Karol Morvay je externý prispievateľ. Pôsobí ako vysokoškolský učiteľ a výskumný pracovník.
Ťažko sa počúva takýto argument v krajine, ktorej ekonomická konkurencieschopnosť po desaťročia stála na tom, že mzdová úroveň bola nízka v pomere k produktivite práce. Tak napríklad v roku 2007, pred nástupom finančnej krízy, sa zo 100 eur pridanej hodnoty vytvorenej pracovníkom v priemyselnej výrobe SR použilo na jeho mzdu (+ odvody) v priemere asi 45 eur. V Rakúsku to bolo v tom čase 52 eur a v priemere za 15 vyspelejších krajín EÚ to bolo 61 eur.
Karta sa obrátila
Jasná konkurenčná výhoda v prospech Slovenska. Ak preskočíme do momentu tesne pred koronakrízou, posledné údaje za rok 2019 hovoria o obrátenom obraze: Zo 100 eur pridanej hodnoty, ktorú pracovník v priemysle SR vytvoril, sa na úhradu jeho mzdových nákladov použilo 63 eur. V rakúsku 58 eur, v priemere za pôvodnú EÚ 15-tku 61 eur. Takýto výrazný zvrat asi málokto predvídal.
V nižšie zobrazenom grafe máme podiel nákladov práce (mzdy + odvody) na pracovníkom vytvorenej pridanej hodnote. V ľavej časti grafu môžeme sledovať „tradičný“ obraz, v ktorom sú čísla v SR výrazne nižšie ako v priemere EÚ 15, ale nižšie aj v porovnaní so susednými krajinami V4.
V období 2014 – 2015 prichádza zlom a hodnoty za SR odvtedy silno rastú. Rastú nad úroveň ostatných krajín V4 aj priemeru pôvodnej európskej pätnástky (v nej sú tie vyspelejšie ekonomiky EÚ, bez bývalých socialistických krajín).
Cesta k „pridrahému“ pracovníkovi: Akú časť pracovníkom vytvorenej pridanej hodnoty tvoria náklady jeho práce? (údaje v percentách, v priemyselnej výrobe)
Foto: ZDROJ: Vlastné výpočty podľa údajov Eurostatu
Poznámky: Počítané ako pomer priemernej odmeny zamestnanca a produktivity práce. Produktivita práce počítaná pridaná hodnota na pracujúceho.
Tlačíme na rast miezd – ale pri zaseknutej produktivite
Pritom už dlho sa v ekonomických debatách objavovalo varovanie pred stratou tejto tradičnej konkurenčnej výhody ekonomiky SR. Tieto varovania už vyznievali ako fráza, ale v období posledných približne piatich rokov sa „hrozba“ až prekvapujúco rýchlo zrealizovala.
Realitou sa stalo niečo predtým ťažko predstaviteľné: pri vytvorení 100 eur pridanej hodnoty pracovníkom priemyslu v SR sa použije na jeho mzdy a odvody viac ako v ekonomicky vyspelejších krajinách EÚ. Tak je potom zamestnanec na Slovensku z pohľadu firiem pridrahý, aj keď má mzdu nižšiu ako jeho západoeurópsky kolega. Je pridrahý vzhľadom na slovenskú úroveň produktivity práce.
Menším problémom v tomto príbehu je samotný rast úrovne miezd. Tie rástli jednak kvôli vyššej vzácnosti, miestami až nedostatku vhodných pracujúcich. Ale rástli aj kvôli administratívnym opatreniam vlády. V čase, keď mzdy prirodzene rástli, vláda ešte vynucovala ďalší ich rast cez skokovité úpravy minimálnej mzdy alebo cez zvyšovanie príplatkov k mzde. To všetko viedlo k „vytláčaniu“ ziskov. Pre ilustráciu: V období 2014 – 2019 sa pri zvýšení tržieb o 100 eur v priemyselnej výrobe SR zvýšil objem vyplatených miezd o 20,6 eur, ale zisky súčasne klesli o 2,8 eur. To nemôže byť dlhodobo udržateľné.
Náročnejšou časťou problému je, že sa na dlhšiu dobu zasekol rast produktivity práce (pridaná hodnota tvorená v priemere jedným pracovníkom). Tak sa stalo, že rast miezd bol výrazne rýchlejší ako rast produktivity práce. Spomalenie produktivity je celoeurópsky problém, na Slovensku sa však prejavil obzvlášť výrazne.
Z toho ale vyplýva, že energiu treba sústrediť na podporu produktivity: cez lepšiu infrakštruktúru, podnikateľské prostredie, výskum a vývoj, vzdelávanie či podporu investícií. Vyššia produktivita neznamená vyššie pracovné nasadenie pracovníka. V modernej dobe sa dosahuje lepším výrobným programom, lepšími technológiami, či lepšou organizáciou. A samozrejme ľahkým prechodom pracovníkov od nízkoproduktívnych činností k vysokoproduktívnym.
Aj takéto argumenty treba brať do úvahy pri debatách o minimálnych mzdách. Tlačiť na skokovité zvyšovanie minimálnej mzdy v čase veľmi problematického vzťahu medzi mzdami a produktivitou je na Slovensku až príliš politicky ľúbivé. Tvorba podmienok pre uvoľnenie zaseknutej produktivity je síce racionálnejšia téma, ale menej politicky predajná.