Ako sa z chalana stane zanietený poľnohospodár, farmár?
Syn: S otcom robím desiaty rok, ale do podnikania a rozvoja moderne koncipovanej mliečnej farmy ma pritiahol už ako gymnazistu. Počas štúdia práva, keď som viac chápal všetky súvislosti, som sa rozhodol, že nebude zo mňa právnik, ale využijem vzdelanie na prospech rodinnej farmy. Absolvoval som niekoľko študijných programov v USA a v západnej Európe.
Dali ste syna na práva. Premýšľali ste ako mnohí vaši rovesníci, nech má chlapec čistú robotu? Napokon aj tak skončil v maštali.
Otec: Pripomenuli ste mi jednu peknú Nohavicovu pesničku. " Takový doktor sedí pěkně v suchu, bere velký peníze a škrábe se v uchu. Já jim ale na to řek – Chci být hlídačem krav.“ V duchu tejto pesničky som zrejme chcel, aby mal Martin jednoduchší život, lebo kto sa upíše práci a životu na farme, je k nej pripútaný 365 dní v roku, aj počas dovolenky.
Všetci rodičia si želajú, aby sa ich deti mali lepšie ako oni. Ale koľko ľudí má dnes dve zamestnania práve preto, aby dopriali viac svojej rodine.
Otec: Netlačil som svoje deti do poľnohospodárstva ani na stredné poľnohospodárske školy, ktorých úroveň rýchlo upadala. Nechal som ich slobodne si vybrať profesiu. Ako roky plynuli, syn videl, že poľnohospodárstvo dokáže zabezpečiť dve dôležité veci: primeranú životnú úroveň a súčasne kreatívnu prácu, ktorá naplní jeho očakávania od života.
Syn: Trochu to poopravím. Ešte predtým ako som sa hlásil na vysokú školu, som chcel študovať na poľnohospodárskej univerzite. Nebolo to tak, že by som nechcel pracovať v poľnohospodárstve, no pre manažovanie podniku je dôležité mať ekonomické alebo právnické vzdelanie. Zvolil som si právo.
Foto: Jozef Sedlák
Pamätáte sa, kedy vás otec prvý raz priviedol na farmu?
Syn: Na farmy sme chodili so sestrou už ako malé deti. Mama je zootechnička, dodnes pracuje po otcovom boku. Možno v puberte som stratil záujem, dôležitejšie boli iné aktivity, ale otec ma šikovne dostal do správnych koľají. Mal som 15 či 16 rokov, keď mi dal prekladať odborné texty z angličtiny pre zootechnikov a sľúbil mi za to aj honorár. Tak som si začal budovať vzťah k tomu, čo dnes robím a intenzívne sa zaujímať o to, čo sa deje na farme.
Rodičia chcú dopriať deťom to najlepšie, ale od štúdia poľnohospodárskych či potravinárskych odborov odrádzajú. Prečo?
Otec: Právnik si pravdepodobne nájde prácu vo svojom odbore, ale sú rôzne iné humanitné odbory, nevedno prečo sú také príťažlivé napríklad sociálna práca, politológia a pod., kde reálne niet veľa možností uplatnenia. Martin sa denne presviedčal, že to, čo robíme, má zmysel. Práca a podnikanie v živočíšnej výrobe si žiadajú celého človeka, ale sú kreatívne. Rytmus a tempo práce diktujú počasie, zvieratá, nemenej premenlivý trh a k tomu treba sledovať, kam sa uberajú trendy v chove zvierat, technológie, stavby atď. Každý deň je iný, plný neočakávaných výziev, no ak sa práca darí, dáva životu zmysel a perspektívu.
Foto: Jozef Sedlák
Možno si vybudovať slušný životný štandard aj v profesiách traktorista, dojič, údržbár dojárne, bez ktorých sa veľká farma nezaobíde?
Otec: Myslím si, že áno, naši zamestnanci majú primeraný štandard, porovnateľný s tým, čo dosahujú ľudia v automobilovom priemysle. Syn: Keď si zoberieme priemer platov v regióne južného Slovenska, kde sú aj priemyselné podniky a iné výrobné závody, potom priemerná mzda našich pracovníkov – 1200 až 1300 eur v čistom – je neraz vyššia, ako sú platy pracovníkov v iných odvetviach.
Prečo je práca na farme neraz poslednou možnosťou, ktorú ľudia využívajú? S akými stereotypmi zápasia?
Otec: Vidiek sa odtrhol od pôdy. Ľudia na dedinách prestali chovať zvieratá a už len málo pestujú zeleninu či ovocie. Nečudo, že deti, keď im chýbal živý príklad, stratili vzťah k pôde a zvieratám. Doma nanajvýš chovajú psy a mačky, ale ošípané, kozy, ovce, nehovoriac už o krave, sú zriedkavosť. Kolektivizácia odtrhla ľudí od pôdy. Založením družstiev zanikli sedliacke dvory, kde boli deti obklopené zvieratami.
Generácia zakladateľov družstiev ešte chovala doma hydinu a ošípané, lebo to mali nielen v krvi, ale mäso, vajíčka, ovocie a zelenina zo záhrad zlepšovali v počiatkoch družstiev rodinný rozpočet, v neskoršom období socializmu aj dospelým deťom v mestách. Po roku 1989, najmä však po roku 2000, keď sa trhu s potravinami zmocnili nadnárodné obchodné reťazce, tento samozásobiteľský spôsob života na vidieku dostal definitívne K.O. No zmenilo sa aj veľa iných dôležitých vecí.
Foto: Jozef Sedlák
Čo napríklad?
Otec: Na Slovensku bola veľmi dobrá sieť kvalitných stredných odborných škôl s vlastnými školskými hospodárstvami. Žiaľ, zostalo z nej len torzo, ktoré vôbec nepokrýva dopyt po kvalifikovaných poľnohospodárskych profesiách. Navyše len veľmi malé percento absolventov poľnohospodárskych škôl napokon skončí v poľnohospodárstve. Problém s kontinuitou, pokračovaním v roľníckom, sedliackom či moderne farmárskom spôsobe života rodičov či skôr starých rodičov bude z roka na rok väčší. Spoločenský status, prestíž poľnohospodára, je veľmi nízky.
Martin, ako reagovali vaši spolužiaci na to, že ste z poľnohospodárskej rodiny?
Syn: Na gymnáziu som to nejako nevnímal a na vysokej škole si kamaráti zo mňa robili občas srandu. Vraveli, že som právnik so slamou v topánkach. Ale nechápal som to pejoratívne, ironicky. No už na základnej škole v Nových Zámkoch som si všimol, že deti ani učiteľky nevedeli veľa o hospodárskych zvieratách či poľnohospodárstve všeobecne.
Zamýšľali ste sa nad tým prečo?
Syn: Príčinu toho, čo sa stalo, si uvedomujeme až s odstupom času. Je to dôsledok prerušenej kontinuity, ale aj toho, čo sa považuje za dôležité z hľadiska kariéry mladého človeka v rodine, v škole, v médiách a celej spoločnosti. Na základných školách výchovní poradcovia usmerňujú deti pri voľbe ďalšieho štúdia. Žiaľ, nepreferujú poľnohospodárstvo.
Otec: Prežíva mýtus zo starého režimu. Rodičia vtedy deckám vraveli: Ak sa nebudeš učiť, pôjdeš ku kravám. Poľnohospodárstvo ľudia spájali s vidlami, hnojom, gumákmi, so smradom a špinou. Je to hlboko zakorenené v podvedomí. Lenže v hospodárení na pôde a na farmách medzitým prebehla a stále prebieha technologická revolúcia. Najnovšie v znamení digitalizácie. Vo vyspelých krajinách, kde poľnohospodárstvo naozaj prosperuje, požívajú farmári v spoločnosti vážnosť na všetkých úrovniach – od spoluobčanov až po bankárov a štátnu správu.
Uvažujme, prečo Nemci podporili štrajk farmárov. U nás vznikli a upevnili sa falošné stereotypy. Družstevník bol pre mnohých hnojár, to prežíva. Lenže už vtedy stavalo poľnohospodárstvo a ešte viac dnes stavia na vzdelaných ľuďoch, a to nielen na riadiacich pozíciách, ale aj na postoch operátorov strojov.
Nemali by pomôcť v aktívnej komunikácii so školami sami poľnohospodári, aby ukázali, kam sa posunulo súčasné poľnohospodárstvo?
Syn: Pokúsili sme sa o to, ale výsledky boli rozpačité. Treba zjednotiť úsilie štátu a poľnohospodárov. Dnes keď zavoláme výchovných poradcov na farmu, je len na ich ochote, či prídu, porozhliadnu sa spolu s nami po farme a dajú si veci vysvetliť. Napokon sa nám podarilo zorganizovať stretnutie výchovných poradcov zo škôl v spádovej oblasti, kde podnikáme. Bola ich plná sála, ale nemalo to nejaký úspech pri smerovaní detí na odborné poľnohospodárske stredné školy.
Odradilo vás to?
Otec: Nie. Urobili sme motivačné video o poľnohospodárstve a našej spoločnosti, nasledovalo vari 20 prednášok na základných školách pre deti, ktoré sa rozhodovali, kam pôjdu do školy. Deti to aj zaujalo, ale kľúčovú rolu zohrali rodičia a výchovní poradcovia. Od detí, čo sa hlásili na poľnohospodársku školu, sme sa dozvedeli, že ich od štúdia odrádzali. Tak sme potom pre deti a rodičov z blízkych škôl pripravili v jednu sobotu deň otvorených dverí na farme. Bolo to ešte pred pandémiou covidu, ktorá paralyzovala celú krajinu. Zo strany rodičov bol nulový záujem.
Foto: Jozef Sedlák
Lenže život na farme sa nedá zastaviť. Kravy treba kŕmiť, dojiť aj hľadať ľudí, ktorí nahradia tých, čo odchádzajú do dôchodku.
Otec: Myslím si, že štát musí zmeniť priority a postarať sa o prirodzenú selekciu profesií, ktoré krajina potrebuje pre svoj rozvoj. Chceš byť politológ, potom si priplať na štúdium, nemáme lekárov, poľnohospodárov, elektrikárov, tak ti priplatí štát na štúdium. Cez finančné nástroje by bolo treba motivovať školy aj študentov a ich rodičov. Na farme však nemôžete čakať, kým sa rozhýbe štát. Obrátili sme sa v rámci duálneho vzdelávania na SOŠ v Leviciach, aby sme získali kvalitnejších mladých odborníkov.
Syn: Poľnohospodárske profesie sa študujú v učňovských aj v maturitných odboroch. Keď sa obnovilo duálne vzdelávanie, maturitné odbory neboli, nevedno prečo, zaradené do duálneho vzdelávania. Lenže podniky sú dnes vybavené špičkovými technológiami, potrebujete nie problémových, ale odborne náležite pripravených mladých ľudí. Keď ich škola napokon vypiple, súperia o nich nielen poľnohospodári, ale aj podniky predávajúce stroje a zabezpečujúce ich servis. Praktickú časť výučby stredných a vysokých škôl treba zladiť s najnovšími poznatkami, ale hlavne jej musí byť násobne viac! Ocení to prax a rovnako aj samotní študenti.
A čo tak vychovať si pokračovateľov z detí rodičov, ktorí pracujú vo vašom podniku?
Otec: Hm. Máme ma farme, samozrejme, príklady, keď s otcom robí aj syn. No ako som vravel, práve nevyhnutnosť pracovať aj počas sobôt a nedieľ, cez sviatky aj piatky, lebo zviera nemožno vypnúť ako stroj, vedie rodičov k tomu, aby deti poslali na iné školy. Je najvyšší čas analyzovať na úrovni štátu, regiónov a poľnohospodárskej samosprávy, ako riešiť nahromadené problémy.
Lebo keď niet ľudí, musia ich veľké mliečne farmy hľadať hoci aj na druhom konci sveta?
Otec: Áno dospeli sme do štádia, že zamestnávame ľudí z rôznych končín sveta. Problém so zamestnanosťou sa netýka len nás, ale všetkých, čo udržali nad vodou farmy s chovom dobytka, ošípaných či hydiny. Je to okrem iného aj preto, lebo slovenská dedina sa stala až nepochopiteľne precitlivenou na rôzne prejavy poľnohospodárskej výroby. Po dedine prejde traktor so silážou a starostovi vzápätí vyvolávajú mladí ľudia, často sú to prisťahovalci z miest, že dedina smrdí, nech s tým niečo robí.
A čo sa s tým dá robiť?
Otec: My sme napríklad postavili bioplynku, kde premieňame hnojovicu na elektrickú energiu, ktorou pokryjeme potreby celej farmy. Okrem toho dopravujeme hnojovicu na polia potrubiami, čím ľudí zbytočne neobťažujeme. Ale problém so zamestnanosťou je do takej miery vyostrený, že sme museli siahnuť po rezervoári pracovnej sily v zahraničí.
Odkiaľ beriete ľudí?
Otec: Sú to tretie krajiny, východná Európa a čoraz viac Ázia. Chýbajú nám nielen vyložene poľnohospodárske, ale aj stavbárske či iné profesie, ktoré potrebujeme k udržaniu chodu podniku.
Má obdobné problémy ako Slovensko aj západná Európa, Spojené štáty? Chodíte často do zahraničia, kto tam pracuje na farmách v chove zvierat?
Syn: Ide o celosvetový, nielen slovenský problém. V západnej Európe sú na farmách vyššie platy, tak tam odchádzajú ľudia z bývalého východného bloku. Pred brexitom a pandémiou pracovalo veľa Slovákov vo Veľkej Británii či v Nemecku.
Otec: Mladých na írske farmy lákalo, samozrejme, finančné ohodnotenie. Boli bez záväzkov, nemuseli financovať deti v škole, a tak aj pri vyšších životných nákladoch v cudzine sa práca na farmách oplácala.
Syn: Keď prijali do EÚ ďalšie východoeurópske krajiny, staré členské štáty doslova vysali ich rezervoár pracovnej sily. Sme v kontakte s rumunskými poľnohospodármi a už tam nemajú dostatok ľudí pre svoje farmy. Rumuni preto zamestnávajú ľudí z Moldavska, Poliaci ešte pred vojnou na Ukrajine státisíce Ukrajincov, ale čochvíľa sa minie aj tento zdroj pracovnej sily.
Foto: Jozef Sedlák
Ako je to v USA?
Otec: Celé generácie amerických farmárov vyrastali odmalička na farmách, lenže tento model zaniká, výroba mlieka či mäsa sa koncentruje do veľkých poľnohospodárskych podnikov a potomkovia farmárov už nie sú spätí s poľnohospodárstvom ako kedysi. Veľké americké farmy sú nútené čerpať pracovnú silu už nielen z Mexika, ale z celej Južnej Ameriky.
Neuvažovali ste riešiť problém pracovnej sily robotizáciou mliečnych fariem?
Syn: Robotizácia výroby mlieka sa spája s úplne iným konceptom hospodárenia. Treba investovať obrovské zdroje, aby sa celá farma prispôsobila automatizačno-robotickej technológii. Pre veľké podniky to zatiaľ nie je riešenie.
Kam sa vlastne uberá chov kráv a výroba mlieka? Budete zháňať pracovníkov po celom svete alebo raz prejdete na robotizáciu a automatizáciu výroby mlieka?
Syn: Vyvíjajú sa technológie, ktoré sú vhodné pre veľké podniky našich rozmerov. Zamýšľame sa nad tým, ako by sme ich dokázali implementovať. Robotizácia je určite budúcnosťou poľnohospodárstva, ale napriek tomu sú premýšľajúci ľudia s citom pre zvieratá nenahraditeľní.
Otec: Robotizácia dojenia nefunguje tak, že do starej maštale postavíme robota, všetko treba preorganizovať, čo stojí veľa peňazí. Náš koncept sa zameriava na čo najvyššiu produktivitu práce a tomu sa prispôsobujeme stavbami, technológiami. Máme kruhovú dojáreň, kde piati ľudia podoja 550 kráv za hodinu ako na obdobnej farme v Amerike. Dodnes sme nevideli ani jednu väčšiu farmu v USA, kde by roboty zohrávali väčšiu úlohu – a to boli farmy, kde chovali päť-, desať-, dvadsať- ba aj štyridsaťtisíc kráv.
Koľko dobytka a dojníc chováte vy?
Otec: Náš chov má do 6000 jedincov dobytka, z čoho je takmer 2900 dojníc. Stará sa o ne 55 ľudí, piati z nich sú manažéri.
Syn: Staviame nové objekty, kde si starostlivosť o zvieratá nevyžaduje toľko ľudskej práce ako v maštaliach z minulého tisícročia. Investíciami do stavieb a technológií sa usilujeme znižovať náklady a potrebu ľudskej pracovnej sily.
Zamestnávate aj cudzincov. Ako si zvykajú na slovenské podmienky?
Otec: Vždy po príchode do druhej krajiny ovládne ľudí stres, jazyková bariéra je veľká. Poznajú to Slováci, ktorí odišli za prácou do cudziny, a funguje to aj opačne. Napríklad s Vietnamcami sa rozprávame len prostredníctvom prekladačov. Cudzincom sa musíme postarať o bývanie, stravu, celý servis. Predstava, že si dovezieme zo zahraničia lacnejších pracovníkov, je mylná. Domácich aj zahraničných zamestnancov odmeňujeme rovnako, plus sú tu náklady spojené s ich bývaním a celkove dovozom a servisom. Náklady spojené s dovozom pracovníkov sú extrémne vysoké. Treba dať dohromady a preložiť veľa dokumentov. Jeden zahraničný zamestnanec vyjde na 5,5 tisíca eur.
Na aký čas prichádzajú pracovať cudzinci? Sú tu schopní zapustiť korene a odovzdajú doma správu priateľom: Choďte na Slovensko, oplatí sa tam pracovať a žiť?
Syn: Porovnajme Slovensko a Kanadu, ktorá hojne na farmách využíva pracovníkov z Ázie. Kanada má program na získanie občianstva a trvalého pobytu, ktorý je oveľa jednoduchší ako na Slovensku. Slovenský zákon umožňuje pracovný kontrakt spravidla maximálne na dva roky. Nemáme vytvorené podmienky na dlhodobý pracovný pobyt cudzincov.
Otec: Keď povolenie cudzincovi vyprší, musí sa celý proces povolenia zopakovať. Inak by tu bol nelegálne a musel by odísť z krajiny.
Syn: Do úvahy treba brať aj to, že každá krajina, odkiaľ čerpáme pracovnú silu, je ohľadom formalít aj mentality ľudí individuálna. Platí tu zväčša vízový styk. Ak to zhrniem, Slovensko pre zamestnancov z tretích krajín nevytvára podmienky na to, aby sem mohli prísť aj so svojimi rodinami, a preto nemajú motiváciu tu zostávať. Musíme odznovu hľadať pracovnú silu, čo zbytočne zvyšuje náklady. Sami cudzinci by k nám najradšej prišli aj so svojimi rodinami a adaptovali sa do našich podmienok. Mala by sa prehodnotiť azylová politika štátu pre pracujúcich cudzincov.
Ako sa dostať zo slepej uličky, keď našinci nechcú pracovať v živočíšnej výrobe?
Otec: Problém je trochu zložitejší, ako sa na prvý pohľad zdá. Keď nastala vojna na Ukrajine, zdvihla sa veľká utečenecká vlna z Ukrajiny. V tom čase už u nás pracovali a dodnes pracujú Ukrajinci, ktorí prišli ešte pred vypuknutím vojny. Po vypuknutí vojny sme dali do záchytných táborov inzeráty ponúkajúce prácu na farme aj s ubytovaním. Záujem bol nulový. Ani jeden sem neprišiel.
Syn: Jednoznačne štát musí uvoľniť legislatívu ohľadom zamestnávania zahraničných pracovníkov v poľnohospodárstve, ale nemožno rezignovať ani na domáci trh pracovníkov. Tam musia veľmi rýchlo nastať zmeny v školstve. Dôležité je skvalitniť odbornú výučbu, zapojiť zamestnávateľov do celého procesu a hlavne prestať financovať školy za počty študentov, ktoré prijmú, gymnáziá by prestali prijímať podpriemerných študentov.
Otec: Pokiaľ ide o strednodobý horizont, sme naozaj závislí od pracovnej sily zo zahraničia. Doma musí štát konečne preferovať nedostatkové odbory s tým, že zvýši podiel odbornej praxe na štúdiu. Populačne silná generácia tzv. Husákových detí onedlho odíde do dôchodku. Extrémne množstvo ľudí vlani kvôli výhodám plynúcim z odchodu do predčasného dôchodku zanechalo prácu na farmách. Odišlo nám 10–12 pracovníkov a ešte sme ich nenahradili. Štát si týmto opatrením strelil do kolena. Je najvyšší čas pozrieť sa realite do očí a ozdraviť dobre mierenými opatreniami slovenskú ekonomiku a tým aj spoločnosť.