„Sľúbili mi lepší plat aj podmienky ako tam, kde som predtým robil sedem rokov. Musel som si len vybaviť živnosť,“ hovorí Peter, ktorý nechce, aby bolo jeho priezvisko v novinách.
Po pár mesiacoch sa však podmienky a najmä atmosféra v novej robote preňho stali neznesiteľnými. „Šikana, donášanie, niečo nenormálne, to sa nedalo,“ hovorí a nechce zachádzať do podrobností. Odišiel. Od júna je bez práce.
„Na úrad práce som nešiel, lebo som veril, že si nájdem niečo na živnosť. To sa mi zatiaľ nepodarilo. Tak hľadám prácu, ako sa dá, aj cez známych, sledujem ponuky na internete,“ vraví Peter.
Situácia je však o to horšia, že v máji sa im s manželkou narodil syn a ich jediným príjmom je dnes ženina materská. „Práve kvôli rodine a dieťaťu nechcem odísť robiť do zahraničia. Bol som už na viacerých konkurzoch mimo východného Slovenska, som ochotný dochádzať na týždňovky. Pred pár dňami to vyzeralo nádejne v jednej veľkej firme pri Trnave. Lenže nakoniec ma nezobrali, vraj by som v piatok popoludní rýchlo utekal domov. Veď je to hlúposť,“ dodáva rozhorčene nezamestnaný východniar.
Podľa neho sú potom zbytočné výzvy odborníkov, že za prácou treba dochádzať, keď firmy postupujú voči uchádzačom z iných regiónov tak ako v jeho prípade.
Napriek skúsenostiam a neúspechu Peter skúša ďalej. „Nie som nadšený, ale človek to nemôže vzdať,“ hovorí. „Mrzí ma len, že manželka sa zrejme bude musieť predčasne vrátiť do práce. Veď nemáme z čoho žiť, úspory sa minuli a už sme sa aj zadlžili. Hľadám ďalej. Stále verím, že ak sa človek snaží, šťastie sa na neho usmeje,“ nestráca nádej mladý Košičan.