Potravinový mrzák Európy
Situáciu, ktorá nastala, si nik ešte pred pár rokmi nevedel predstaviť – v Bruseli a ešte viac na Slovensku, ktoré si ani neuvedomilo, že stalo jedným z najväčších potravinových mrzákov Európy. Výkonnosť slovenského potravinárstva je, obrazne povedané, v háji. Ešte pred 30 rokmi mliekarne spracúvali takmer dve miliardy litrov mlieka ročne, dnes 800 miliónov, mäsokombináty sa opierali o stádo 2,6 milióna ošípaných a pol druha milióna kusov dobytka, čo zabezpečovalo dostatok vlastného čerstvého mäsa.
Dnes žijeme z dovozov. Bilancia zahraničného obchodu s agrokomoditami už niekoľko rokov po sebe láme rekordy. Pasívna bilancia sa pohybuje okolo dvoch miliárd eur ročne, pretože dovážame aj to, čo sme si prv vyrobili sami – bravčové mäso, hydinu, jablká, zeleninu, strukoviny – fazuľu aj šošovicu.
Niet vlády, ktorá by prepad dokázala zastaviť. A schodok môže podľa potravinárov ďalej strmo rásť, ak obchod neakceptuje vyššie ceny, ktoré si za svoje produkty pýta potravinárstvo a od neho zasa nespokojní poľnohospodári. To nie je zdanie, ale realita, Slovensko sa naozaj už celé roky motá v začarovanom kruhu, z ktorého po nástupe pandémie nie a nie vystúpiť.
„Každú chvíľu nám dodávatelia oznamujú vyššie ceny vstupov, od strojov po obaly, štát upravuje sociálne a zdravotné poistenie, a keďže oznamujú nám aj my všetkým, ktorých sa to týka, oznamujeme úpravu cien o 10 až 20 percent,“ povedal Marián Šolty, podpredseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory (SPPK). „Robíme to z nevyhnutnosti, aby sme prežili. Ak my neprežijeme, potom táto krajina bude krajinou otrockou,“ vyhlásil Šolty.
Šolty, ktorý manažuje Levmilk Levice, jednu z posledných slovenských mliekarní, potom rozviedol, čo myslí pod otroctvom. „Budeme mať, teda jesť, tie potraviny, ktoré zostanú krajinám, či ich majú prebytok a so ziskom ich ešte dovezú na Slovensko, kde ich rozpredajú obchodné reťazce.“