Mäso z dovozu bolo unavené dlhým cestovaním, vytekala z neho šťava a napokon nebolo z hľadiska pomeru cena a úžitok ani najlacnejším, hoci pultovou cenou zaslepovalo spotrebiteľom oči.
Nejde o prvý prieskum s podobným výsledkom. Už pred rokom ho urobili v Národnom poľnohospodárskom a potravinárskom centre vedci z VÚ živočíšnej výroby v Nitre. Aj vtedy výsledky prieskumu spôsobili rozruch medzi spotrebiteľmi, ale v zásade sa v obchodnej ani vo výrobnej, ale ani v spotrebiteľskej praxi nič nezmenilo.
Vedci dostali z rezortu pokyn, aby v analýzach pokračovali. Tie majú potvrdiť, aký trend na trhu s bravčovým mäsom prevláda. To, čo jeme, predsa v konečnom dôsledku ovplyvňuje naše zdravie. Ak veríme, že má najvyššiu hodnotu, mali by sme nakupovať práve domáce mäso. Je totiž najlepšou investíciou aj z hľadiska ceny, hoci pultové cenovky zvádzajú ku kúpe importovanej bravčoviny.
"Mäso je „živý“ biochemický komplex. Neustále v ňom prebiehajú procesy, ktoré ovplyvňujú jeho výslednú kvalitu, práve preto je dôležitá jeho čerstvosť,“ pripomína vedecká pracovníčka VÚ živočíšnej výroby Martina Gondeková, ktorá analyzuje kvalitu mäsa.
Gondeková upozorňuje, že "každé mäso státím stráca na hmotnosti, z každého mäsa časom vyteká šťava. Čím dlhšie mäso cestuje, tým väčšie straty sú. A nie len na hmotnosti, ale aj v peňaženke. V tom má slovenská bravčovina obrovskú výhodu v porovnaní s dovážaným mäsom. Je najbližšie k spotrebiteľovi, doslova predo dvermi. Slovenský spotrebiteľ by si mohol uvedomiť, že nie je taký bohatý, aby si kupoval lacné mäso.“
Krížom-krážom po Európe
Výskum tieto tvrdenia plne potvrdil. Na pulte najlacnejšie bravčové karé bez kosti pochádzajúce zo Španielska malo "v nohách“ najmenej 2 500 kilometrov, kým sa dostalo na slovenský pult. Akú uhlíkovú stopu po sebe asi zanechalo toto mäso? Ešte zaujímavejším bolo zistenie, že mäso pochádzajúce zo Španielska malo poľskú oválnu pečiatku. To svedčí o tom, že na tzv. lacnom mäse dokáže zarobiť ešte aj jeho poľský distribútor a, pravdaže, nadnárodný obchodný reťazec.
Keď výskumníci prerátali stratu hmotnosti a porovnali ju s tým, čo reálne dostáva spotrebiteľ na tanieri, vyšlo im, že najhoršie dopadli práve dovozové mäsa. Všimnime si, kým na kilograme slovenskej bravčoviny strácal spotrebiteľ 0,07 eura, tak na španielskej 0,30, nemeckej 0,35 a poľskej dokonca 0,53 eura.
Čo je za tým, vysvetľuje ústredný riaditeľ Štátnej veterinárnej a potravinovej správy Jozef Bíreš. "Mäso sa po spracovaní deň chladí, potom ide na Slovensko minimálne jeden deň kamiónom, vyložia ho v centrálnom sklade obchodnej siete a odtiaľ ho prevážajú do jednotlivých predajní. Mäso, ktoré sa prezentuje ako čerstvé, má 4 – 5 dní trmácania sa po distribučných trasách a skladoch, kým slovenské je na pulte za jeden a pol dňa.“
Z toho jednoznačne vyplýva, prečo by si mali ľudia kupovať predovšetkým slovenské bravčové mäso. Dopyt po ňom narastá, reagujú na to už aj reťazce. Rôznymi kampaňami dávajú na známosť, že predávajú aj slovenské mäso, lenže toho je pramálo.
"Už len každé štvrté prasa či býček a iba každé druhé kurča na pulte je slovenské, mäso, ovocie a zeleninu, ktorú sme si vedeli vyrobiť sami, nakupujme zvonka,“ konštatoval na Celoslovenských dňoch poľa minulý týždeň bývalý minister pôdohospodárstva Stanislav Becík. Jednou z mála oáz výroby bravčoviny v kedysi mimoriadne produkčnom Novozámockom okrese zostalo družstvo vo Dvoroch nad Žitavou a tamojší Gazdovský dvor v Branove, kam chodia ľudia na čerstvú bravčovinu a výrobky z nej zo širokého okolia.
Zdalo by sa, že nemôže byť nič ľahšie, ako oživiť výrobu mäsa, po ktorom je dopyt. Lenže Slovensko je krajinou neuveriteľných paradoxov. V priebehu posledných tridsiatich rokov sa tradičná poľnohospodárska štruktúra postavená na poľnohospodárskych družstvách, štátnych majetkoch a štátnych potravinárskych podnikoch úplne rozpadla. V spomínanom Novozámockom okrese bol napríklad veľký mäsokombinát, ale aj veľká mliekareň, niet po nich ani stopy.
Kde sa má spracúvať slovenské mäso či mlieko, keď v dôsledku tzv. transformácie agropotravinárstva zostala po mäsokombinátoch len jedna veľká čierna diera a tie, čo prežili, fungujú na dovozovom mäse?
Ani keď si spotrebitelia kúpia slovenské mäsové výrobky, nemôžu si byť istí, že si pochutia naozaj na pravom slovenskom výrobku. Z čoho vyplýva podvod na slovenskom spotrebiteľovi, ktorý bol dokonaný bryndzou vyrábanou z dovážaného ovčieho mlieka? Môže za to len transformácia agropotravinárstva a jej aktéri? Svoj diel spoluzodpovednosti majú aj spotrebitelia, teda my všetci, pretože sa uspokojujeme (väčšina z nás) s tým, čo ponúka obchod.
Narodil sa nový spotrebiteľ
"Dajte nám slovenské potraviny,“ kričia teraz obchodné reťazce. Dobre vedia, že ich hneď nedostanú. Ich biznis istia vybudované výborne fungujúce obchodné trasy, po ktorých prúdi na Slovensko mäso z celej Európy. Z Poľska sa stal potravinový tiger Európy, ktorý má síce na konte rôzne potravinové škandály, ale napokon je to cena na pulte, ktorou Poliaci ničia konkurenciu. Takmer nepochopiteľné je, prečo sa slovenským spracovateľom mäsa a obchodníkom oplatí dovážať mäso až zo Španielska, teda z druhého konca Európy.
Vysvetlenie treba hľadať v tom, čo sa odohralo v posledných dekádach v európskej spoločnosti. Zrodilo sa hnutie zelených a ochrancov zvierat, ktoré zmenilo názor obyvateľstva na intenzívnu živočíšnu výrobu v Nemecku, Holandsku, Belgicku či Dánsku. Stále sú tam intenzívni producenti mäsa aj mlieka, ale musia prihliadať na nálady spotrebiteľov. Tí sú bohatší ako slovenskí, preto aj prieberčivejší a vytvárajú na obchodné siete a výrobcov oveľa silnejší tlak ako našinci.
"Bolo to Španielsko, kde najmä v poslednom desaťročí ako reakcia na vývoj v krajinách Beneluxu a Nemecku začala rásť produkcia bravčového mäsa. Vzniklo tu veľa nových fariem, s lacnou pracovnou silou, nie sú tam silné zelené iniciatívy a tiež v porovnaní s ostatnými krajinami sa hovorí o tolerantnejšom prístupe veterinárnej správy k chovom zvierat,“ naznačuje zákulisie zmien František Valášek zo spoločnosti Tecro, ktorá sa zaoberá chovom ošípaných na Slovensku.
Vráťme sa však z ďalekého Iberského polostrova na Slovensko. Ešte pred tridsiatimi rokmi sa slovenské bravčové vyvážalo podobne ako víno do českej časti spoločného československého štátu. Dnes sa to chabé množstvo ošípaných, čo sa ešte doma dochová (stavy zvierat klesli z 2,5 milióna kusov na niečo viac ako 600-tisíc prasiat), spracúva z polovice v maďarských a poľských bitúnkoch.
Snahy obnoviť farmy narážajú na nespokojnosť obyvateľov. Pôvodné družstevné maštale sú obkľúčené novou výstavbou a prisťahovalcom z mesta, ktorí prišli na vidiek za sviežim vzduchom, akákoľvek živočíšna výroba prekáža. No nielen im, generácia tridsiatnikov narodená na vidieku sa díva na svet tiež mestskými očami. Ich rodičia už dávno nechovajú doma ošípané, prestali pracovať v družstvách, pretože v dôsledku neuveriteľnej redukcie živočíšnej výroby prišli o prácu. Ale v obchodoch bolo lacné, v akciách ponúkané bravčové aj hydinové mäso. Bol to prebytok z bohatého Západu, ale aj rozmáhajúceho sa Poľska.
V konečnom dôsledku nebolo importované mäso lacné, to ukázal aj ostatný prieskum, ale pri kúpe sa človek nerozhoduje na základe testov, ale toho, koľko má reálne peňazí vo vrecku. Kým v západnej Európe míňajú spotrebitelia z výdavkov na domácnosť na potraviny 12 percent, na Slovensku 18. Potraviny na Slovensku sú len relatívne lacné, v skutočnosti sú z pohľadu slovenských a nemeckých či rakúskych platov stále drahé.
Potraviny áno, farmy nie
Ak sa máme vrátiť k poctivej zdravej strave, musíme sa vrátiť k poctivému poľnohospodárstvu. Otázka znie, či ho vlastne chceme. Hlasno síce voláme po slovenských potravinách, ale farmy ľuďom prekážajú. Dediny spisujú petície proti ich oživeniu a výstavbe. Lenže rezeň vonia aj smrdí, a to aj pri najmenších koncentráciách zvierat. Zápach z fariem sa jednoducho úplne nedá odstrániť.
Podľa koncepcie rozvoja agrosektora na obdobie 2013 až 2020 bolo treba zvýšiť početnosť stáda ošípaných na 1,4 milióna zvierat, aby bola v prevahe na pultoch slovenská bravčovina. To by znamenalo na území krajiny rozmiestniť 800-tisíc prasiat.
Kto ich však chce?
"Ako je to možné, že v Nemecku sa chov ošípaných udržal, stále sa vypláca a na Slovensku ho nechceme?“ pýta sa Ladislav Hetényi, bývalý riaditeľ VÚŽV v Nitre. Nehovorí len o podpore štátu, ale aj o novej mládeži, ktorá aj na vidieku žije svetácky, a tiež pripomína, že v poľnohospodárstve je málo voličov a veľa problémov, nuž ktorá vláda sa ním bude seriózne zaoberať.
Takže chceme naozaj farmy, a keď áno, potom ako veľké? Podľa stanoviska rezortu pôdohospodárstva "je možné v slovenských podmienkach uvažovať s koncentráciou do 750 až 1 000 prasníc základného stáda pri veľkofarmách, 100 až 750 pri stredných farmách a 30 až 100 pri malých farmách.“
Konečným kritériom je prax, pomery na trhu. František Valášek z Tecra sa domnieva, že maximálna koncentrácia zvierat na jednom mieste by nemala prekročiť rozpätie päť- až desaťtisíc ošípaných. Aby ľudia lepšie porozumeli číslam, v modernom chove jedna prasnica dá do roka 30 až 33 prasiatok, takže ak sa má niekde postaviť supermoderná priemyselná farma so šiestimi či siedmimi tisícmi prasníc, zaťaží územie napokon štvrť miliónom prasiat. Nečudo, že je z toho problém jednak so životným prostredím, jednak spoločenský, lebo ide nielen o ekonomiku chovov, ale aj o vzduch, vodu a pôdu pre ľudí.
Ak chceme mať dosť čerstvých domácich potravín, máme nad čím premýšľať. Ale už nie dlho.