Ekonóm Baláž: Matovičova reforma? 2,6 miliónom ľudí sa čiastočne uľaví, budú mať viac peňazí

Z každej strany vidíme a počúvame, ako všetko dražie, začiatkom roka 2022 má inflácia dosiahnuť 6 až 7 percent. Prečo sa to deje?

Ešte začiatkom roku 2021 bola inflácia mimoriadne nízka, okolo 0,7 percenta. Postupne išla v priebehu roka nahor, až dosiahla 5,6 percenta. To je jav, ktorý nie je pre Slovensko unikátom, je typický pre celý svet, USA, Európsku úniu.

Čítajte viac Viceguvernér NBS Ódor: Dôchodkový systém? Ide o miliardy eur, pre mňa je to katastrofa

Prečo teda ceny stúpajú?

Deje sa to, keď priveľa peňazí naháňa málo tovaru. Kupujete napríklad vodovodnú batériu, ktorá stojí sto eur. No ak u konkurencie batérie na skladoch nemajú, alebo ich je málo, obchodník, ktorý ich má, využije príležitosť a cenu zvýši. Toto sa stalo aj vo svete. Moderná ekonomika funguje na globálnych dodávateľsko-odberateľských reťazcoch. Napríklad si vezmite telefón Apple, ktorý je vyrobený v Číne, no súčiastky naň pochádzajú zo 43 krajín a z 214 tovární. V skrini môžete mať tričká vyrobené v Číne, Bangladéši, v Indonézii. Topánky máte tiež pravdepodobne šité vo Vietname alebo na Taiwane. Veľké množstvo tovarov alebo komponentov jednoducho pochádza z Ázie, kde je lacnejšia práca a výrobné náklady. Dlhé roky to fungovalo, pretože ak by sme to všetko chceli vyrábať u nás, ceny by boli omnoho vyššie. Lenže pandémia tie reťazce narušila.

Ako?

Niektoré nákladné prístavy museli byť uzatvorené, spomalila sa ich prevádzka. Napríklad pod Šanghajom je hlavný kontajnerový prístav pre celú Čínu a odtiaľ cestujú kontajnery s tovarom do Rotterdamu, ak je to pre Európu, alebo do Los Angeles pre USA. Taká loď pláva 25–30 dní. Pred krízou stála takáto preprava jedného kontajnera okolo 2 000 dolárov. Lenže keď cez pandémiu prístav zatvorili, stalo sa to isté, ako keby ste zatvorili náhle diaľnicu. Premávka, čiže dodávky sa prerušili a začali sa kopiť tak, ako autá v kolóne.

Lenže ekonomika sa už začala rozbiehať. Znamená to, že už je všetko v poriadku?

Hoci sa teda neskôr cesta opäť otvorila, ten rozbeh do pôvodného plynulého tempa nejaký čas trvá. A kolóna sa nerozjazdila doteraz. Lode sa po celom svete hromadia, v Amerike dokonca do vykladania kontajnerov zapojili aj armádu. Potom sa zasa zistilo, že chýbajú vodiči kamiónov, ktorí by tovar rozvážali ďalej. Nestalo sa teda doslova, že by sa ten tovar nevyrobil, iba sa zasekol. A doprava kontajnera, ktorá kedysi stála 2 000, sa predražila na 14 400 dolárov. To pociťujeme ešte aj dnes. Dodávky meškajú, kopia sa, tovaru je málo, a preto je čoraz drahší.

Ako dlho to ešte potrvá?

Poruchy budú pretrvávať, kým sa tie dodávateľsko-odberateľské siete nestabilizujú. Kým tak nie je, vyhráva ten, kto zaplatí viac. Preto očakávam, že ceny budú rásť aj naďalej. Ustálenie tej rovnováhy potrvá určite ešte niekoľko mesiacov, možno aj rokov. Podobne je to aj s cenami energií. Keď pandémia zastavila ekonomiku, firmy nakupovali málo ropy, preto bola lacná. Potom sa výroba rozbehla, s ňou aj dopyt a ceny máme vysoké.

Čo s tým môže spraviť štát? Majú zmysel regulované ceny, dotácie a podobne?

Do určitej miery to môže pomôcť, hlavne sociálne slabším či domácnostiam, v prekonávaní tých nepríjemných následkov. Ako keď dostanete covid a dáte si liek proti horúčke. Teplotu vám zníži, no chorobu nevylieči. Pomohlo by, keby sa zvýšili dodávky ropy, elektriny, plynu. Lenže tie neviete vyrobiť vo väčšom množstve zo dňa na deň.

Vráťme sa ešte k inflácii. Na zvyšovanie cien už reagujú aj kľúčové svetové banky, hovoria o zvyšovaní úrokov. Čo to znamená pre budúcnosť?

Tri najvýznamnejšie banky v tomto ohľade sú Bank of England, americká FED a Európska centrálna banka. Tie majú za úlohu jednak rozvíjať ekonomiku, ale aj, ak je príliš prehriata, nejakým spôsobom zasiahnuť a tie procesy spomaliť. Na to majú rôzne nástroje, úroky sú len jedným z nich.

Aké sú ďalšie?

Napríklad to slávne tlačenie peňazí. Takzvané kvantitatívne uvoľňovanie. To funguje nasledovne: keď vám predám hodinky, vy získate tovar (hodinky) a ja peniaze. To robí aj centrálna banka. Štát, alebo nejaká firma vydá dlhopis a centrálna banka ho kúpi. Banke ostane dlhopis, do danej ekonomiky sa dostane cash, peniaze v elektronickej podobe. Takýto nástroj funguje už od roku 2009. Do ekonomiky sa púšťajú peniaze, aby sa povzbudila ekonomická aktivita. Teraz, keď je ekonomická aktivita stúpa a je vysoká inflácia, prvé, čo centrálne banky spravia, je, že zmiernia to tlačenie peňazí. Nezastavia ho úplne, ale zmiernia ho – budú nakupovať menej dlhopisov a do ekonomiky sa dostane menej peňazí.

Kedy prichádza čas na zvyšovanie úrokových sadzieb?

To už je drastickejší zásah. Zvýšenie úrokových sadzieb má veľa dôsledkov. Podniky aj domácnosti majú drahšie úvery, čo niektorých presvedčí, aby si úver nebrali. Ak sa tak stane, uberú z práce stavbárom na domoch, výrobným závodom a podobne. Preto s tým banky narábajú veľmi opatrne. Nežiaduce účinky sú príliš výrazné.

Britská centrálna Bank of England ale úroky zvyšuje.

Áno, britská banka k tomu pristúpila a zvyšuje úrok na 0,25 percenta. A inflácia je aktuálne viac ako 5 percent. Kým sa teda nebavíme o tom, že by sa úroky dostali na úroveň inflácie, takýto krok je len signál, varovanie, že zvýšenie úrokových sadzieb môže v budúcnosti prísť. Zároveň to ale urobili veľmi mierne, tak, aby ekonomika nebola poškodená.

Ako reagujú ostatné banky?

Americká centrálna banka FED vyhlásila, že v roku 2022 začnú zmierňovať spomínané tlačenie peňazí a možno zvýšia úrokové sadzby. Maximálne však na 0,9 percenta niekedy koncom budúceho roka, pričom inflácia v novembri v USA bola viac 6,8 percenta. Na tomto môžete vidieť, že zdvíhanie úrokov centrálnych bánk je dosť silný kyjak a tieto inštitúcie sa to boja robiť.

Ako reaguje na infláciu Európska centrálna banka?

ECB vylúčila akékoľvek zvyšovanie úrokov v roku 2022. Musíme si uvedomiť, že keď zvýšite úroky, zvýšia sa úroky aj na vládne dlhopisy. A štáty sú dnes zadlžené. Grécko má astronomický dlh vo výške 211 % HDP, Taliansko má zadlženie 134 percent HDP, Francúzsko má takmer 100 percent. Ak by všetkým týmto štátom ECB zvýšila úroky, vlády by ich museli platiť z rozpočtov a ostávalo by im ešte menej peňazí na iné veci. Preto sú v ECB takí opatrní, a preto sa dušujú, že úroky v roku 2022 neporastú.

Čo sa bude diať s hypotékami? Porastú úroky?

Úroky na hypotéky nahor tak skoro nepôjdu.

Čo teda bude robiť ECB, aby zmiernila infláciu a tá nedosiahla nebezpečné tempo?

Kontrola inflácie, ako som už hovoril, je len jednou z úloh ECB. Druhou je podpora ekonomiky. A oni to aktuálne vidia tak, že podpora ekonomiky lacnými peniazmi bude v najbližšej dobe dôležitejšia, ako inflácia. Tá pre nich teraz nie je prvoradá.

Prečo?

Inflácia je nepríjemná pre spotrebiteľov a pre dôchodcov, ak majú peniaze v banke uložené na nulových úrokoch, pretože im peniaze prakticky požerie. Na druhej strane, inflácia má aj svoje pozitívne stránky.

Aké?

Je dobrá napríklad pre štátny dlh, ktorý takpovediac zmazáva. To isté sa deje, ak máte hypotéku. Čím rýchlejšia inflácia, tým rýchlejšie sa vám znižuje dlh. Európska banka aj preto vyhodnotila, že náklady na spomaľovanie inflácie by boli vyššie, ako potenciálne prínosy. Ešte stále ju vnímajú ako dočasný fenomén po pandémii, ktorý sa stabilizuje ako zamrznutá kolóna na diaľnici, ktorá sa rozjazdí. Či to tak bude, samozrejme, ukáže len budúcnosť.

Aká inflácia nás čaká v tomto roku?

Na to sú rôzne názory. Optimálna výška inflácie je podľa centrálnych bánk definovaná na úrovni dvoch percent. To je takzvaný inflačný cieľ, ktorý je zároveň ročným, niekedy až viacročným želaným priemerom. Aktuálne prognózy hovoria, že za celý rok 2022 môžeme očakávať priemer inflácie 4 percentá. To je o niečo vyššie, ako želaná hranica, no nič ohromujúce.

Aká je teda tá úroveň inflácie, kde by to podľa vás začalo byť problematické?

To je otázka úvahy. Ja si myslím, že ak by sa napríklad inflácia vyšplhala na 10 percent, tlaky by boli skutočne veľké. V tomto prípade by už banky museli dvíhať úroky. ECB to raz v minulosti aj spravila, v roku 2011, po kríze. Ekonomika eurozóny sa rozbiehala a aby sa nerozbehla príliš, ECB jemne zdvihla úroky, o štvrť až pol percenta. Lenže tým to pokrízové oživenie zabili a prišli veľmi ťažké roky 2011, 2012, 2013, keď európska ekonomika prešľapovala na mieste, mali sme tu defláciu, Grécko takmer skrachovalo. A to bola chyba, ktorú už centrálne banky nechcú nikdy opakovať.

Slováci si však cez pandémiu nasporili miliardy eur, ktoré im teraz takpovediac ležia na účtoch. Prečo? Bude tento trend pokračovať?

Pandémia je predovšetkým o obavách a neistote. Neviete, čo sa bude diať zajtra, preto si peniaze radšej odložíte a nemíňate, aby ste mali rezervu. To je úplne prirodzená vec, ktorú ľuďom nemožno vyčítať. Okrem toho, aj keby sme sa pozreli na investovanie, tam to platí tiež. Najskôr si vytvorím núdzovú rezervu, potom sa púšťam do rizika. A mnoho ľudí takto peniaze ušetrené na dovolenkách, kaviarňach, reštauráciách či divadlách odložilo. A teraz časť z nich požerie inflácia. Nie je taká závratná, že by im peniaze úplne minula, no je citeľná.

Čo by mali teda ľudia robiť, aby si úspory uchránili pred znehodnotením?

Keď sa bavíme o budúcom použití peňazí a o ich ochrane pred infláciou, to veľmi závisí od veku danej osoby. Úplne iné pravidlá platia z ekonomického hľadiska pre mladých, ktorí môžu investovať aj rizikovo, ale zároveň majú dosť času v živote aj na to, aby to napravili. Pre ľudí nad 50, 60 rokov je to riziko, pretože sa nemusia dožiť toho, že sa im investícia eventuálne vráti. Vtedy sa odporúča držať si na účte rezervu vo výške dvoch až troch mesačných príjmov a so zvyškom si kúpiť aspoň nejaký dlhopisový fond či ETF, no tam ten výnos bude určite nižší, ako inflácia, hoci vyšší, ako v banke, ktorá vám nedá nič, len si berie poplatky za vedenie účtu.

Čo majú robiť mladí ľudia?

Môžete sa zadlžiť. Inflácia vám časť hodnoty dlhu (úveru) zmaže. Môžete tiež investovať na akciových trhoch, no s rizikom, že tie akciové trhy môžu časom aj spadnúť.

A čo by ste poradili mladým ľuďom, ktorí majú úspory a chcú vlastné bývanie? Majú investovať do hypotéky, alebo čakať?

V prípade mladých ľudí, ktorí potrebujú niekde bývať, je to úplne iný príbeh, ako nakupovať nehnuteľnosť na investičné účely. Keď jednoducho potrebujete bývať, je to prioritou, nemôžete byť do konca života u rodičov alebo v podnájme, kde každý mesiac platíte a nie je to vaše. Preto, ak je to takýto prípad, odporúčam zobrať si úver hneď teraz. To nie je špekulácia, že lacno kúpim a draho predám.

Ako sa budú vyvíjať financie napríklad v oblasti platov? Ministerstvo financií aj Národná banka Slovenska predpovedajú platy vyššie alebo na úrovni inflácie.

Doterajší rast platov bol vyšší, ako miera inflácie. U pracujúcich ľudí nedochádza k reálnemu zníženiu príjmu. To je dobrá správa. Má to ale aj potenciálny háčik, že sa nám roztáča inflačná špirála. Podniky vidia, že musia viac platiť, rastú mzdy a vy automaticky očakávate, že ak vám zdvihnú plat v tomto roku, udeje sa to aj v budúcom. Keď to podnik spraví, započíta si to do cien svojich výrobkov. Veci zdražejú, ľudia si opäť zapýtajú vyššie platy. A to je aj efekt, ktorého sa najviac boja veľké svetové centrálne banky. Napríklad v Amerike inflačné očakávania už rastú, pretože platy tam výrazne rastú, s nimi aj ceny a očakávania zamestnancov na rast platov v budúcnosti. V eurozóne je to menej homogénne, sú tam menšie štáty ako Estónsko či Slovensko, ale aj veľké ako Francúzsko, Nemecko, Taliansko, ktoré sú dôležitými hráčmi. My v menších krajinách vidíme, že mzdy rastú pomerne rýchlo a inflačné očakávania sa postupne realizujú. Lenže ECB neriadi svoju politiku len podľa toho, čo sa deje na Slovensku. A v tých veľkých štátoch, ktoré som spomínal, inflačné očakávania ešte veľké nie sú. A aj preto si ECB myslí, že inflácia je len dočasným problémom a nie trvalým. Inflačné očakávania sú najväčší problém, keď sa ľuďom dostanú do hlavy, pretože je náročné ich potom odtiaľ dostať preč. Zastaviť takúto infláciu trvá roky.

Slovensko je špecifické napríklad tým, že rast platov poháňa aj zásadný nedostatok pracovnej sily v niektorých odvetviach. Ako to ovplyvní ekonomiku?

Aj tu je dôležité spomenúť rozdiel medzi malými a veľkými európskymi štátmi. Celá východná Európa má zlú demografickú situáciu, ako výsledok nízkej pôrodnosti a vysokej emigrácie. Dostať mladých ľudí na slovenský trh práce je veľmi ťažké. Je ich totiž málo a časť z toho ešte odchádza do zahraničia. Firmy preto nemajú inú možnosť, než ponúknuť vyššie platy. V západnej Európe demografia tiež nie je ružová, no na rozdiel od nášho územia je tam aj dosť imigrantov, ktorí obsadia aj tie voľné pracovné pozície, o ktoré domáci nemajú záujem. Pre porovnanie: na Slovensku máme asi 70-tisíc pracujúcich cudzincov a celková pracovná sila je 2,6 milióna. To nie sú ani tri percentá. No vo veľkých vyspelých krajinách je ten pomer imigrantov na pracovnej sile 10 až 12 percent. Mzdové tlaky sú teda oveľa nižšie ako u nás.

Aký očakávate vývoj v budúcnosti?

Mladých ľudí nemáme kde zohnať zo dňa na deň. To by muselo náhle preletieť strašne veľa bocianov, ktorí aj keby prišli, trvalo by ďalších 20 až 25 rokov, kým tie deti vstúpia na trh práce. To by boli roky 2045 až 2050. A bude sa to len zhoršovať, pre celú východnú Európu, ktorá je takto demograficky vydrancovaná. Niektorí sa ešte spoliehajú na imigráciu, no ani to nie je veľmi reálne. Odkiaľ by tí ľudia prišli? Z Ukrajiny? Keď mladý Ukrajinec dostane víza do Schengenu, môže sa rozhodnúť, či pôjde pracovať na Slovensko za 1 000 eur, alebo do Nemecka za 3 000 eur. Nádeje, že sa tu zjavia odniekiaľ mladí, šikovní ľudia, ktorí zmenia situáciu na trhu práce, to tu, žiaľ, nebude.

A čo sa teda dá robiť?

Veľa možností zamestnávateľom neostáva. Čo môžu spraviť, je, že tým, čo sú ochotní pracovať a ešte neutiekli, ponúknu vyšší plat. Alebo, keď ich v budúcnosti osvieti, začnú zamestnávať starších pracovníkov. Čiže ľudí vo veku 65 a viac rokov. Napríklad také Japonsko, ktoré nás v starnutí populácie a podobných demografických trendoch predbehlo o dve generácie, tam pracuje až tretina sedemdesiatnikov. Imigráciu nemajú, pôrodnosť je horšia ako na Slovensku, preto môžu len zamestnávať starších čo najdlhšie. Pre krajinu je to výhodné, pretože odvádzajú dane a odvody, zlepšujú udržateľnosť dôchodkového aj zdravotníckeho systému. Keď je človek aktívny, pracuje, je často aj menej chorý.

Je to podľa vás budúcnosťou aj pre Slovensko?

U nás je to ešte, nepovedal by som ani, že tabu, len to zamestnávateľom úplne nedošlo. To nevyžaduje prakticky nič navyše, len nechajú ľudí dlhšie pracovať. Samozrejme, je potrebné uplatniť a zohľadniť takzvaný age management – po 65-ke nie ste taká svieža a výkonná, ako v 25-ke, nebolo by strategické nechať starších robiť ťažkú manuálnu prácu na smeny. Ale na to všetko už nástroje existujú, nemusíme nevymýšľať nič nové. Ani v Japonsku tí sedemdesiatnici nepracujú na plný úväzok, ale na polovičný alebo tretinový. Niektoré dni pracujú, iné nie, alebo chodia do práce len na dve, tri hodiny denne. K tomu môže patriť aj rozšírená zdravotná starostlivosť alebo viac dovolenky. V mnohých vyspelých krajinách je to tak zabehnuté a funguje to.

Je to výhodnejšie, ako získavať lacnejšiu pracovnú silu zo zahraničia?

Výhodou je najmä to, že týchto ľudí nemusíte zaškoľovať, lebo tú prácu robili celý život. Nemusia sa na rozdiel od cudzincov učiť nový jazyk, spoločenské zvyklosti, nedochádza ku kultúrnym či náboženským konfliktom. Zamestnávate ľudí, ktorých tu de facto už máte. No ako zamestnávateľ sa na to musíte mentálne nastaviť, opustiť očakávania, že sa vám tu zjavia mladí profesionáli s tromi titulmi. Budete sa venovať tej zásobe zamestnancov, ktorú už máte.

Aj starších zamestnancov však treba v niečom vzdelávať, technológie predsa napredujú a o 5 rokov budú úplne inde, ako boli pred 30.

Pochopiteľne, nemáme veľa seniorov zdatných napríklad v digitálnych technológiách. Stále však môžeme robiť aj doplnkové vzdelávanie pre seniorov, do toho môže investovať aj štát, aj zamestnávatelia. To všetko už existuje, nevymýšľajme teplú vodu.

Aj na toto by sme ale potrebovali na Slovensku určité reformy. Ako hodnotíte doterajšie reformy?

Tu hovoríme o pláne obnovy, ktorý má dve časti, reformy a peniaze. Peniaze sú balík asi 5,6 miliardy eur, čo sa zdá veľa, no keď sa to rozloží naprieč rokmi, nie je to zasa obrovská suma. Omnoho zásadnejšie sú práve tie reformy. Tie ako krajina nutne potrebujeme, aby sme sa neocitli na úplnej periférii Európy. A to teraz netvrdím, že keď ich všetky implementujeme, budeme zrazu vyspelou krajinou a dostihneme Nemecko či Česko. Na to nemáme, veď naposledy sme robili väčšie reformy pred 20 rokmi za Mikloša. No aspoň neklesneme ešte nižšie.

Ktoré oblasti potrebujú zmenu najviac?

Môžeme sa na to pozerať podľa príslovia: ľudia hlasujú nohami, idú tam, kde je lepšie. Podľa mňa je najakútnejšia reforma školstva, od najnižšieho stupňa až po univerzity. Koľko študentov ročne odíde za hranice? Prečo odchádzajú, ak máme také skvelé školy? A pritom, keď sa opýtate vysokých škôl, tvrdia vám, nie, ony nechcú reformy, nepotrebujú ich. A že už dupľom im nikto nemá hovoriť, čo a ako majú učiť. Lenže vysoké školy sú platené z mojich aj z vašich daní. A tak ako mám právo očakávať niečo od vlády, ktorá je platená z mojich daní, malo by to platiť aj pri školách. Ak počítam len s absolventmi denného štúdia a vynechám externistov, tak každý tretí slovenský študent si robí vysokú školu v zahraničí. Tak asi máme s kvalitou domácich škôl vážny problém, nie? Lenže to naše inštitúcie nechcú ani pripustiť.

Je školstvo jediné?

Ďalšie je zdravotníctvo, tam reforma prešla len s odretými ušami. Lenže iná cesta nie je. Keď vytvoríte nejaké prostredie, ľudia sa v ňom zabývajú. Zistíte si, kde sa dajú získať peniaze, ako si život čo najviac zjednodušiť a nechcete si zabehnutý systém meniť. Lenže potom začnete stagnovať. Reformná jeseň je marketingovým názvom, no pre nás sú tie zmeny nevyhnutné. Nemôžeme mať v každom meste špičkovú nemocnicu so všetkými špecialistami, keď štát nemá dosť lekárov. Chápem, že pre starostov alebo primátorov je bolestivé vysvetľovať to voličom, no aj oni by mali chápať, že pre nich ako pacientov je lepšie, keď ich operuje lekár, ktorý ročne spraví 400 operácií, ako ten, ktorý ich spraví 20. Takisto je úplne normálne, aj vo svete, že za špeciálnymi zákrokmi vycestujete.

A čo napríklad hovoríte o plánoch na daňovo-odvodovú reformu, o ktorej sa tiež veľa hovorí?

Pozerám sa na ňu ako na materiál, vypracovaný tímom odborníkov na ministerstve financií, nie len dielo samotného ministra. Reakcie verejnosti boli rôzne, médiám sa reforma nepáčila, keďže väčšina novinárov pracuje na živnosť a ich sa to dosť dotkne. Lenže tá reforma je aj o iných zmenách a ako celok začína dávať systém do poriadku. Odborné komentáre k reforme boli väčšinou pozitívne. Prečo? Ak by sa tá reforma uskutočnila, slovenský daňovo-odvodový systém by sa priblížil k tým, čo sú zabehnuté vo vyspelých krajinách. U nás je napríklad veľmi zaťažovaná práca. Zamestnanec na plný úväzok odvedie štátu polovicu svojej ceny práce. V ekonomike ich máme 2,6 milióna a týmto ľuďom keď sa aspoň čiastočne uľaví, ostane im povedzme 4 alebo 5 percent z príjmu naviac, pocíti to celá ekonomika. Ľudia budú mať viac peňazí, budú viac míňať, podporia spotrebu.

A čo živnostníci? Nie je tá reforma na nich príliš tvrdá?

Živnostníkov máme okolo 320-tisíc, to je omnoho menej ako zamestnancov. Nechcem byť na nich zlý, chápem, že podnikanie je náročné, nemajú automaticky dovolenku, poistenie v nezamestnanosti, ručia celým svojím majetkom. Lenže dodnes platili len veľmi nízke dane a odvody. Ale takto štát nedokáže fungovať, nie je to udržateľné. Preto si myslím, že tá medzera medzi objemom daní, ktoré platia zamestnanci, a tým, čo platia živnostníci, by sa mala znížiť, aby nebola taká obrovská, ako dnes.

Ako hodnotíte zmeny navrhované pre firmy?

Za dôležitú zmenu pre podniky považujem podporu inovatívnych technológií. Teda nové stroje, softvéry a podobne si podľa návrhu budú môcť firmy odpočítať z daňového základu až do výšky 50 percent. To je skvelá vec, pretože ich konečne motivujeme, aby to dnešné múzeum strojárenstva premenili na modernú európsku ekonomiku. Ako môžeme dobiehať vyspelé štáty so zastaranými technológiami? V dnešnej dobe si už nemôžeme dovoliť súťažiť so zahraničím nízkymi daňami či nízkou cenou práce. Musíme súťažiť inováciami. A práve tá podpora odpisovaním je mimoriadne dôležitá.