Najvyššia agroreprezentácia oboch krajín sa zhodla na tom, že vzhľadom na spoločnú česko-slovenskú minulosť a podobnú štruktúru poľnohospodárstva majú prakticky identické záujmy pri smerovaní Spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP) po roku 2021. Slovenskí aj českí poľnohospodári žiadajú zachovať aj pre plánovacie obdobie 2021 až 2027 silný poľnohospodársky rozpočet.
Foto: SITA, Diana Černáková
Predstavy starých a nových členských krajín EÚ sa rozchádzajú v otázke rozdelenia dotácií. Kým v západnej Európe prevažujú rodinné farmy, v oboch nástupníckych štátoch bývalého Československa hrajú prím veľké poľnohospodárske podniky. Obe krajiny, ako povedal Emil Macho, predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory, odmietajú stropovanie dotácií na farmu a ak sa má uskutočniť, potom by malo byť v réžii národných vlád.
Slovensko a Česko nie sú jediné krajiny nespokojné s návrhom SPP, ktorý prvého júna predložila Európska komisia. Vážne výhrady k SPP má dovedna 13 krajín vrátane takej poľnohospodárskej mocnosti, ako je Francúzsko. Pri presadzovaní svojich názorov sa bude Slovensko opierať o visegrádsku štvorku. V praxi by mohol vzniknúť formát V4+, ktorý by zahŕňal čo najviac krajín s výhradami k budúcej SPP. Ministerka pôdohospodárstva Gabriela Matečná uviedla, že potenciál nespokojných krajín predstavuje trh s počtom 105 miliónov obyvateľov.
Dlhoročnou slovenskou požiadavkou je vyrovnávanie dotácií medzi starými a novými členskými krajinami. Predseda SPPK Emil Macho poznamenal, že pre SR je nedostačujúce, pokiaľ ide o konvergenciu – približovanie platieb, keď sa v roku 2027 dostane len na úroveň 84 percent. „Podporili sme požiadavku Slovenska na rýchlejšie dorovnanie priamych platieb na priemer EÚ. Ak sme na jednotnom trhu, tak by všetci poľnohospodári vo všetkých štátoch mali mať rovnaké podpory,“ dodal predseda Poľnohospodárskeho výboru Poslaneckej snemovne Parlamentu ČR Jaroslav Faltýnek.
Slovenským a českým poľnohospodárom sa nepozdáva návrh Európskej komisie podporiť produkciu citlivých komodít – teda ovocie, zeleninu, mlieko, mäso – viazaním len maximálne 12 percent priamych platieb na ich výrobu. Slovensko žiada najmenej 20 percent. V tomto smere má podporu Českej republiky.
V oboch krajinách klesla predovšetkým sebestačnosť vo výrobe bravčového mäsa, v ČR na úroveň 38 percent a na Slovensku je ešte nižšia – spadla pod 30 percent. Mäso sa dováža do strednej Európy neraz až zo Španielska. Ak to Európska únia myslí vážne so znižovaním uhlíkovej stopy, potom je dôležité, aby sa potraviny vyrábali tam, kde je dosť obilia, a mäso sa neprevážalo hore-dolu po Európe.
Za rozdielnou úrovňou výroby medzi starými a novými členskými krajinami sú podľa predstaviteľov samospráv aj rozdielne národné podpory. Preto žiadajú, aby Brusel harmonizoval štátnu pomoc. Ak teda niečo stropovať, tak potom obálky s národnou pomocou, ktoré prehlbujú rozdiely medzi krajinami vyrábajúcimi potraviny na spoločnom trhu. „Mali by sme vytvoriť podmienky, aby sme zmenili poľnohospodársku politiku,“ povedal Zdeněk Jandejsek z Agrárnej komory ČR s tým, že v starých členských krajinách EÚ sú národné dotácie štyri- až päťkrát vyššie.
Veľa sa diskutuje o tom, kto je skutočný a nie domnelý farmár. Ministerka Gabriela Matečná v súvislosti s definíciou skutočného farmára povedala, že „Európska komisia by mala povedať, aké percento zo svojich tržieb má mať z poľnohospodárskej činnosti“. „Následne by členské krajiny spresnili formuláciu skutočného farmára. Máme čas do 1. januára 2020, dovtedy treba urobiť strategický plán,“ uviedla Matečná.
Zhoda oboch krajín panovala pri návrhu Európskej komisie poskytnúť dve percentá všetkých prostriedkov pre mladých farmárov.