Slovensko na to v budúcnosti, keď bude kvalitná pôda veľká vzácnosť, môže doplatiť napríklad nižšou kvalitou potravín.
Kto sa vyzná, vie, že investovať do pôdy sa oplatí. "Pôda totiž,“ ako pripomína Jaroslava Sobocká, riaditeľka Výskumného ústavu pôdoznalectva a ochrany pôdy, „z roka na rok dražie v Európe aj na Slovensku. V starých členských krajinách EÚ majú však poľnohospodárske pozemky neraz troj- až štvornásobne vyššiu cenu ako v nových.“
Keďže domáci farmári často len prežívajú, nemôžu si dovoliť kupovať pôdu. Vláda preto pred dvoma rokmi prijala zákon, ktorým obmedzila prístup cudzincov k slovenskej pôde. Európska komisia však teraz od nás žiada zákon zmeniť, lebo vraj diskriminuje ostatných štátnych príslušníkov členských štátov EÚ pri nákupe poľnohospodárskej pôdy. Mnohí, čo chcú pôdu kúpiť alebo predať, teraz čakajú, ako to dopadne.
Vládna štvorkoalícia musí za dva mesiace rozlúsknuť dilemu. Buď únii vyhovieme, alebo pôjdeme do sporu, podobne ako sa napríklad vláda postavila Bruselu proti povinným kvótam na prerozdelenie utečencov. "Ak Slovensko zákon nezmení, Európska komisia zváži ďalšie kroky. Kauza môže ísť na európsky súd. Ten môže rozhodnúť o pokute, ktorú bude Slovensko platiť dovtedy, pokým neurobí nápravu,“ povedal šéf Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku Dušan Chrenek.
Ešte v lete minulého roku sa pritom zdalo všetko jasné. Pri stretnutí s poľnohospodármi na výstave Agrokomplex v Nitre premiér Robert Fico (Smer) hovoril, že vláda sa zaoberá myšlienkou, ako ústavnou cestou zastaviť prevody pôdy do rúk zahraničných vlastníkov. A padli aj slová o tom, že je odhodlaný ísť až do sporu s Európskou komisiou.
Po marcových voľbách však Fico vedie nie jednofarebnú, ale koaličnú vládu a spôsob, ako vyrieši požiadavku Bruselu, zatiaľ nie je jasný. Rezortná ministerka Gabriela Matečná (nominantka SNS) však už pripravuje analýzu aktuálneho právneho stavu i toho, čo sa reálne odohráva na trhu s pôdou. O ďalšom postupe musí podľa nej rozhodnúť koalícia.
Jedno je nesporné: s možnosťami nákupu pôdy na Slovensku nie sú spokojní nielen cudzinci, za práva ktorých sa postavila Európska komisia, ale ani domáci poľnohospodári.
Pramene nespokojnosti
Na to, aby sme pochopili, v čom je teraz vlastne jadro sporu, musíme sa pozrieť do nedávnej minulosti. Po vstupe do EÚ v roku 2004 dostalo Slovensko v súvislosti s nákupmi pôdy sedemročné prechodné obdobie na prekonanie rozdielov, ktoré potom Radičovej vláda predĺžila o ďalšie tri roky.
Počas prechodného obdobia vládlo moratórium na nákup pôdy cudzincami. Devízový zákon novelizovaný Dzurindovou vládou však urobil výnimku a umožnil podnikom so zahraničným kapitálom nakupovať poľnohospodársku pôdu. Na začiatku roku 2014 sa odhadovalo, že vďaka nemu získali poľnohospodárske podniky zväčša s dánskou, rakúskou, holandskou či talianskou kapitálovou účasťou kontrolu nad pôdou na výmere dovedna 40-tisíc až 100-tisíc hektárov.
Pod tlakom nespokojných domácich poľnohospodárov, ktorí poukazovali na to, že "ich bohatší, lepšie dotovaní konkurenti zo starých členských krajín im spod nôh vykupujú základný výrobný prostriedok“, prijala druhá Ficova vláda v máji 2014 z pohľadu Bruselu kontroverzný zákon.
Ten skomplikoval prístup cudzincov k pozemkom okrem iného tým, že stanovil nákupcom pôdy dlhodobý, minimálne desaťročný, pobyt v krajine. Obdobným spôsobom postupovali aj iné štyri nové členské krajiny EÚ – Bulharsko, Litva, Lotyšsko a Maďarsko. A podľa názoru Európskej komisie si nepočínali správne.
"Tieto nové vnútroštátne predpisy obsahujú niektoré ustanovenia, ktoré komisia považuje za obmedzenia voľného pohybu kapitálu a slobody usadiť sa, potenciálne odrádzajú od cezhraničného investovania,“ vysvetlil jadro nesúladu nielen slovenského postupu Andrej Králik zo Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku.
Sivé eminencie trhu
Lenže ani domáci poľnohospodári nie sú so stavom, ktorý vládne na trhu s pôdou, spokojní. "Po slovenských dedinách sa pohybujú mladí muži, ktorí sa vydávajú za samostatne hospodáriacich roľníkov, a ponúkajú vlastníkom pôdy od 4¤500 do 5¤000 eur za hektár,“ opisuje najnovších nákupcov pôdy Stanislav Becík, bývalý minister pôdohospodárstva v prvej vláde Roberta Fica. Becík si myslí, že môže ísť o špekulatívne nákupy v cudzej réžii.
Becík, ktorý je dnes predsedom ZAD Dvory nad Žitavou, sa pýta, "kde mladí muži dobre hovoriaci nielen po slovensky, ale aj po anglicky zobrali peniaze na nákupy pôdy. Nevidno, že by hospodárili, uchádzali sa o eurofondy“. Navrhuje, aby "ten, kto nakúpi pôdu vo väčšom rozsahu, preukázal zdroje peňazí, ktorými platí, a keď už je to taký zanietený hospodár, nemal by pôdu najbližších 15 rokov vôbec predať“. V okrese Levice pôsobí podľa Becíka istá zahraničná firma, ktorá zamestnáva právnika, čo má 12 ľudí na plný úväzok a tí chodia po dedinách a nakupujú pôdu. Pre koho?
Na sivé eminencie zaoberajúce sa nákupmi pôdy nepoukazujú poľnohospodári po prvý raz. "K poľnohospodárskej pôde sa často dostávajú rôzni špekulanti, ktorých hlavným cieľom je získavať cez nadobudnutú pôdu dotácie. Takýmto špekuláciám treba aj prostredníctvom prísnej legislatívy zabrániť,“ povedal predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Milan Semančík.
Šéf samosprávy zdôraznil, že pôda je pre poľnohospodárov základný výrobný prostriedok. "Čím menej pôdy bude v rukách občanov Slovenska, tým viac si sťažíme výrobu vlastných potravín a prehĺbime závislosť od dovozu. Hospodárenie na pôde patrí medzi kľúčové aktivity tvorby vidieckeho prostredia a potravinovej bezpečnosti štátu. Nie sme za to, aby sa slovenská pôda len tak rozpredávala,“ tvrdí Semančík.
Samotná únia pripúšťa niektoré obmedzenia zo strany národných vlád. Tie však, ako uvádza Andrej Králik, "môžu sledovať opodstatnené ciele, keďže sa zameriavajú na boj proti špekulatívnym nákupom, alebo slúžia na účely plánovania a ciele politiky rozvoja vidieka“. Králik však pripomína, že "musia byť proporcionálne a voči ostatným občanom EÚ nemôžu byť diskriminačné“.
Cena rýchlo rastie
Nikto v tejto chvíli nevie presne povedať, koľko pôdy cudzinci na Slovensku vlastnia. Roľnícka komora odhaduje, že to môže byť 100-tisíc až 150-tisíc hektárov pôdy, odhad exministra Stanislava Becíka je o čosi nižší: 80-tisíc až 100-tisíc hektárov. Pre pripomenutie, jeden hektár je 10¤000¤m2. Becík si myslí, že o význame pôdy pre krajinu by sa malo viac hovoriť.
"Prví, ktorí by mali ľudí presviedčať, aby dobre zvažovali, komu pôdu predávajú, by mali byť vrcholní predstavitelia štátu,“ nalieha Becík. Aj sami poľnohospodári by sa však podľa neho mali zamyslieť nad tým, prečo ľudia s ľahkým srdcom predávajú pôdu cudzincom. "Nie je za tým napríklad nízke nájomné, ktoré napokon ľudí presvedčí, aby pôdu najprv prenajali a potom predali tomu, kto im ponúkne výrazne viac?“
Za posledných desať rokov ceny pôdy na Slovensku výrazne stúpli. Za roky 2002 až 2010 bol rast 2,3-násobný. Teraz sa ceny za hektár pôdy podľa prieskumov, ktoré robí Výskumný ústav ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva, pohybujú v rozmedzí od 1¤000 do 1¤200 eur po maximálne 5¤000 až 6¤000 eur. Odchýlky nahor i nadol, samozrejme, existujú. Treba však podotknúť, že ide o poľnohospodársku pôdu, a nie o pozemky, ktoré boli preklasifikované na stavebné.
Pod pákou pokuty
Nestor slovenského pôdoznalectva profesor Juraj Hraško pripomína, že pôda je predovšetkým nenahraditeľný a zároveň zničiteľný prírodný zdroj. Žiaľ, súčasníci podľa neho vnímajú pôdu predovšetkým ako ekonomickú kategóriu. "Slovensko má vynikajúcu polohu, nehrozí mu povedzme ako Holandsku, že príde o časť územia pri zvýšení hladiny Atlantického oceánu v dôsledku topiacich sa ľadovcov. Mali by sme veci domýšľať a vnímať pôdu nielen ako bohatstvo jednotlivca, ale aj národa, štátu i celého ľudstva,“ upozorňuje Hraško na univerzálnosť a zároveň jedinečnosť pôdy ako základu ľudskej existencie.
S Hraškom súhlasí aj šéfka pôdoznaleckého ústavu Jaroslava Sobocká. "Pôdu chápu ľudia ako tovar, ako zmenku, ktorú možno tam, kde sa stavajú automobilky, diaľnice, priemyselné parky a sídliská, vymeniť za veľký balík peňazí. Navrhuje sprísniť odvody za zábery pôdy a odvádzať ich nie do štátnej kasy, ale do fondu na zúrodnenie zostávajúcej pôdy.
Žiadosť Európskej komisie o zosúladenie zákona o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku s európskou legislatívou by sa mohla stať príležitosťou na novelu, ktorá by viac zohľadňovala všetky aspekty súvisiace s nezastupiteľnou rolou pôdy v živote spoločnosti. Nájsť modus vivendi zo súčasnej slepej uličky, keď vlastne nie sú spokojní ani poľnohospodári, ani cudzinci a často ani sami vlastníci pôdy, nebude jednoduché.