Podľa Martina Bruncka, splnomocnenca vlády pre vedomostnú ekonomiku, krajina nemôže byť donekonečna odkázaná na zahraničných investorov, ale cez podporu vedy a výskumu musí sama ponúkať nové nápady a technológie. Inak Slovensko podľa neho čaká portugalská cesta na rumunskú úroveň.
Ekonomika a pracovné miesta na Slovensku sú v súčasnosti udržiavané najmä cez lacnú pracovnú silu či investičné stimuly. Dokedy dokáže hospodárstvo žiť na takýchto umelých injekciách?
Nenazval by som to umelými injekciami, keďže prácu nedávajú len veľké zahraničné fabriky, ale napríklad aj firmy na ne napojené. Je však pravda, že krajina nemôže donekonečna žiť iba z toho, že si ju vyhliadne veľký investor, ktorý v prvom rade využíva lacnú pracovnú silu. To si uvedomujú aj také štáty ako Čína, Čile či Abú Zabí a snažia sa zmeniť štruktúru svojej ekonomiky. Ak chce krajina rásť a rozvíjať sa, musí sa dostať do krajín prvej ligy. V nich ekonomika nie je ťahaná v prvom rade masívnymi investíciami, ale doma vznikajúcimi firmami, ktoré vďaka svojim unikátnym tovarom a službám vedia konkurovať po celom svete aj pri vyšších mzdách.
Prečo je Slovensko tak odkázané na zahraničné firmy?
Na Slovensku úplne chýbajú základné podmienky a nástroje na podporu inovatívneho rastu. Je tu veľmi slabá základňa kvalitných vedcov a výskumníkov, ktorých vo väčšine vyspelých krajín vychovávajú najmä univerzity. Jadrom rastu najvyspelejších ekonomík je totiž schopnosť prichádzať s novými nápadmi a následne ich pretavovať do reálnej podoby vo firmách. Takéto technologické spoločnosti následne prinášajú zamestnanosť a vysoké platy tým, že dokážu byť konkurencieschopné v globálnom kontexte. Okrem toho máme veľmi nedostatočnú podporu vedy a výskumu zo strany štátu, a to aj v porovnaní s krajinami, ktoré by bežný Slovák nepovažoval až za také vyspelé.
Napríklad ktoré?
Napríklad Taiwan či Kórea. A to ešte nespomínam najvyspelejšie západné štáty. V tejto oblasti sme pomaly na úrovni krajín tretieho sveta. Keď štát nevytvára podmienky na vznik inovatívnych nápadov a technológií, ani na ich prenos do praxe, nemôžeme sa diviť, aký je stav slovenského hospodárstva. Výskum sám osebe väčšinou nie je zisková aktivita, a preto ho vo vyspelých krajinách veľmi významne podporuje a financuje štát. Nepriamo totiž prináša obrovské benefity pre krajinu. Vo výskume a vývoji vznikajú nápady, ktoré môže prevziať, a na jeho základe rozbehnúť novy biznis zabehnutá firma či partia ľudí, ktorá si založí novú firmu a nadviaže na seba nové pracovné miesta a hospodársky rast.
Prečo sa teda s nejakými zmenami nezačalo už skôr?
Do roku 2004 potrebovalo Slovensko urobiť základné štrukturálne reformy, ako v súčasnosti robia napríklad Taliani, Španieli alebo Gréci, preto sa tejto oblasti nevenovala až taká pozornosť. Výsledkom štrukturálnych reforiem bol normálne fungujúci trh bez príliš veľkej byrokracie a regulácií. Ak má totiž ekonomika rásť a rozvíjať sa, štát by v nej nemal firmám zavadzať. V istom štádiu však už nestačí, aby štát iba nezavadzal. Tu už musí priamo alebo nepriamo firmám pomáhať práve v oblastiach, ako je výskum, vývoj alebo vzdelávanie. Na Slovensku je momentálne situácia v tejto oblasti natoľko zlá, že aj keď tu vznikne dobrá technologická firma, úradníci zodpovední za výskum a jeho financovanie jej skôr vyrábajú problémy, čo buď vyvolá jej zánik, alebo odchod do zahraničia.
V roku 2005 sa začal projekt Minerva 1, ktorý mal rozvíjať vzdelanostnú úroveň. Nestala sa niekde chyba?
Vtedy sme zmapovali situáciu na Slovensku v tejto oblasti, načrtli sme jasnú základnú víziu, kam chceme krajinu posunúť a čo preto treba spraviť. Potom prišli v roku 2006 voľby a nová vláda už v tejto aktivite nepokračovala. Preto sme teraz pripravili Minervu 2, ktorá už prináša vytvorenie veľmi konkrétnych nástrojov, ako túto víziu dosiahnuť. Minerva 2 pozostáva z 26 riešení, ktoré musia byť na stole, rozbehnúť sa a následne aj reálne fungovať, aby sa ekonomika dostala o úroveň vyššie. Je to ako pri chemickej reakcii, keď na začiatku potrebujete istú kritickú masu chemikálií, ktoré spustia reťazovú reakciu a tá už následne funguje ďalej vlastným životom.
Čo ak sa riešenia z Minervy 2 nepodarí zrealizovať?
Tak by sme sa postupne dostali do pozície krajín, ako je napríklad Portugalsko. Teda štátov, ktoré síce nerobili úplne najhoršiu fiškálnu politiku, no po vstupe do únie žili iba z pomerne lacnej a primerane vzdelanej pracovnej sily, bez potrebných rozvojových politík. Potom však vstúpili do únie krajiny s ešte lacnejšou a možno aj vzdelanejšou pracovnou silou a firmy začali z Portugalska odchádzať. Portugalská ekonomika sa následne začala spomaľovať a posledných desať rokov takmer nerástla. To je hlavný dôvod, prečo sú v súčasnosti odkázaní na pomoc eurozóny. Ak nezačneme so strategickým rozvojom aj my, budeme za nimi stále výraznejšie zaostávať, až sa prepadneme na portugalskú či rumunskú úroveň. A potom už budeme môcť iba so závisťou pozerať na krajiny, ako je Kórea, Čile alebo Estónsko, ktoré sa medzitým dostanú do prvej ligy krajín, kam by podľa mňa malo Slovensko prirodzene patriť.
Ponúkate okrem vízií aj konkrétne postupy, aby sa situácia zlepšila?
V tejto oblasti je celý rad zásadných problémov, ktoré sa Minerva 2 snaží vyriešiť. Napríklad vo vede a výskume je na Slovensku nedostatok špičkových ľudí, je preto potrebné ich sem pritiahnuť. Špičkoví vedci si so sebou zväčša privedú aj iných ľudí, nové myšlienky a dotvoria si v krajine svoj vlastný tím. Rovnako je potrebné umožniť mladým slovenským vedcom, aby mali rovnaké podmienky ako v Nemecku, USA či Kanade a neodchádzali preč. Nie je totiž prekvapujúce, že na Slovensku nie je veľa uznávaných technologických firiem, keď všetci ľudia s dobrými myšlienkami utekajú do zahraničia. Ďalej je potrebné vyriešiť financovanie vedy a výskumu. Každú dobrú myšlienku je potrebné v prvopočiatkoch ďalej rozvinúť a odskúšať a vždy je veľké riziko, že nakoniec nebude fungovať. Preto súkromní investori nikde na svete nie sú ochotní financovať výskum v jeho počiatočnej fáze. Tu je úloha pre štát, lebo aj keď prvý pokus nevyjde, môžu pri samotnom výskume vzniknúť ďalšie dobré nápady. Preto je potrebné podporovať tak akademický výskum, ako aj rozvoj technológií v začínajúcich firmách spolu s ich efektívnym financovaním.
Koľko rokov prebieha takáto premena?
Najskôr treba systém pripraviť a zaviesť do praxe, čo by malo byť do konca budúceho roka. Niektoré kroky sa začali už v súčasnosti, ako napríklad štipendiá pre slovenských študentov, ktorí sa dostanú na najlepšie svetové univerzity, či prístup do najlepších svetových technologických inkubátorov pre začínajúce slovenské firmy. Následne by sa počas dvoch až piatich rokoch mala rozbehnúť reťazová reakcia, ktorá by priniesla prvé reálne výsledky. Kompletná transformácia ekonomiky a jej nové fungovanie však potrvá dlhšie, možno až desaťročie. Niektoré veci sa nedajú urýchliť a potrebujú svoj čas. Preto je dôležité, aby sa začalo čo najskôr.
Podobné vyhlásenia tu už však boli aj v minulosti. Sú krajiny, kde sa takáto zmena aj reálne udiala?
Dobrým príkladom je Fínsko, ktoré bolo začiatkom 90. rokoch relatívne chudobnou a z hľadiska štruktúry ekonomiky nezaujímavou krajinou. Ťahal ich napríklad drevospracujúci priemysel a rozhodne neboli žiadnou technologickou veľmocou. Fíni v tomto období tiež zápasili s krízou, najmä pre veľkú závislosť od vývozu do rozpadajúceho sa Sovietskeho zväzu. Pre krízu tak začala vtedajšia vláda šetriť, ale okrem toho sa rozhodli aj začať so strategickým rozvojom krajiny. Mali jasnú víziu, ktorá sa sústredila práve na investovanie do vzdelávania, vedy a výskumu. Vďaka tomu sa po desiatich rokoch Fínsko stalo jednou z najkonkurencieschopnejších krajín sveta. Podobne sa premenili aj Južná Kórea či Taiwan. Vyžaduje si to však osvietenú vládu, ktorá bude mať jasnú víziu, že nechceme byť len priemyselnou veľkovýrobňou. To však stále nie je dostatočné. Chce to aj zápal pre vec a jasné odhodlanie, že teraz ideme veci zmeniť. Politici o tom radi rozprávajú, ale keď sa pozrieme na skutočne vynaložené prostriedky či reálne výsledky, do veľkej miery zatiaľ išlo len o prázdne reči.
Takéto projekty si v čase šetrenia vyžiadajú desiatky miliónov eur.
Veľké infraštrukturálne projekty budú zväčša financované z európskych peňazí, ktoré sú na to určené. Zvyšok zo štátneho rozpočtu.
Peniaze z európskych fondov sú k dispozícií aj v súčasnosti a čerpajú sa len pomaly.
V minulosti sa na ministerstve školstva vytvoril tím veľmi šikovných ľudí, ktorí pripravili rámec a systém používania európskych zdrojov na základe najlepších zahraničných skúseností. Po nástupe vlády premiéra Fica v roku 2006 však úradníci na ministerstve školstva celý systém výrazne skomplikovali a zbyrokratizovali. Stovky miliónov eur následne išli na projekty, ktoré síce majú nejaký efekt, ale určite nie dostatočný. Pre nezmyselnú byrokraciu dnes vedci trávia pomaly väčšinu času vypisovaním nezmyselných papierov a výkazov namiesto toho, aby sa venovali tomu, na čo sú peniaze z týchto projektov určené: robeniu vedy a výskumu. A úradníci nekontrolujú, či projekty skutočne posúvajú slovenskú vedu a ekonomiku dopredu, ale najmä to, či vedci správne vyplnili stovky výkazov. To je jedna z vecí, ktorú musíme zmeniť. Je predsa absurdné, aby sa na žiadosť o preplatenie niekoľkotisíc eur museli vypĺňať stovky papierov, keď na rovnakú žiadosť na inom ministerstve stačí niekoľkonásobne menej papierovačiek.