Do poslednej dediny Ilavského okresu vedie horská cesta plná zákrut. Keď sa vyšplhá do Zliechova, prekryje celý obzor majestátny vrch Strážov s krásnou snehovou čapicou. Rovno pod ním je učupená dedina so 600 dušami a polomŕtva-položivá farma bývalého Štátneho majetku Lieskov. Kedysi tu chovali sedemsto jalovíc, po revolúcii prechádzala z rúk do rúk a chradla. Až v roku 2005 náhoda priviedla do Zliechova Jaroslava Matyáša, gazdu do špiku kostí.
Matyáš sa vybral za priateľom do Kočkoviec kúpiť pomoranské husi. Keď sa s ním dal do reči, zistil, že v Zliechove si nevedia rady s upadajúcou farmou. Obzrel si ju a inštinkt náruživého chovateľa zvierat mu pri pohľade na okolité prázdne lúky napovedal, že toto miesto čaká na muža, ktorý sa nebojí roboty a rozumie statku.
Jaroslav Matyáš robil do revolúcie zootechnika na družstve v Topoľčiankach. Nebol socialistickým pracovníkom na osemhodinový úväzok, doma na dvore choval a dodnes chová plno všakovakého zvieratstva. A tak, keď sa družstvo začalo deliť, neváhal sa osamostatniť a zobral si do prenájmu farmu v Machulinciach. Stal sa z neho úspešný farmár. Zliechov bol príležitosťou, ako podrásť.
„Pokúšal som sa rozbehnúť farmu chovom mäsových plemien dobytka. Dal som dohromady 150 zvierat. Lenže išiel som na vec zhurta. Stádo pripomínalo množstvom plemien malú zoologickú záhradu. Dlho som čakal, kým voľne sa pasúce zvieratá dorastú a budem ich môcť predať. Hoci mäso bolo kvalitné, mäsiari neponúkali vysokú cenu,“ spomína na začiatky farmár Matyáš.
Mäso v koži rastie na pasienku dlho. Farma pýtala peniaze a čakať na jatočne zrelý dobytok dva roky mohol ten, kto mal voľný kapitál alebo bol ochotný zobrať si úver v banke. Matyáš musel hľadať pre extrémne horské podmienky iné riešenie. Predal mäsový dobytok a nakúpil kravky pinzgauského plemena a k nim ovce cigájky prekrížené „francúzkami“ lacaune.
Trafil do čierneho. Siahol po skromných pinzgauských kravách, ktoré sa skvele osvedčili Rakúšanom v Alpách vo vysokých nadmorských výškach. Na Slovensku ich chovali od čias Márie Terézie. Je to plemeno, ktoré splynulo so slovenským prostredím a vždy podržalo roľníkov. Stalo sa súčasťou krajiny, jej kultúry a chovateľského umu. A spoľahlivo to dokázalo aj v Matyášovom prípade.
„Nepotreboval som kravy rekordérky, čo dávajú desaťtisíc litrov mlieka do roka. Také kravy treba futrovať kukuričnou silážou a kde by sa kukurica urodila pod Strážovom. Tu rastie len tráva, ale šťavnatá a plná voňavých bylín, ktorými vonia mlieko pinzgauských kravičiek, čo ich spásajú,“ vraví Matyáš.
Pinzgauských kráv je na Slovensku už len pár tisíc. Matyáš niektoré zachránil pred istou cestou na bitúnok. Nakúpil ich z podtatranských družstiev, ktoré v neistých časoch začali vypredávať dobytok. Dnes má jeho stádo s jalovičkami a teliatkami 240 hláv. Sú to utešené zvieratá menšieho, ale pevného vzrastu. Práve preto sa dobre udržia aj na horských stráňach. V záplave bujnej zelene pasienkov sa vyníma ich krásna višňovočervená farba.
Matyášovi pinzgauské kravy učarovali nielen pre vzhľad. Dávajú mlieko s vysokým obsahom tuku a bielkovín, ideálne na výrobu syra.
„Z čisto praktického hľadiska som našiel do Zliechova ideálne plemeno dobytka. Veď na výrobu syra mi stačí šesť až sedem litrov mlieka. Vysokoprodukčné kravy ho majú obyčajne redšie a vtedy treba na kilogram syra až okolo desať litrov mlieka,“ porovnáva Matyáš svoje kravičky s tými, čo sú chované v maštali.
Príchodom pinzgauských kráv a ovečiek ožili lúky pod Strážovskými vrchmi. Matyáš ich hnojí len maštaľným hnojom a ten spolu s pravidelným spásaním trávy pomohol k návratu pôvodnej lúčnej kveteny. Čo všetko tu len nerastie: kostrava, ďatelina červenastá, reznačka laločnatá, materina dúška, trojštet alpínsky…
Rakúšania a Švajčiari robia z lúčneho mlieka svoje najlepšie syry. Jaroslav Matyáš za nimi nezaostáva. Svoj prvý syr vyrobil ešte ako vysokoškolák v Nitre. Teraz, keď má dostatok vynikajúceho mlieka z horských lúk, začal vyrábať celú paletu syrov – mäkké čerstvé, parené, údené i dlhozrejúce. K tomu bryndzu plus jogurty a jogurtové nápoje. A tiež oštiepky a maslo. Dovedna 25 výrobkov.
Zliechov bol kedysi dedinou, kde líšky dávali dobrú noc. Teraz túto viesku uprostred strmých hôr objavili milovníci pôvodných slovenských syrov a chutných mliečnych nápojov ochutených lesným ovocím, napríklad brusnicami či čučoriedkami. Sú to pravé gazdovské výrobky, vyrobené s dôvtipom a poctivými sedliackymi rukami. Preto za nimi cestujú ľudia až z Bratislavy, Trnavy, Trenčína či Žiliny. A objavili ich aj bratislavskí a nitrianski obchodníci, ktorí sa špecializujú na pravé slovenské potraviny.
Matyáš dal zatiaľ prácu šiestim ľuďom, ide mu karta a ráta, že v budúcom roku zamestná ďalších troch – štyroch ľudí. Plánuje, že predaj z farmy rozšíri o mäso a mäsové výrobky. Pinzgauský dobytok je takrečeno obojručný, dáva prvotriedne mlieko, ale aj krehké, šťavnaté mäso. Podnikavý farmár medzitým vypátral v Bodorovej pri Turčianskych Tepliciach miesto povedľa potoka, kde plánuje chovať husi a sliepky. Vajíčka a mäso s nefalšovanými farbami, vôňami a chuťou. Také, ktoré prebudia ľudské zmysly otupené priemyselnou potravinovou produkciou. Hydina, dobytok aj ovce vyrastú v prírode, preto budú chutiť ako príroda sama.
Jaroslav Matyáš sa teší na Vianoce. Pod majestátnym Strážovom vtedy vládne posvätné ticho. Človek víta zrod nového života – v Zliechove ožila príroda aj ľudia.