Poľnohospodárom zasa navrhovali vyššie podpory a daňovo-odvodové úľavy na oživenie sebestačnosti. Ubehli dve sezóny a hospodárov na pôde sa zmocňuje rozčarovanie. Taký je odkaz, ktorý vládnej garnitúre poslali z bratislavských Vinohradov tí, čo mali byť nositeľmi zmeny – vinohradníci, ovocinári, zeleninári, zemiakari.
Slovenskí politici – jedno či zo súčasnej koalície, alebo tí, čo vládli predtým – sa dozvedeli, že sú iba majstrami rečí. „Nech politici prídu medzi poľnohospodárov a ukážu im, ako vedia na Slovensku hospodáriť so ziskom na piatich hektároch, keď budú pestovať cuketu, petržlen, melóny, jablká,“ vyzval politických lídrov predseda najväčšej samosprávnej organizácie poľnohospodárov a potravinárov Emil Macho.
Čítajte viac Redaktor Pravdy Jozef Sedlák dostal významné ocenenie
„Keď to dokážu, sú perfektní. No nedokážu to urobiť, lebo Slovensko je súčasťou spoločného európskeho trhu a nečelí dovážaným produktom adekvátnymi prostriedkami, akými disponuje konkurencia,“ odkázal politikom Macho.
Spolu s predstaviteľmi ovocinárskych, zeleninárskych, zemiakarských a vinohradníckych zväzov si predseda SPPK zobral na mušku jeden z najpálčivejších problémov poľnohospodárstva, a to zamestnávanie ľudí počas špičkových sezónnych prác. Tento problém, ktorý sa pokúšala riešiť ešte predchádzajúca Pellegriniho vláda, vzbĺkol s novou intenzitou počas aktuálnej oberačkovej sezóny.
Jablone zarodili. Kto ich oberie?
Už najmenej dva týždne ľudia počúvajú správy o tom, že Slovensko zoberie druhú najvyššiu úrodu jabĺk za posledných 20 rokov, ale je tu háčik, kto ju oberie. Onen rekord má hodnotu 35-tisíc ton, čo je pre zaujímavosť iba jedna tretina z celoslovenskej spotreby (120-tisíc ton) najžiadanejšieho druhu ovocia.
Ale ani s týmto množstvom si producenti ovocia nevedia poradiť. Chýbajú totiž oberači. Slováci radšej odídu oberať jablká do Rakúska, severného Talianska či Nemecka, pretože, ako vysvetlil predseda Únie ovocinárov Marián Varga, viac si tam zarobia. Kým v zahraničí našinec dostane za oberačku jabĺk na hodinu priemerne okolo osem eur, doma iba 4,50 eura.
Pointa lepších zárobkov sa ukrýva v tzv. inštitúte sezónnej práce. Systémom daňovo-odvodových úľav dokážu v niektorých krajinách ovocinárom razantne znížiť mzdové náklady. Poliaci, ktorí v posledných rokoch získali prívlastok východoeurópsky poľnohospodársky tiger, majú podľa Vargu nulové daňovo-odovodové zaťaženie. Preto poľské jablká, hoci často nedosahujú kvalitu slovenských, sa predávajú lacnejšie.
To na jednej strane vyvoláva prebiehanie slovenských spotrebiteľov od drahšej domácej, hoci chutnejšej, produkcie k dovážanej. Tá navyše zaťažuje v dĺžke stoviek kilometrov životné prostredie uhlíkovou stopou, ale ľudia kupujú najmä to, čo ich vyjde lacnejšie. Veď potravinám konkuruje rad iných výdavkov – bývanie, doprava, splátky úverov, lízingov.
Čo chcú slovenskí producenti a nielen ovocia, ale aj zeleniny či hrozna? Varga za všetkých povedal, že požadujú výrazné zníženie odvodového zaťaženia. To predstavuje teraz 35,2 percenta pre zamestnávateľa ovocinára a 13 percent pre zamestnanca. „Boli by sme radi, keby zaťaženie malo hodnotu jednociferného čísla,“ povedal Varga a konkretizoval ho deviatimi percentami.
Keď pred dvoma rokmi zaviedli inštitút sezónnej práce, naliali jeho tvorcovia do systému 12 miliónov eur a očakávali, že cez túto sumu stiahnu z úradov práce päťtisíc ľudí. Výsledok bol podľa Vargu žalostný, ovocinári zamestnali vraj len pár desiatok ľudí a prakticky celá mobilizačná suma sa vrátila ako nevyužitá do štátneho rozpočtu. Teraz teda ide o to, aby sa ministerstvo práce a sociálnych vecí konečne rozhýbalo. (Jeho stanovisko sme do uzávierky článku nedostali.)
Rozhýbme seba i deti
Varga sa obáva, že cez inštitút sezónnej práce tu bude snaha opäť dodať do sadov len ľudí z úradov práce. Tým sa však zjavne nechce živiť prácou v sadoch. A tak ovocinári najímajú na prácu do sadov cudzincov. Ich podiel na pracovnej sile dosahuje okolo 30 percent. To je však málo. Preto časť ovocia zhnije. V lete pohnilo 30 percent jahôd, potom hnili marhule teraz vyjde podľa všetkého navnivoč časť úrody jabĺk, hrušiek.
Farmári žiadajú, aby sa cudzinci mohli zamestnávať jednoduchšie, keď už Slovákom nevonia fyzická práca pod holým nebom. Aby sa rozhýbali práce na ovocinárskych a zeleninárskych plantážach, podnikanie bolo pružnejším výnosnejším a konkurencieschopným, mal by podiel cudzincov v pracovných tímoch dosiahnuť okolo 70 percent.
Ešte pred tridsiatimi rokmi si len málokto na vidieku vedel predstaviť situáciu, že v poľnohospodárstve nebude mať kto pracovať. Lenže aj tam, kde nikdy neboli starosti s pestovaním zeleniny a ovocia – na Žitnom ostrove, niet dnes ľudí v produktívnom veku, ktorí by boli ochotní ísť ohýbať chrbty na polia. Hoci existujú už kombajny na zber hrozna, a dokonca zberajú strapce lepšie ako náhodne pozbieraní oberači, tvrdí to predseda PD Vinohrady Ján Drobný, jablká sa obrať strojmi nedajú.
„Vari všetci dnes náruživo debatujú o záchrane planéty. Nuž poďme preč od internetu a planých diskusií na sociálnych sieťach a urobme niečo pre zelenšie a úrodnejšie Slovensko,“ otočil diskusiu neočakávaným smerom predseda SPPK Emil Macho. Vyzval, aby sa národ vybral do sadov, vinohradov. "Odrobme tam aspoň tri či štyri hodiny denne, a najmä presvedčme svojho 17-ročného syna či dcéru, že najbližšie letné prázdniny pôjdu brigádovať do sadu, hoci aj za 4 či 5 eur na hodinu. Už len preto, že pohyb by im nezaškodil a krajine by to prospelo.“
Chýba reálna podpora
Naozaj, problém oživenia sebestačnosti nespočíva len v nastavení slovenskej agrárnej politiky, ale aj v tom, aké hodnoty občania sami vyznávajú, do akej miery sú aktívni, menej pohodlní, ale, samozrejme, jadro problému spočíva v tom, ako vláda začne robiť praktickú hospodársku politiku.
„Žiaľ, sme skeptickí, keď vidíme, čo sa v spoločnosti deje, čomu politici venujú pozornosť. Je čochvíľa koniec septembra, ale vôbec sa nediskutuje o budúcoročnom štátnom rozpočte, ani priemysel, ani poľnohospodári nevedia, na čom vlastne sú, či presnejšie, kde sa v roku 2022 v zámeroch vlády ocitnú,“ povedal Macho.
Na mušku si zobral aj politiku obchodných reťazcov, ktorá preferuje nákup a predaj potravín len cez cenu. „Kto sa pozastavil nad tým, že najbohatší Nemec vlastní na Slovensku dva obchodné reťazce, ktoré mu za posledných päť rokov vyniesli jednu miliardu eur zisku?“ opýtal sa Macho.
Čo je podstatou súčasnej slovenskej agrárnej politiky? „Pociťujeme veľmi silnú ústnu podporu, ale reálne absentuje,“ vyjadril, kde väzí koreň nespokojnosti zeleninárov a zemiakarov, riaditeľ ich zväzu Jozef Šumichrast. Zemiaky mali kedysi prívlastok, že sú druhým slovenským chlebom. Odkedy sa ich Slováci naučili pestovať, nikdy ich nedovážali, dorobili si ich sami. Dnes sa ich plocha scvrkla na 5 300 hektárov a sebestačnosť klesla pod 50 percent.
„Keď vlády nastupujú k moci, zaklínajú sa tým, ako poľnohospodárom pomôžu, ale opakujem, to, čo nám najviac chýba, je reálna podpora,“ zdôraznil Šumichrast. Všetci prítomní sa zhodli, že sa oneskorujú výzvy na projekty, ktoré by mali viesť k oživeniu produkcie ovocia, zeleniny, hrozna. To, ako povedal Emil Macho, môže súvisieť aj s auditom a akreditáciou Pôdohospodárskej platobnej agentúry.
Je realitou, že Európska komisia blokuje 25 percent prostriedkov, čo je dôsledok korupčných pomerov pri prideľovaní dotácií ešte za predchádzajúcich vlád. Ale aj dôsledok neschopnosti ministra Jána Mičovského oživiť platobnú agentúru.
Nech povedia, či chcú
Je veľa príčin, prečo sa na Slovensku dramaticky prepadla výroba potravín a krajina má už dvojmiliardovú pasívnu bilanciu v obchode s agrokomoditami, keď dováža to, čo si predtým vyrobila sama. Slovenskú drámu výstižne vyjadruje produkcia vína. Krajina, ktorá kedysi zásobovala vínom seba aj Českú republiku, dnes 70 percent vína dováža.
„Ešte v roku 2004 bola výmera vinohradov 23-tisíc hektárov, teraz je síce na papieri evidovaných 15-tisíc hektárov, no celá jedna tretina je spustnutá. A zo zvyšných 10-tisíc hektárov sú obnovené vinice len na 3-tisíc hektároch,“ povedala Jaroslava Kaňuchová Pátková. Dodala, že ak Slovensko nezrevitalizuje včas svoje vinohrady a nezvýši priemernú hektárovú úrodu zo súčasných päť na 9 či 10 ton, bude domáca produkcia v úlohe Popolušky.
Čo treba urobiť? Macho postavil otázku, že poctivé by bolo poľnohospodárom povedať, či politici okrem slov a stratégií sú naozaj schopní prijímať proaktívnu poľnohospodársko-potravinársku legislatívu, a najmä reálne primeranými financiami podporovať domácu výrobu potravín. „Nech nám čestne povedia, čo vlastne chcú, či sa vydajú cestou ďalšieho zvyšovania dovozov, alebo ich znižovania a posilňovania domácej produkcie.“