Svet stojí pred reálnou hrozbou obchodnej vojny medzi USA, EÚ a Čínou. Ktorá z týchto mocností je na to najlepšie pripravená?
Nezabúdajme, že súčasný globálny systém sa vyvíjal postupne posledných 50 rokov. Akýkoľvek veľký zásah do súčasnej globalizácie by bol zásadným problémom pre všetkých veľkých hráčov medzinárodného obchodu. Pripraviť sa na obchodnú vojnu troch veľmocí, ako sú USA, EÚ a Čína, nie je ľahké pre žiadnu zo zúčastnených strán.
Dá sa tomu predísť?
Osobne si myslím, že príprava na obchodnú vojnu stojí a padá na prevencii. Tá môže vychádzať z aktívnej a efektívnej obchodnej diplomacie a loby, ktorú stále ovládajú predovšetkým USA a EÚ. Ďalej sa dá pripraviť na obchodnú vojnu zaistením silnej domácej spotreby po domácej produkcii a zaistiť diverzifikáciu nutného importu.
To napríklad USA robia stále, bez ohľadu na to, či je pri kormidle americký prezident Donald Trump, alebo niekto iný. USA tak dnes pri prípadnej obchodnej vojne nemusia riešiť import energií, pretože to nepotrebujú. To isté platí aj o ďalších komoditách. USA teda v prípade rastúceho protekcionizmu spĺňajú väčšinu predpokladov stať sa víťazom obchodnej vojny. EÚ a Čína také šťastie nemajú.
Prečo?
EÚ má síce silnú domácu spotrebu, ale je doslova závislá od exportu svojej produkcie a zároveň od importovaných komodít na čele s energiami. Únia by teda bola bez globálneho trhu veľmi rýchlo ekonomicky vyčerpaná. Čína, naopak, nemá vzhľadom na svoju produkciu dostatočný domáci dopyt a je nielen závislá od dovozu komodít, ale takisto od vývozu prvovýroby, ktorú sama krajina nie je schopná skonzumovať.
Rovnako export tovarov a služieb by sa na tamojšom domácom trhu ťažko uplatnil. Treba však pripomenúť, že ekonomický protekcionizmus dnes v prehnanej miere škodí všetkým. Potenciálny víťaz je teda skôr teoretickou postavou v tejto „obchodnej hre o tróny“.
Číňania začali v posledných rokoch výrazne investovať v Európe. Najnovšie majú namierené do U. S. Steelu Košice. Aké bude mať táto čínska rozpínavosť ekonomické dosahy na nás?
Myslím si, že nie je problém s Čínou obchodovať, ale rozhodne je problémom rozpínavosť Číny z hľadiska európskych a amerických akvizícií. Čína totiž napríklad v oceliarstve úmyselne dotuje svoje tuzemské oceliarne, aby predávala oceľ pod svojimi produkčnými nákladmi. Týmto spoločnostiam sa hovorí „zombie firmy“. Tieto firmy sú zodpovedné za polovicu svetovej produkcie ocele.
V kombinácii s nedôslednou colnou politikou USA a EÚ sa americké a európske oceliarne neskôr zatvárajú, pretože cena ocele na svetovom trhu nedovoľuje firmám prežiť. Čína potom vstupuje do hry ako investor spasiteľ. Oceľ však nie je jediný príklad. Podobný príbeh vidíme takmer pri všetkých komoditách a službách, ktoré Čína produkuje a vyváža.
Podľa mňa teda ochrana domáceho trhu spočíva predovšetkým v ochrane firiem a ich zamestnancov. Nie je možné, aby na netrhovú ekonomiku boli aplikované rovnako zhovievavé a spravodlivé pravidlá ako na demokraticky usporiadané trhové ekonomiky, ktoré nemôžu „podvádzať“.
Ako v tomto smere vnímate iniciatívu Nemecka zastaviť v krajine najmä technologické investície z Číny?
Čína je logicky hladná aj po patentoch a technológiách. Prekvapujúco si ich váži viac než my a vidí v nich väčšiu pridanú hodnotu než celá EÚ. Asi aj preto má dnes Čína voči svojmu hrubému domácemu produktu (HDP) vyššie výdavky na počítače a informačné technológie (R&D) než EÚ, a čoskoro predbehne aj USA. Všeobecne by sa USA a EÚ mali brániť proti tejto „invázii“.
Opäť pripomínam, že by to malo byť realizované postupnými krokmi tak, aby sa na to pripravila aj Čína, ktorú sme rozmaznali a pripustili k telu tak, že odtrhnutie by ukrutne bolelo. Zmeny musia prísť pozvoľna a postupne. Šok bude znamenať narušenie prirodzeného kolobehu udalostí a môže eskalovať až do vojen. V lepšom prípade tých obchodných.
Prečo však Čína nie je v tomto smere viac sebestačná a potrebuje aj európske firmy?
Je to dané know-how základňou, ktorá v Číne jednoducho chýba. Krajina bola a je zvyknutá na to, že know-how prišlo cudzie a celá ekonomika funguje na základe manuálu. Podobne ako v úvodnej scéne Lego Movie. No a logicky pokiaľ nedržíte dané know-how, tak ste závislí od toho, kto ho vlastní.
A to Čína chce do budúcnosti minimalizovať. Prekvapujúco sa o to snaží viac než Slovensko či Česká republika, kde oba štáty majú úplne rovnaký problém. S tým rozdielom, že my sme schopní know-how produkovať, ale zároveň sme schopní ho pomerne lacno prepustiť napríklad do Nemecka. Takže postupom času sa môže stať, že na Slovensku aj v Českej republike bude pribúdať čoraz viac čínskych firiem, ktoré budú hovoriť nám, čo a ako vyrábať.
Môže takýmto tempom Čína predbehnúť veľkosťou a výkonnosťou ekonomiky čoskoro aj USA?
Čína rozhodne USA predbehne. O tom niet pochýb. Je to predsa len trikrát väčšia ekonomika z pohľadu počtu obyvateľov. V životnej úrovni to ešte bude pár dekád trvať, ale ako celok bude Čína čoskoro číslom jeden. Dôležité je však si udržať prvenstvo v hegemónii nad medzinárodným obchodom.
A v tomto smere je podstatné zbližovanie USA s EÚ a ďalšími krajinami, ako je Kanada, Austrália či Japonsko. Len tak si možno uchrániť kultúrne a životné hodnoty, ktoré definujú nielen náš spôsob života, ale logicky i našu ekonomiku. A o to ide predovšetkým.
Ako je možné, že Trump ako bývalý podnikateľ si neuvedomuje negatívne dôsledky protekcionizmu?
Trump je buď úplne mimo, alebo nevie, čo by mal robiť. Možno sa postupom času jednoducho ukáže, že z pôvodného kopania a „budovania pozície“ sa stane znovu dialóg a dohoda. Bližšia košeľa než kabát pre Slovensko i Českú republiku by však mali byť vzťahy medzi USA a Nemeckom, ktoré ak sa pretrhnú, bude to mať negatívny dosah. Vyššie clá pre európsky automobilový priemysel zo strany USA by sa dotkli celého európskeho kontinentu.
Európou otriasajú nepokoje, nehovoriac o teroristických útokoch. V čase stáleho zotavovania európskych krajín po kríze to nie je priaznivá situácia. Ako vnímate dosahy týchto udalostí na ďalší ekonomický vývoj v EÚ, ale aj USA?
Osobne si myslím, že pokiaľ v Európe alebo v USA nedopadne ruská raketa, tak sa nemusíme ničoho báť. Ekonomicky stále ťaháme za ten dlhší koniec povrazu. Vojensky a mocensky je to však iná vec. Takže pokiaľ nevypukne skutočná vojna, ekonomicky by sme mali ustáť všetko.
Logicky sa dlhodobo všetky nepriaznivé vplyvy akumulujú a niekedy niekde môžu vyplávať, ako napríklad nedávno v podobe brexitu (odchod Veľkej Británie z EÚ), ale popis vplyvu jednotlivých negatívnych efektov pôsobiacich na ekonomiku je taký zložitý a komplikovaný a v čase sa mení, že je vlastne stále čoho sa báť.
Keď sa pozrieme na rôzne analýzy a komentáre finančných trhov, tak vždy sa nájde minimálne desať príbehov, ktoré môžu predznamenávať ďalšiu hospodársku krízu alebo, naopak, desať príbehov, ktoré ju eliminujú.
Na nepokoje reagujú prudko aj ceny ropy, čo sledujú s napätím aj slovenskí vodiči. Je možné, že ešte v tomto roku zažijeme ropný šok?
Už tri roky tvrdím, že cena ropy sa vráti nad 100 dolárov za barel, v súčasnosti sa pohybuje na hranici 50 dolárov za barel. Tlaky exportných štátov a projekt Keystone XL sa o to postarajú. (Keystone XL je americký ropovod, ktorý by mal urýchliť dodávky suroviny z kanadských ropných pieskov do rafinérií na brehu Mexického zálivu, pozn. red.). Ropa je síce energetická komodita na ústupe, ale stále bude hrať ďalších minimálne 20 rokov prím.
Vyššia cena ropy pomôže i rastu cien ako takých, takže nikto si vlastne nepraje mať cenu ropy na súčasných úrovniach, pokiaľ zohľadníte všetky dosahy lacnej a drahej ropy. V každom prípade pre súčasnú situáciu je podstatný záväzok OPEC-u (Organizácia krajín vyvážajúcich ropu, pozn. red.), ktorý nebude chcieť cenu ropy mimo pásma 40 až 60 dolárov za barel.
Každý dolár menej znamená eskaláciu problémov všade, vo Venezuele, v Nigérii cez Rusko až po Blízky východ. Každý dolár viac zase motivuje americké firmy otvárať uzatvorené vrty, ktoré v priebehu posledných troch rokov zatvárali.
Vráťme sa však k bezpečnostnej otázke. Myslíte si, že sa teroristické útoky ešte môžu stupňovať pred francúzskymi prezidentskými a nemeckými parlamentnými voľbami?
Myslím si, že francúzske a nemecké voľby dopadnú pre EÚ neutrálne a nepredpokladám, že by sa terorizmus stal tesne pred voľbami niečím, čo by ich významne ovplyvnilo. Nikdy sa však nedá vylúčiť ďalší Charlie Hebdo. Predsa len je bezpečnosť obyvateľov vnímaná voličmi silnejšie a jednoduchšie než napríklad otázka EÚ a ekonomického rastu. Hlavnou témou však určite bude migrácia všeobecne a jej priamy vplyv na trh práce a sociálny systém. Tam sa budú zbierať dôležité body.
Je podľa vás šanca, že krajne pravicová Marine Le Penová zláka vo Francúzsku prvovoličov a do karát jej zahrá aj vysoká účasť vo voľbách?
Ak niečo nemá logiku, tak je to politika. Osobne si naozaj netrúfnem predikovať, ako voľby vo Francúzsku dopadnú. Ťažko si trúfnem odhadovať naše voľby v Českej republike, a to je u nás takmer rozhodnuté.
Z ekonomického pohľadu sa zdá, že nástupom Le Penovej by sa krajina dostala do veľkých problémov.
Le Penová, Zeman, Trump. Je jedno, na koho ukážete prstom. Každý je zamotaný do nití poloprávd a populizmu. A to funguje len pri voľbách. Keď sa zbavíte tohto volebného prevleku, tak vždy zistíte, že sa noví politickí zástupcovia musia vyrovnať s realitou, diskusiou a dialógom. Le Penová by bola problémom, ale maximálne 20-percentným oproti tomu, čo teraz vyhlasuje.
Ako vidíte budúcnosť únie?
Určite je potrebné sa brániť voči expanzii Číny, vyvarovať sa novej studenej vojny, posilniť Frontex v boji proti migrácii, podporiť európsky trh práce a európsku infraštruktúru, urýchliť rozhodovacie procesy, ozdraviť bankový sektor a pokračovať v ďalšej a ďalšej integrácii. To, čo je obrovský nezmysel, je nechať trhať EÚ pár populistami na kusy. Ako sa vraví, „ľudia nevedia, čo chcú, pokiaľ im to nedáte“.
Na úniu je predsa najjednoduchšie hádzať všetky neúspechy národných vlád a zlý pracovný trh. Platí stará známa pravda: „Môžeme urobiť milión vecí správne, a nikto ich nepochváli. Urobíme jednu zle, a do konca života na vás budú ukazovať prstom.“ Rovnako na tom je dnes EÚ. Nie je dokonalá, ale, preboha, kto z nás je?!
Veľkou témou dneška je nastavenie nových vzťahov – EÚ a Veľká Británia. Myslíte, že Briti skutočne obetujú voľný prístup na 500-miliónový jednotný európsky trh kvôli okresaniu počtu migrantov do krajiny?
Celá slávna a silnejšia Británia po brexite je po komunizme tou najväčšou utópiou v novodobých dejinách Európy. Británia si kvôli egu zle podkopla svoju pozíciu na domácom ihrisku a reálne kvôli „zlepšeniu“ medzinárodnej pozície sa bude musieť predovšetkým vyrovnať s neistou jednotou Anglicka, Walesu, Škótska a Severného Írska.
Osobne si nemyslím, že by Británia mala iné zbrane na udržanie si Škótska v Británii než tie, ktoré by si mohla vydobyť dobrými vzťahmi s EÚ. Takže Británia musí pre svoje dobro chcieť zachovať maximum spoločného s EÚ. Inak sa lordi v Londýne nedopočítajú pri delení libry medzi minimálne tri nové potenciálne štáty.
Briti hľadajú spojenca v Číne. Je to pre nich väčšia perspektíva do budúcnosti?
Británia potrebuje niekam vyvážať. Úprimne si však nemyslím, že Čína je pre Britov na programe dňa. USA sú logickejší partner a obojstranne by mohlo bližšie spojenectvo pomôcť obom stranám. Čínu je však dobré z hry nevypúšťať. Pri nej by ale malo platiť – priateľ blízko, a nepriateľ ešte bližšie.