Odborník: Poisťovne sa snažia platiť čo najmenej, preto pri škodách špekulujú

Medzi ľuďmi sa občas objavujú názory, že poisťovne od ľudí len berú peniaze a nič nehradia. Oponovali by ste takému tvrdeniu?

Každý vidí, že poisťovne pri platení škôd špekulujú, ako zaplatiť čo najmenej alebo nezaplatiť vôbec. Preto v spoločnosti panuje tento názor. Faktom je, že bežný človek pri riešení vlastnej poistnej udalosti spravidla nemá žiadneho odborného zástupcu a celú poistnú udalosť si rieši sám. A to je chyba. Vo finále sa potom veľmi často cíti v otázke výšky poistného plnenia poisťovňou ukrátený a svoj negatívny názor prezentuje ďalej.

Čomu teda pripisujete, že ľudia sú k poisťovniam nedôverčiví?

Veľký počet ľudí zlikvidovanie ich poistnej udalosti vníma tak, že sú poisťovňou doslova oklamaní. Keď zistia, že zlý pocit z poisťovne je skutočne opodstatnený a že poisťovňa naozaj má tendenciu vyplatiť menej, ako by mala, či dokonca už vyplatila menej, ako mala, tak pocit dôvery k poisťovni už nezískajú asi nikdy. Treba si uvedomiť, že poisťovne nie sú žiadna charita. Obhliadač či likvidátor obhajujú iba záujem poisťovne. Preto každému odporúčam, aby si poistnú udalosť neriešil svojpomocne, ale zveril to niekomu, kto sa v tom dobre orientuje.

Asi sa nedá povedať, že všetky poisťovne špekulujú. Nelíši sa to skôr od prípadu k prípadu a od rôznych okolností?

Poisťovne majú prirodzený sklon platiť čo najmenej a tomu majú prispôsobené všetky svoje interné procesy pri likvidácii poistných udalostí. Skrátka, všemožne tlačia na to, aby minimalizovali poistné plnenia. Niektoré idú doslova až do krajností. Nie je nič neobvyklé, ak napríklad účty označia za nadhodnotené či práce za príliš rozsiahle. Navyše ak z okolností prípadu nadobudnú čo i len podozrenie, že by mohlo ísť o niečo nekalé, tak spravidla z ich strany začne výrazne viaznuť aj komunikácia.

Nie sú na vine aj ľudia, ktorí ignorujú kontrolu zmluvy a podmienok?

Je pravda, že málokto si poistku a poistné podmienky detailne kontroluje. To, samozrejme, znásobuje celý problém. Problém je však aj v tom, že poistka a poistné podmienky sú často také, že bežný človek, aj keby to detailne čítal, má problém tomu porozumieť a identifikovať nástražné míny. Preto je toľko ľudí nespokojných s tým, čo im poisťovňa predala. Treba však rozlišovať medzi tým, ak poistka obsahuje nejakú zákernosť, kvôli ktorej poisťovňa opodstatnene nezaplatí, a tým, keď poisťovňa nedôvodne nevyplatí to, čo vyplatiť rozhodne mala. Napríklad pri povinnom zmluvnom poistení (PZP) podmienky kopírujú zákon. Tam nemáte veľmi čo študovať a kontrolovať. Napriek tomu je aj pri tom množstvo preukázateľne nedôvodných krátení či dokonca úplne odmietnutých plnení. Takže problém asi nebude len v tom, čo spomínate v otázke.

Ľudia majú nárok na reklamáciu služby či tovaru. Tak v čom je problém pri poistkách?

V tom, že poistku spravidla nevyužijete ihneď po kúpe tak ako bežný spotrebný tovar. Ak si v obchode kúpite napríklad vysávač a doma po rozbalení zistíte, že nefunguje, idete ho hneď reklamovať. Poistku často platíte niekoľko rokov a keď sa niečo s odstupom rokov stane, tak až potom zistíte, že malinkými písmenkami bolo niekde nie celkom jednoznačne uvedené, že to a to nezaplatia vôbec alebo len v obmedzenej výške. A to nehovorím o povinných poistkách, pri ktorých výber poistky nemáte možnosť vôbec ovplyvniť. Ako poškodený si škodu jednoducho musíte riešiť s poisťovňou vinníka, aj keď ste s ňou nechceli mať nikdy nič spoločné.

Ale každý má predsa možnosť súdiť sa s poisťovňou, ak koná protiprávne.

Áno. Ale to nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá a poisťovne to veľmi dobre vedia. Za prvé, poškodený si to rozhodne nevie spraviť vo vlastnej réžii. Za druhé, nikde nie je napísané, že na súde máte automaticky vyhraté. Nie sme totiž v rozprávke, kde spravodlivosť vždy zvíťazí. Súdny spor je časovo náročný, ťahá sa niekoľko rokov a v prípade prehry sa vystavujete riziku ďalších finančných strát. Súdiť sa o menšie nedoplatky je v konečnom dôsledku nerentabilné a nikto sa tým nechce zaoberať. Do sporu musíte investovať nielen ďalší čas a námahu, ale aj ďalšie peniaze, pretože dobrý zástupca stojí spravidla viac, ako vám súd v prípade úspechu nahradí.

Ako podľa vašej skúsenosti vyzerá prípad, keď poisťovne nechce zaplatiť to, čo určite mala?

Ťažko zjednodušene uviesť všeobecný príklad, pretože pri poistení veľa vecí vzájomne súvisí. Poisťovňa sa, samozrejme, navonok tvári, že zaplatiť jednoducho nebolo možné. Niekedy použije celkom zmysluplný argument, inokedy úplnú hlúposť. To nie je také jednoznačné, ako keď prejdete autom na červenú a nie sú o tom žiadne pochybnosti.

Poisťovne čelia aj podvodom. Nedoplácajú práve na to poctiví ľudia?

Samozrejme, že čelia aj podvodom. To vždy bolo a vždy aj bude. Lenže marketingové reči o tom, ako strašne na to doplácajú poctiví ľudia, ktorí potom majú vyššie poistky, sú na smiech. Pri likvidácii poistnej udalosti má poisťovňa prirodzený sklon k tomu, aby platila čo najmenej. Vidím, že na to doplácajú asi najviac práve tí ľudia, ktorí si v dobrej viere riešia poistnú udalosť sami, pretože poisťovňu považovali za poctivú a zlým chýrom o praktikách poisťovní neverili.

Nezvyšujú poisťovne ceny aj preto, že prišli o peniaze podvodom? Keďže sa zvyšujú ich náklady na odhaľovanie podvodníkov.

Odhaľovanie podvodov je nepochybne nejaký náklad. Treba to však dať do celkového kontextu s konečným ziskom poisťovní, obrovskými nákladmi na honosné sídla a nadštandardné priestory, vysokými platmi, so štedrými mimoriadnymi odmenami, s vysokými províziami za sprostredkovanie poistiek a kopcom ďalších vecí. Potom sa môžeme baviť o tom, aký to má vplyv na ceny. Aj daň, ktorú si k poistkám pripočítal štát, poisťovne prezentovali ako zvýšenie, ktoré takmer zlikviduje poisťovníctvo.

Nie je samozrejmosťou, že ak má poisťovňa podozrenie z podvodu, nezaplatí škodu?

Samozrejme, že nevyplatí a ešte aj prestane s vami riadne komunikovať. A bohužiaľ, často sú to aj také prípady, ktoré žiadny podvod nie sú. Niekedy mám pocit, že v očiach poisťovne je podvodník každý. V médiách neustále vidím štatistiky poisťovní, koľko miliónov zachránili pred podvodníkmi a aké desiatky percent poistných udalostí sú podvody. Nikde však nevidím štatistiky, koľko peňazí museli poisťovne nakoniec zaplatiť pri pôvodne zamietnutých či znížených plneniach.

Viete ešte povedať, aké prípady sa stávajú?

Vedel by som tri dni rozprávať o konkrétnych príkladoch, ako tá-ktorá poisťovňa nekorektne postupovala či neoprávnene zamietla alebo znížila poistné plnenie. A o tom, ako nakoniec doplatila to, čo sme doplatiť požadovali. Pri takýchto „pochybeniach“ zo strany poisťovní však neregistrujem žiadne ich ospravedlňujúce listy či snahu o nejakú zmysluplnú kompenzáciu. Dokonca ešte aj úroky z omeškania sa pri PZP zdráhajú zaplatiť a tvrdia, že zákon im takúto povinnosť neukladá.

V minulosti sa stalo niekoľko prípadov, keď poisťovne nechceli uhradiť poškodené čelné sklo od kamienkov okoloidúceho auta. Prečo sa to stáva, keď už Najvyšší súd SR rozhodol, že to musia uhradiť?

Podľa všetkého kalkulujú s tým, že reputačné straty a náklady vynaložené na vytváranie prekážok súvisiacich s nevyplatením čelného skla sú nižšie, ako keby tie škody normálne platili. Čelné sklá sú jasným príkladom toho, že poisťovne sa čím ďalej tým viac chytajú čohokoľvek, čo im umožňuje znižovať náklady na poistné plnenia. Som presvedčený, že nemajú najmenší záujem vec riešiť, keďže škodovosť pri čelných sklách bola obrovská. Jedným z hlavných argumentov poisťovní je, že poškodení sa často dohodli so známym, ktorého označili za vinníka, aj keď netušili, kto im sklo poškodil. Majú zásadný problém s tým, že potom musela poisťovňa A platiť z PZP namiesto poisťovne B. Ak by to však poisťovne chceli skutočne riešiť, tak stačí, ak napríklad vytvoria spoločný fond podľa výšky ich podielov na trhu. Z toho by tieto škody hradili a potom by nemuseli riešiť, či to mala platiť poisťovňa A, alebo poisťovňa B.

Pri povinných poistkách na vozidlá si ľudia nárokujú aj nemajetkovú ujmu. Riešite aj také prípady?

Popri riešení bežných nárokov, ktoré pri dopravnej nehode vznikajú, sa s týmto typom nároku stretávam čoraz častejšie. Je pochopiteľné, že ak pri nehode v dôsledku úmrtia prídete o niekoho blízkeho, tak od poisťovne vinníka požadujete aj nejakú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v peniazoch. Som rád, že karta sa po rokoch odopierania tohto typu nároku začína konečne obracať v prospech poškodených, ktorí si v poisťovni takúto nemajetkovú ujmu nárokujú.

Naša legislatíva je v tomto stále bezzubá a výška odškodného závisí v podstate od sudcu. Nemalo by sa odškodné pri PZP regulovať zákonom?

Legislatíva by rozhodne mala zaujať jasný postoj v tom, že nemajetková ujma v dôsledku úmrtia blízkej osoby pri dopravnej nehode je bez akýchkoľvek pochybností hradená z PZP. Čo sa týka výšky odškodného, tak to je komplikovanejšie. Môj názor je, že výška odškodnenia by mala byť rozhodne individuálna. Inak takúto ujmu totiž pociťuje ten, kto napríklad prišiel o svoju manželku, s ktorou trávil všetok čas a ktorá mala kompletne všetko, čo sa týka ich života, na starosti. A inak to vníma človek, ktorý prišiel tiež o svoju manželku, ale takú, s ktorou sa ustavične hádal, žila v oddelenej domácnosti a má dieťa s milencom.