Od vzniku Československa v roku 1918 bolo Slovensko menej rozvinutou časťou spoločného štátu Čechov a Slovákov, hovorilo sa, že je agrárnym príveskom priemyselne rozvinutých historických území českej koruny. Od medzného roku 1918 bola snaha o zníženie rozdielov nielen medzi oboma dnes samostatnými republikami, ale aj medzi západom a východom Slovenska.
Znižovanie regionálnych rozdielov bolo veľkou politickou agendou socializmu, jej špecifickým prejavom bolo odstraňovanie rozdielov medzi dedinou a mestom. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 sa nanovo dostal do popredia nerovnomerný vývoj medzi jednotlivými časťami štátu.
V roku 2004 Slovensko vstúpilo do Európskej únie, ktorej zakladatelia videli silu zjednocujúcej sa Európy práve v odstraňovaní hospodárskych, sociálnych, kultúrnych, vzdelanostných rozdielov medzi štátmi a ich zaostávajúcimi územiami. Mnohé krajiny túto šancu využili, povedzme Španielsko, hoci dodnes zápasí s vyľudňovaním v oblasti Pyrenejí.
Lenže zaostrime na Slovensko, na to, ako využilo miliardové zdroje, potenciál a vecné skúsenosti z rozvoja nielen dvanásťhviezdičkovej Európy, ale povedzme aj susedného rýchlo sa rozvíjajúceho a bohatnúceho Poľska.
O tom, kde sa nachádzame, veľa napovedá vývoj hrubého domáceho produktu v prepočte na obyvateľa. Z údajov, ktoré nazhromaždila Svetová banka, vyplýva, že Slovensko v roku 1995 vytvorilo v prepočte na obyvateľa HDP 8 968 amerických dolárov, kým susedné Česko 13 860 USD, Maďarsko 9 193 USD a v tom čase ešte len dych chytajúce Poľsko 7 686 USD. Pre porovnanie, priemer vtedajšej Európskej únie bol 17 789 USD.
V roku 2010, šesť rokov po vstupe Slovenska do EÚ, bol slovenský HDP na obyvateľa 25 037 USD. Zaostávanie za susedným Českom sme znížili na veľmi sľubných 2 800 dolárov, pričom sme boli lepší ako Poliaci a Maďari s náskokom zhruba 4 000 dolárov. V roku 2021 však traja konkurenti z Vyšehradskej štvorky už predbehli Slovensko, keď český HDP na obyvateľa dosiahol 45 707 USD, poľský 38 125 USD, maďarský 36 765 USD, no slovenský bol iba 33 419 USD.
Aj z tohto údaja vidno, že krajiny, s ktorými sme vždy mali viac či menej spoločný osud v rámci rôznych štátnych útvarov či súperiaceho západného a východného bloku, lepšie využili historickú príležitosť. K susedom chodíme často ako turisti, niekedy za príbuznými, priateľmi často za výhodnejšími nákupmi a porovnávame. Nielen kurz zlotého a forintu voči euru, ale spôsob fungovania ekonomiky, samospráv. Na južnej Morave obdivujeme hustú sieť cyklociest vybudovanú medzi vinohradmi za výdatnej podpory EÚ, o malokarpatskej stále iba rozprávame. Poľsko rýchlo stavia diaľničnú sieť. V jej rozvoji napreduje aj Maďarsko, vidíme to pri cestách na dovolenku do Chorvátska.
Severný aj južný sused už finišujú s diaľnicami podchádzajúcimi k východoslovenskej hranici, ale Slovensko v dvoch severojužných spojoch (D3 a R4) nie a nie pridať s výstavbou dôležitej euromagistrály spájajúcej Balt s Balkánom. Od samospráv z menej rozvinutých krajov a okresov počujete – potrebujeme diaľnicu. Dnes už nielen preto, že s ňou spájajú hospodársky rozvoj. Nemenej očakávaným efektom diaľnice bude úľava od frekventovanej dopravy, ktorá robí život v mestách a obciach už takmer neznesiteľným.
S odstupom času hovoríme, že za 30 rokov Slovenskej republiky, ktoré sme oslávili 1. januára t. r., sme mohli byť ďalej. Nehorekujme. Čo sa stalo, už sa neodstane. Sústreďme sa na to, čo sa dá urobiť s tým, aby sa život nepresúval a nekoncentroval len do rozvinutých oblastí krajiny, ale aby malo zmysel žiť a pracovať tam, kde sme sa narodili, chodili do základnej a strednej školy.
Isté rozdiely v rozvoji krajiny boli a budú, ide však o to, aby neboli priepastné. Nepotrebujeme unifikované Slovensko, odlišnosti sú zaujímavé, príťažlivé, ale nesmú viesť k vylučovaniu, lež k rozvoju území.
