"Vravíme si, že sme národ bačov, ale onedlho nebude mať kto na Slovensku chovať a dojiť ovce. Mali sme pôvodne päť stád dojných oviec, ako čas plynul, zostali nám tri. Na salašoch nechce skoro nik robiť,“ zrekapituloval v skratke personálny problém Václav Fabrici a dodal, že rast či úpadok ovčiarstva netkvie len v ekonomike chovu oviec, ale v nazeraní spoločnosti na poľnohospodárstvo a ovčiarstvo špeciálne.
Fabrici hovorí, že na ťahu sú politici a pýta sa, či chcú vôbec nejaké poľnohospodárstvo, alebo ho idú zlikvidovať? Zhoduje sa s predsedom chovateľov oviec Igorom Nemčokom, že pokiaľ slovenskí farmári nebudú mať porovnateľné podmienky aspoň so susedmi z visegrádskej štvorky, potom je poľnohospodárstvo odsúdené na odumieranie.
Zo Spiša je na skok do Poľska. Fabrici si všíma nielen ekonomické rámce podnikania, ale aj spoločenskú náladu a prístup k poľnohospodárom u susedov. "Poliaci majú veľa nielen popularizačných, ale aj odborných programov o poľnohospodárstve. U nás si spomenieme na poľnohospodárov, len keď nám dovezú brazílske kurence so salmonelou.“
Aký je pohľad na súčasné bryndziarstvo a ovčiarstvo očami bývalého predsedu Cechu bryndziarov Jána Keresteša? "Dnešný stav poľnohospodárstva možno charakterizovať ako potravinovú indispozíciu. Nezabúdajme, že základom ovčieho mliekarstva je výroba hrudkového syra a z neho tradičnej bryndze. Jej spotreba je ekvivalentom výskytu rakoviny hrubého čreva.“ Na rakovinu umiera štvrtina Slovákov. Ako si teda vážime bryndzu, ktorá je jedinečným prírodným liečivom?
Už len zohnať baču na salaš je problém. Za menej ako tisíc eur tam nik nechce ísť robiť. Taká je Fabriciho skúsenosť. Jeho kolega z Horehronia Igor Nemčok pridáva inú: do poľnohospodárskych škôl sa nik nehlási na odbor salašník. Rodičia odrádzajú deti, čo by tam vraj robili. Lenže poctivo a dlhé hodiny musia pracovať aj počítačoví programátori, aj obsluhy pokladníc v nákupných centrách.
"Čoho sa ľakáme? Tvrdej práce? Aký sme to národ? kladie si otázku Fabrici. A ironicky podotkne: "Niečo sme riadne pohnojili. Nie my dolu, ale tí, čo vedú tento štát – riadia školy, poľnohospodárstvo, kultúru. A kde sú médiá, aké životné vzory ukazujú mládeži? Je zmyslom života len nekonečná zábava?“
Mliekar Karol Herian sarkasticky podotkne: "Oviec je čoraz menej, podhorské dediny sú bez práce, ale nemá ich kto podojiť. Aká je sociálna politika štátu, keď nevie motivovať ľudí pracovať tam, kde nám horí pôda pod nohami?“