Skryť peniaze aj vlastníkov firmy je ľahké. A politikom to vyhovuje

Fenoménom odlievania peňazí a zakrývania svojho pozadia firmami sa zaoberá už sedem rokov.

25.04.2013 19:00
debata
Vladimír Bačišin Foto: Archív
Vladimír Bačišin, ekonomika Vladimír Bačišin

Hoci štáty tvrdia, že sú pripravené s unikaním biliónov dolárov skoncovať, považuje zánik daňových rajov za ilúziu. „Zatiaľ ide o všeobecné debaty o všetkom a o ničom bez konkrétnych riešení. Vari by sme nechceli, aby bol francúzsky prezident za zrušenie daňového raja pokladníka jeho Socialistickej strany?“ hovorí publicista, prognostik a pedagóg bratislavskej Paneurópskej vysokej školy Vladimír Bačišin.

Ako bývalý novinár ako vnímate prácu Medzinárodného združenia investigatívnych novinárov, ktoré rozkrylo 122-tisíc offshorových firiem a trustov, ako aj ich takmer 12 tisíc sprostredkovateľov?

Má oveľa väčší význam ako iniciatívy mnohých medzinárodných inštitúcií, ktoré deklarujú snahy, ale nič nerobia. Ich práca vychádza zo zbierania nedostupných, ale aj dostupných údajov. Na Slovensku by stačilo pozrieť zoznam obchodov, ktoré v minulosti urobili vlády alebo samosprávy s firmami, ktorých materské firmy sú registrované v daňovom raji.

Viete využívanie rajov našimi občanmi ilustrovať nejakým príkladom?

Prvá verejne známa transakcia sa týkala expremiéra Vladimíra Mečiara, ktorý si požičal na výstavbu svojej vily od firmy, registrovanej v daňovom raji – na Gibraltári. Najväčšia firma, ktorá predávala kedysi svoje výrobky cez daňový raj, boli VSŽ Košice. Nepredávala ich priamo, ale cez firmu Barkos. Dodnes nevieme, či sa peniaze z tejto firmy po jej prebratí vrátili do materskej firmy. Stačí, ak by slovenskí novinári z mnohých redakcií spojili sily, prezreli obchodný register a dali dokopy články z archívov, dostali by zaujímavý zoznam obchodov.

Ako sa dá spoľahlivo schovať vlastníctvo v daňovom raji?

Veľmi jednoducho. Obchod s vládou alebo so samosprávou môže robiť firma registrovaná v inej krajine, ktorá nie je daňovým rajom, napríklad vo Veľkej Británii. Jej vlastníkom môže byť firma registrovaná na Cypre, ktorej zakladateľom je Lichtenštajnská nadácia. Túto nadáciu založí právnická firma, ktorá vystupuje ako formálny správca a schová zakladateľov. To znamená, že reálne vlastníctvo firmy vo Veľkej Británii sa dá zahmliť dvoma oblakmi pary z ďalších daňových rajov. Treba povedať, že Lichtenštajnská nadácia sa podobá britskej právnej forme, ktorá má pomenovanie trust.

Ako to funguje?

Trust je právnická osoba. Napríklad Vlado, Ďuro alebo Jožo potrebujú schovať svoje peniaze pred slovenskými daňovými úradmi. Rozhodnú sa, že ich schovajú v truste. Do trustu vložia svoj majetok, napríklad peniaze alebo podiel v Druhej obchodnej, a. s., ktorá privatizovala podnik Nafta Gbely. Nie sú majiteľmi podielu, jeho majiteľom je trust. Pri zakladaní trustu podpíšu s jeho správcom dohodu, že dividendy z majetku trustu budú vyplácané v prospech určitej fyzickej osoby, teda zakladateľa trustu. Za správu sa platí ročný poplatok, a preto nikto nič veľmi nevie.

Naozaj je nemožné takéto prepojenia odhaliť?

Pre slovenské daňové orgány sú to veľmi ťažko odhaliteľné právne a majetkové konštrukcie. Dôkazom toho je to, že faktúra výnosov z predaja emisných povoleniek v známej kauze emisie – Interblue Group znela na trust, ale musela v nej byť uvedená fyzická osoba, ktorá poberá z trustu výnosy. Napriek tomu, že týždenník Trend uviedol meno tohto slovenského podnikateľa, nikto nič neurobil. Nebudeme azda naivní a nebudeme si myslieť, že politické štruktúry budú vyšetrovať z korupcie vlastných sponzorov. Kto si to myslí, žije mimo reality.

Medzi obľúbené destinácie slovenských firiem a jednotlivcov patril aj Cyprus, považovaný za daňový raj. Tam sa už predsa nejaké reštrikcie pod tlakom finančnej krízy urobili, zdanili sa vklady aj na špekulatívnych účtoch?

Prvé, čo sme videli, bolo znárodnenie finančných prostriedkov na účtoch cyperských bánk. To však nič nerieši. Firmy registrované na Cypre alebo v inom daňovom raji nemusia mať účet v banke, podnikajúcej na tomto území. Cyperská firma môže mať pokojne účet v akejkoľvek komerčnej banke, podnikajúcej v Európskej únii. Ak Európska únia siahla na peniaze na účtoch cyperských bánk, nemusela siahnuť na peniaze tých, ktorí sa vyhýbali plateniu vyšších daní v krajine, kde tieto finančné prostriedky získali. Už to, že správy, ktoré sa týkali dodatočného zdanenia vkladov na Cypre, vyšli skôr v médiách, ako sa to reálne stalo, svedčí o tom, že tí, ktorí tento krok pripravili, dostali mechom po hlave. Kto si prečítal tieto správy, okamžite mohol premiestniť peniaze do Švajčiarska, Dubaja alebo Hongkongu. Podobné opatrenia sú vlastne vynútenou menovou reformou. Tá predpokladá najvyšší stupeň utajenia. Menovú reformu v socialistickom Československu napríklad pripravovali v režime najvyššieho utajenia na území Poľska.

Dá sa vôbec očakávať, že tieto raje jedného dňa úplne zaniknú?

Daňové raje je možné vymazať z mapy ekonomického sveta, len ak sa na tom dohodnú najsilnejšie krajiny sveta. Tie sú zoskupené v neformálnom združení G20. Jeho členom je aj Veľká Británia. Na územiach, ktoré sú bývalými ostrovnými kolóniami Veľkej Británie a dnes sú stále jej domíniami, platí moc Spojeného kráľovstva, ktoré však dovolilo, aby mali iný daňový režim ako samotná Veľká Británia. Stačí preto poriadne zatlačiť na Veľkú Britániu. Na jej ostrovoch Turks a Caicos existovalo podozrenie z podplácania slovenskými podnikateľmi – táto správa bola na stránke britského ministerstva zahraničných vecí. Aj táto kauza prispela k tomu, že Londýnu došla trpezlivosť, odvolal miestnu vládu a vymenoval guvernéra. Podobne môže zrušiť aj svoje daňové raje. Stačí stlačiť na počítači „delete“ – vymazať.

Samotný britský premiér James Cameron ešte pred prepuknutím kauzy off-shore leaks vyhlásil, že daňové raje by mali byť predmetom rokovaní skupiny G8 (sedem najvyspelejších krajín a Rusko), ktorej teraz Británia predsedá. O daňových únikoch rokovali minulý víkend ministri financií Európskej únie na schôdzke v Dubline. Zdá sa, akoby s rajmi naozaj chceli niečo urobiť.

Ak existuje čo len jedna krajina Európskej únie, ktorej firmy nevyužívajú daňové raje, nech jej minister hodí kameňom. Zatiaľ ide o všeobecné debaty o všetkom a o ničom bez konkrétnych riešení. Európska únia v sebe vypestovala mechanizmus kolektívnej zodpovednosti. Rozhodnutie o riešení je možné len vďaka súhlasu celého kolektívu. Je však ľahké zameniť ho všeobecnou deklaráciou, ktorá má vyvolať dojem konkrétnych opatrení a na istý čas zaplní mediálny priestor. Cieľ je jednoduchý – uspokojiť občanov, ktorí sa od skupiny novinárov dozvedeli, že niekto blízky politikom si schováva v daňových rajoch peniaze. Vari by sme nechceli, aby francúzsky prezident bol za zrušenie daňového raja pokladníka jeho Socialistickej strany? Okrem iného platí jednoduchá poučka. Aj politici, ktorí majú plné ústa socialistických princípov, majú radi peniaze – rovnako ako ich liberálni, konzervatívni či „národní“ kolegovia.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy