Pred dvoma týždňami predstavila Európska komisia svoju výročnú správu o zamestnanosti. Tá ukázala, že únia zažíva najprudší pokles zamestnanosti za šesť mesiacov vo svojej histórii. Vážne ekonomické krízy sme zažili už aj v minulosti, jednu dokonca nie tak dávno, v roku 2008. Prečo je dnešná situácia na trhu práce taká zlá?
Situácia v skutočnosti nie je horšia ako pred 10 rokmi. V roku 2008 bol pokles hrubého domáceho produktu (HDP) menší, ako máme teraz, nezamestnanosť však stúpla prudšie. Ak sa pozrieme na vývoj ekonomík v jednotlivých krajinách – mnohé zaznamenali pokles až o viac ako 10 percent – je zrejmé, že ide o najhoršiu recesiu, aká tu kedy bola. Pokles zamestnanosti bol preto do istej miery očakávaný. A vôbec nie je taký prudký, ako mohol byť vzhľadom na súčasné ekonomické ukazovatele, ak by únia neprišla s rýchlou schémou pomoci. Samozrejme, vývoj na pracovnom trhu musíme ďalej pozorne sledovať. Vznikajú totiž obavy z prudkého nárastu nezamestnanosti v najbližších mesiacoch. Na to musíme byť ako únia pripravení a pracovať na rýchlom a masívnom zotavení ekonomiky ako takej.
Členským štátom bola poskytnutá obrovská finančná podpora, vrátane nového nástroja SURE a ďalších. Považujete ju za úspešnú?
Áno, mnohé z prostriedkov boli využité aj na Slovensku. Práve ony pomohli zamedziť explózii miery nezamestnanosti podobnej tej v USA. Tam došlo ku skutočne výraznému nárastu. V Európe zažívame oveľa slabšiu vlnu. Teraz však bude dôležité, ako sa popasujeme s postupným oživením, do ktorého únia investuje 750 miliárd eur v podobe Plánu obnovy. Ak sa nemýlim, Slovensku z neho pripadne asi 7 miliárd eur na podporu ekologického hospodárstva, digitalizáciu, modernizáciu infraštruktúry a investície do vzdelávania. Práve tam to u vás dosť škrípe.
Kríza sa do veľkej miery opätovne dotkla hlavne žien. Aj za normálnych okolností majú tendenciu pracovať v menej platených zamestnaniach, častejšie pracujú len na čiastočný úväzok, ostali doma s deťmi, ktoré nemohli navštevovať školy a podobne. Navyše, 4. november bol Európskym dňom rovnosti odmeňovania – deň, odkedy ženy v únii pracujú v porovnaní s mužskými kolegami zadarmo. Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová prisľúbila záväzné opatrenia týkajúce sa transparentnosti platov počas prvých 100 dní svojho funkčného obdobia. Zdá sa však, že sa v tejto veci nič nestalo. Očakávate v najbližšej dobe zlepšenie?
K malému zlepšeniu už aj došlo. Zmena je však taká pomalá, že bude trvať desaťročia, kým dosiahneme rovnosť, to je škandalózne. Na to nemáme čas, tobôž nie vyše 100 rokov. Slovensko tiež nie je v tejto situácii víťazom, podľa výpočtov budú ženy platovo rovné mužom o 77 rokov. Preto chceme značnú zmenu dosiahnuť už prostredníctvom Stratégie pre rodovú rovnosť a tiež cez smernicu o transparentnosti platov. Tá by mala prísť už na budúci rok. Nie všetko sa však dá vyriešiť transparentnosťou platov, aj keď ide o dôležitý nástroj. Nerovnosť je zakorenená v celej našej spoločnosti. Preto sa musí zmeniť myslenie ľudí.
Ako?
Zoberte si vzdelanie. Dievčatá sú často lepšími študentmi ako chlapci, a potom sú zrazu v jednej fáze života tlačené k tomu, aby vykonávali určité profesie. Pekne to vidieť na IT a digitalizácii. Práve tá bude veľmi dôležitá aj v budúcnosti, no už teraz je to odvetvie, kde pracuje menej ako pätina žien. To je opäť zdrojom nerovnosti pre budúcnosť. Preto musíme rovnaké príležitosti ustanoviť už na úrovni vzdelávania. Rovnako však treba reorganizovať aj náš osobný život. Predchádzajúce vedenie komisie sa veľmi zasadzovalo za otcovskú dovolenku, aby tak ženy neboli znevýhodnené len preto, že sa rodina rozhodne mať deti. Pred týždňom som diskutoval s českými kolegami a vysvetlili mi, že majú dosť štedrý systém pre ženy, ktoré zostávajú doma na materskej. Môžu tak fungovať aj niekoľko rokov. Aj to je však len cesta k ďalšej nerovnosti – muži počas týchto rokov získavajú skúsenosti, zatiaľ čo ženy sú mimo profesionálneho života.
Prejdime k návrhu Európskej komisie zaviesť smernicu o spravodlivých minimálnych mzdách. Predstavili ste ju koncom októbra. Ak som to správne pochopila, nejde o jednotnú minimálnu mzdu pre všetky štáty. Ide skôr o to, aby jednotlivé krajiny prijali opatrenia na podporu kolektívneho vyjednávania pri stanovovaní jej výšky a aby mali národné akčné plány na zvýšenie reprezentácie zamestnancov odbormi, ak tie zastupujú menej ako 70 percent zamestnancov. Nie je to príliš vágne?
Mnohí očakávali, že môžeme prísť so smernicou, ktorá stanoví výšku minimálnej mzdy na úrovni 50 alebo 60 percent priemernej mzdy. Toto sa určite v smernici spomína, no ako direktíva by nám to nikdy neprešlo.
Prečo?
Z jednoduchého dôvodu. Komisia nemá kompetencie na stanovovanie výšky minimálnej mzdy. Ak by sme tak urobili, smernica by nikdy neprešla a niektoré členské štáty by sa obrátili na súd. Preto sme predstavili iba rámec nástrojov a spôsobov, ako by sa minimálne mzdy mali stanovovať objektívnejšie. Tak, aby sa do úvahy brali životné náklady obyvateľstva, produktivita, celkový vývoj miezd či daňové zaťaženie. Navyše, chceme dosiahnuť, aby členské štáty tvorili minimálnu mzdu v spolupráci so sociálnymi partnermi prostredníctvom kolektívneho vyjednávania. V prípade odborov sa však musí zvýšiť aj ich reprezentatívnosť. V mnohých štátoch – vrátane Slovenska – zastupujú len malé percento zamestnancov. Naším cieľom je dosiahnuť minimálne 70-percentné zastúpenie. Je to ambiciózne? Áno, zatiaľ máme takýchto krajín len desať.
Ako chce komisia kontrolovať dodržiavanie smernice?
Nerád používam slovo sankcie, pretože je dosť ťažké pre komisiu sankcionovať členský štát. Tie budú jednoducho každoročne predkladať výročnú správu o vývoji svojej minimálnej mzdy, ktorá sa prediskutuje a posúdi. Hodnotu a tvorbu minimálnej mzdy tak budeme mať pod kontrolou a nebudeme pritom zasahovať do kompetencií štátu. Niečo však robiť treba. Vyššie minimálne mzdy majú totiž pozitívny vplyv na ekonomiku. Sú priamo spojené s lepšou produktivitou, investíciami do ľudí, ich návratom na trh práce a zabránením úniku mozgov z krajiny. Preto ich musíme použiť na ceste k sociálnej premene, ktorá je rovnako dôležitá ako tá ekonomická. Ide o dve strany tej istej mince.
Európska konfederácia odborových zväzov si myslí, že to nestačí. Jej dva argumenty spočívajú v tom, že zamestnancom nie je zaručená ochrana pred odvetou zamestnávateľov v prípade, že vstúpia do odborov, a že zamestnancom smernica nezaručuje zvýšenie platu, ktoré potrebujú. Čo hovoríte na ich kritiku?
Diskutovali sme o tom spolu. Podporujú smernicu, ale myslia si, že mala byť ambicióznejšia. Ako som však už vysvetlil, v rámci kompetencií, ktoré v tejto oblasti máme, sme mali len určité možnosti.
A čo myšlienka základného príjmu? Niektoré krajiny, vrátane Holandska, Fínska, Nemecka alebo Nórska ho už v nejakej miere vyskúšali. O tejto téme sa vedie diskusia dlhodobo. Vidíte možnosť jeho zavedenia v únii?
Nemyslím si, že by Európa mohla mať jeden univerzálny príjem. Určite musíme riešiť otázku minimálneho príjmu pre tých, ktorí nemôžu pracovať alebo boli vylúčení z trhu práce, nachádzajú sa v osobitných životných situáciách a nemajú žiadny príjem. Pre mnohých tá situácia nastala teraz. Veľa ľudí prišlo o prácu, nemali nárok na dávku v nezamestnanosti, boli podnikatelia, živnostníci, umelci. Či by sme však mali zavádzať univerzálny príjem pre každého a predísť tak chudobe? To by som tak celkom nepokladal za šťastné. Na druhej strane by však každý mal mať právo na istú finančnú pomoc, ktorá by ho zachránila pred extrémnou chudobou. Tým, ako by niečo také malo vyzerať, sa intenzívne zaoberáme.
Maďarská a poľská vláda vetovali rozpočet únie spoločne s Plánom obnovy. Nepáči sa im povinnosť dodržiavania podmienok právneho štátu. Odbory v Maďarsku a v Poľsku sa voči tomuto aktu svojich vlád striktne ohradili. Ako vnímate túto situáciu?
Neviem, ako dlho bude tento stav trvať, dúfam však, že čo najkratšie. Toto veto totiž nemá žiadne opodstatnenie a je mimoriadne škodlivé pre všetkých európskych občanov, vrátane obyvateľov týchto dvoch krajín. Zdržuje totiž prijatie rozpočtu a nástrojov, ktoré by nám mali dopomôcť k rýchlemu zotavovaniu. Preto mám ja osobne obrovské ťažkosti pochopiť správanie Maďarska a Poľska. Je absolútne neopodstatnené.