ústrety LGBTI komunite, budú zvažovať odchod z krajiny, čo spôsobí aj odliv mozgov a talentov. To je jeden z príkladov.

Máme na Slovensku aktuálne vôbec dostačujúci systém, infraštruktúru starostlivosti o deti – keby sa ich začalo rodiť viac, budú stíhať škôlky, školy, kto sa postará o ich zdravie?

Aj keby sa zvýšil počet detí narodených jednej žene, čo predpokladáme, celkový počet narodených začne klesať tak či onak. Tých potenciálnych matiek bude totiž čoraz menej. A plodnosť v najbližších dekádach nedosiahne takzvanú záchovnú hodnotu dve deti na ženu, tá miera náhrady generácií teda bude nedostatočná. Obávam sa, že keď dostaviame škôlky, už ich nebudeme až toľko potrebovať, samozrejme, s výnimkou najvychytenejších migračných lokalít.

Ďalším problémom je kríza bývania. Ľudia si už dnes čoraz ťažšie môžu dovoliť vlastné bývanie, hlavne vo väčších mestách. Ako si majú potom zakladať rodiny a mať deti, keď nemajú kde bývať?

V demografickom výskume sa toto považuje za vážny faktor a prekážku v reprodukčných zámeroch párov. Donedávna hypotéku dostal takmer každý. Takže fajn, byt by sme mali, ale zrazu zisťujeme, že dve deti neutiahneme, tak čo už, budeme mať jedináčika. Problémom Slovenska nie je ani tak plánovaná bezdetnosť, hoci aj tá prispieva k nízkej pôrodnosti. Zjednodušene povedané, chýbajú predovšetkým deti druhého poradia, hoci v prieskumoch je preferencia dvojdetného modelu. Ale niektorí by určite mali aj tri deti, len jednoducho zvážia svoje možnosti.

Ako vôbec súvisia, resp. môžu súvisieť vyššie príjmy domácností s pôrodnosťou? Nie je žiadnym tajomstvom, že nízkopríjmové rodiny majú viac detí.

To vo všeobecnosti platí, no prispievajú k tomu hlavne extrémne nízkopríjmové skupiny, segregované komunity a podobne. Ak sa ale pozrieme na úroveň vzdelania, to je ešte zaujímavejšie. To vidíme zo sčítania obyvateľstva. Podiel detí narodených mimo manželstva je napríklad o niečo vyšší u vysokoškolsky vzdelaných ľudí.

Daňový bonus sa navyše v princípe vztiahne na pracujúcich rodičov a vynechá časť najchudobnejších rodín, ktorých živitelia sú bez práce. Napríklad slobodné matky s deťmi. Napríklad predseda SaS Richard Sulík prepočítal, že daňový bonus na dieťa pre extrémne chudobnú rodinu so štyrmi deťmi klesne z dnešných 181,48 € na 93,67 €. Naopak, daňový bonus na dieťa pre bohatú rodinu so štyrmi deťmi stúpne z dnešných 181,48 € na 400 eur. Aký to má potom účinok?

Daňový bonus je dobrý nástroj. Ale dajme to do kontextu. Chceme rozdeliť miliardový balík, obrovské peniaze. A v praxi plošne poprašujeme celú veľkú časť pracujúcich rodín vrátane mimoriadne bohatých, ale vynechávame práve spomínané nepracujúce. K práci to motivovať môže, ale len vtedy, ak je kde pracovať a ten rodič si to môže aj časovo dovoliť popri výchove.

Dokáže demografickú krízu riešiť aj migrácia?

Osobitnou témou je to, koľko a akých cudzojazyčných migrantov chceme mať na Slovensku. Pre tých však zostávame stále dominantne tranzitnou krajinou, s výnimkou súčasných väčších počtov Ukrajincov. Po vstupe do Európskej únie sa síce výrazne zvýšil počet pracujúcich Rumunov, Srbov, či Ukrajincov, zväčša však nejde o trvalú migráciu.

Dokázali by byť riešením napríklad odídenci z Ukrajiny, keby sa usídlili na Slovensku?

Ak je migrácia vhodným doplnkovým riešením demografickej krízy, nájdeme lepšiu zdrojovú krajinu migrácie ako Ukrajina?

Česko očakáva, že tam takto zostane viac ako 70 percent utečencov pred vojnou. Slovensko štatistiku nemá, ale asi to bude omnoho nižšie číslo. Prečo?

Bol by som v týchto odhadoch veľmi opatrný. Už vidíme, že saldo s Ukrajinou je záporné, to znamená viac ľudí sa vracia ako prichádza. A vývoj ruskej agresie je veľmi ťažko predpovedateľný.