Rozhodnutie Európskej komisie v stredu oznámila eurokomisárka pre hospodársku súťaž Margrethe Vestagerová. Doterajší režim podľa nej nemôže pokračovať a obidva štáty majú z firiem vymôcť príslušné doplatky daní. Pre každú zo spoločností to predstavuje 20 až 30 miliónov eur.
Predstavitelia holandskej vlády sú podľa agentúry Reuters rozhodnutím komisie „prekvapení“. Luxemburský minister financií Pierre Gramegna na Twitteri uviedol, že jeho krajina so závermi nesúhlasia.
Rozhodnutie je podľa Vestargerovej jasným signálom, že národné daňové úrady nemôžu žiadnej firme, nech je akokoľvek veľká či vplyvná, poskytnúť nespravodlivé daňové výhody oproti konkurencii.
„Pre väčšinu spoločností, veľkých, stredných či malých, je to, dúfam, upokojujúce správa. Pre tých, ktorí dane vždy poctivo platili,“ poznamenala na tlačovej konferencii komisárka. Komisia podľa nej ďalej vyšetruje podobné praktiky v krajinách, okrem Luxemburska tiež napríklad v Írsku či Belgicku. Prípady veľkých firiem Apple v Írsku a Amazon v Luxembursku sú však podľa Vestagerovej rozdielne a stredajšie rozhodnutie komisie preto nemôže byť vnímané ako náznak, ako tieto kauzy dopadnú.
Krok komisie nasleduje po vyšetrovaní, ktoré sa začalo vlani v júni. Vestagerová zdôraznila, že takzvané rozhodnutia o daňovom režime sú vo všeobecnosti úplne legálne vo chvíli, keď firme dávajú istotu ohľadom toho, aké dane bude skutočne musieť platiť.
Vyšetrovanie ale zistilo, že v uvedených prípadoch bol zdaniteľný zisk počítaný s pomocou „umelej a komplexnej metodiky“, ktorá neodrážala ekonomickú realitu.
V prípade Luxemburska a tamojšej finančnej spoločnosti Fiat Finance and Trade sa tak dialo od roku 2012, v kauze Starbucks a Holandska potom od roku 2008.
Vyšetrovanie komisie ukázalo, že trhovým podmienkam nezodpovedali ceny tovarov a služieb, ktoré si vzájomne predávali firmy v rámci skupín Fiat a Starbucks. Výsledkom potom bolo, že zisk pražiarne Starbucks bol z väčšej časti vyvezený do zahraničia, kde zdanený nebol, a že finančná spoločnosť skupiny Fiat zdaňovala iba malú časť svojho skutočného zisku.
V prípade Fiatu rozhodnutie Luxemburska o daňovom režime v dôsledku série ekonomicky neopodstatnených predpokladov a úprav smerom dole pracovalo s oveľa nižším vlastným kapitálom firmy, než aký spoločnosť skutočne má.
Starbucks podľa komisie znižoval daňový základ, keď napríklad platil veľmi vysoké licenčné poplatky za know-how spoločnosti zo svojej vlastnej skupiny sídliacej v Británii či neúmerne vysoké ceny za kávové bôby podobnej spoločnosti so sídlom vo Švajčiarsku.