Alpský sad nad údolím Hrona poznajú ľudia vari z celého Banskobystrického kraja

Vyrástol v Tekovskej Breznici na jednom zo západných úbočí Štiavnických vrchov. V lete, keď sa celý sad zahalí do belostných sietí chrániacich jablone pred ľadovcom, je dobre viditeľný z diaľnice prechádzajúcej údolím Hrona. Bratia skvele zúročili skúsenosti nadobudnuté v Taliansku u chýrneho ovocinára Andreasa Grubera Genettiho. Jablone vysadili na miernom svahu a keď prídu jarné mrazy, stečú po ňom rovno rieky.

Šályovský sad poznajú ľudia vari z celého Banskobystrického kraja. Na prelome septembra a októbra prúdia do Breznice stovky áut a mieria rovno do sadu. Tam sa odohráva dobre zorganizovaný obchod s jablkami. Osádka podíde k hore 20-kilogramových škatúľ čerstvo naoberaných jabĺk, šofér otvorí kufor a naloží dva, tri, štyri kartóny. Vlani predávali kilogram jabĺk v Amazonite, tak sa volá rodinná firma Šályovcov, po 70 centov.

Veľa ľudí prichádza k Šályovcom aj začiatkom leta na čoraz populárnejší samozber jahôd. Jahody, prvé čerstvé ovocie po dlhej zime, si prv ľudia zvykli dorábať doma. Život nielen v mestách, ale aj na vidieku sa však zrýchlil, ľuďom sa už nechce ohýbať chrbát nad záhonmi, plieť burinu, okopávať a zalievať sadenice.

Do módy prišli okrasné záhrady, ale chuť na ovocie zostala. To začali ponúkať podnikaví profesionálni ovocinári. Mladé rodiny či starí rodičia, všetci s deťmi si robia výlety na jahodoviská, kde nachádzajú za primeranú cenu rozprávkovo červené, chutné, šťavnaté jahody.

Ovocný sad Marka a Matúša akoby vystihol ducha doby. Pádom socializmu sa pominuli samozásobiteľské časy, keď sa ovocie a zelenina chýbajúce v obchodoch dorábali v prídomových záhradách alebo v ovocinárskych osadách. Pravda, Slovensko, krajina s výbornými prírodnými podmienkami, má ešte stále málo ovocinárskych fariem, ako je tá, ktorú vybudovali súrodenci Šályovci s výdatnou podporou a pochopením svojich rodičov. Ide skôr o oázy, a nie o súvislý pás rodinných podnikov typický pre severné Taliansko, ktoré inšpirovalo Šályovcov.

Ich podnikateľský príbeh je viac než len ukážkou vytrvalosti, húževnatosti a zhromažďovania potrebného kapitálika, ktorý je spolu s ovocinárskym talentom nevyhnutný na založenie farmy. Odzrkadľujú sa v ňom nedávne i súčasné ekonomické podmienky, nastavenie slovenskej poľnohospodárskej politiky i spoločenská nálada.

Ako sa to všetko začalo a kam smeruje sad bratov Šályovcov? Je možné zopakovať ich cestu? V čomsi je neopakovateľná a v čomsi ľudsky, ale aj ovocinársky mimoriadne inšpiratívna.

Na pôdu si zarobili ako Amerikáni

Naši hrdinovia patria do generácie tzv. Husákových detí. Narodili sa začiatkom osemdesiatych rokov. Obaja rodičia robili v poľnohospodár­stve – otec v družstve, mama vo veľkovýkrmni ošípaných. Po novembri 1989 sa postupne začali všetky istoty rozpadať, družstvo znižovalo stavy pracovníkov, z veľkovýkrmne, ktorú sprivatizovali zahraniční investori, zostali dnes len ruiny.

Lenže žiť treba v každých časoch. Vidina lepšieho zárobku vylákala otca Šályovcov do severného Talianska. Ocitol sa v Genettiho ovocinárskej škôlke vo Verone a pracoval aj v jeho sadoch na alpských úbočiach Hornej Adiže. Keď jeho synovia zmaturovali, pobrali sa za otcom. Večer po práci v sadoch chlapci spolu s otcom začali spriadať plány o rodinnej farme na Slovensku.

Kto zo Slovákov so šnúrou roľníckych predkov by nesníval o hrdom sedliackom dome a rozkvitnutom jabloňovom sade? Na teplých alpských svahoch a terasách na vlastné oči videli, že jablone intenzívne pestované na 5–7 hektároch uživia celú rodinu. Nevedeli sa zbaviť myšlienky vybudovať si rovnaký sad. Ovládla ich vášeň, posadnutosť dokázať sebe samým, že sa vyrovnajú juhotirolským ovocinárom.

Po talianskej skúsenosti sa vybral Marek Šály za skúseným slovenským ovocinárom Mariánom Vargom konzultovať, ako krok za krokom uskutočniť projekt rodinného sadu. Prvé, čo sa ho šéf Únie ovocinárov spýtal, bolo: "Chlapče, a koľko vlastníte pôdy, na ktorej chcete vysadiť jablone? Pokiaľ nevysadíte sad na vlastnom pozemku, do výsadby sa nepúšťajte. Stromy nie sú pšenica, rastú roky na jednom mieste. Potrebujete mať istotu, že po pár rokoch vás niekto nebude z pôdy tlačiť von alebo dvíhať nájomné do nebies,“ rekapituluje rozhovor spred vari pol druha desaťročia Marek Šály.

Rodičia Šályovcov nemali v podstate nijaké pozemky. Vlastnili dovedna dvadsať árov, aj to roztrúsených po celom chotári. Nič lepšie neodrážalo a neodráža slovenskú realitu. Rokmi sa v dôsledku uhorského pozemkového práva vlastníctvo pôdy rozdrobilo medzi početných súrodencov a príbuzných. Marek a Matúš sa však nemienili vzdať plánu vybudovať rodinné ovocinárske hospodárstvo. Porátali úspory nahonobené prácou v cudzine a rozhodli sa, že skúpia potrebnú výmeru pôdy pod sad. Peňazí na kúpu parciel na vyhliadnutom pľaci Pod hájom však bolo stále málo.

"A tak sme odišli zarobiť chýbajúce peniaze do Oxfordu vo Veľkej Británii, kde sme stavali hangáre neďaleko tamojšieho športového letiska. Nastavili sme platobný príkaz na mamin účet a posielali jej väčšinu výplat, takmer všetko, čo sme zarobili. Za anglický zárobok postupne prikupovala pôdu pod sad,“ opisuje cestu k nemu Marek Šály.

Trvalo bezmála päť rokov, kým sa podarilo skúpiť a sceliť okolo 15 hektárov pôdy Pod hájom. Boli to nekonečné rokovania so stovkami vlastníkov. Bratia rátali, že pri financovaní výsadby si pomôžu čerpaním eurofondov z Programu rozvoja vidieka. Lenže projekt začínajúcim mladým farmárom, starší mal 24, mladší 23 rokov, neschválili.

Nemali odborné vzdelanie – jeden bol maturant gymnázia, druhý strednej umeleckej školy. Nezavážila ani prax na ovocinárskych farmách.

Rodičia dali do zálohu dom

Mladíci sa však nedali odradiť. Niekoľko týždňov presviedčali rodičov, aby sa im zaručili založením rodinného domu na úver z komerčnej banky. Nebolo to jednoduché, veď dom stál rodičov veľa peňazí, práce a sebaobetovania pri jeho výstavbe. Čo keď sa synom projekt so sadom nevydarí? Kam sa všetci podejú? Lenže veci zašli priďaleko. Chlapci už mali pozemok a chýbalo im 80-tisíc eur na to, aby sa pustili do výsadby.

Zvážiac všetky za a proti, rodičia napokon banke podpísali záložné právo na rodinný dom – svoje životné dielo.

V jeseni roku 2008 Šályovci vysadili na prvých piatich hektároch jablone odrody Pinova a Golden delicious. Prejdú však tri-štyri roky, než začne sad rodiť a preukáže, že prostriedky doň vložené neboli márnou investíciou. No kým sa tak stane, sad stále pýta peniaze – stromy treba prihnojovať, chrániť postrekmi pred chorobami a škodcami. Marek na Vargovu radu začal diaľkovo študovať ovocinárstvo na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre, no súčasne musel spolu s bratom splácať banke úver a zarábať prostriedky na bežnú údržbu čerstvo založeného sadu.

"Štyri roky sme žili a pracovali v neuveriteľnom tempe. Brat chodil vŕtať studne a ja som sa zamestnal ako obchodný zástupca pivovaru Steiger. Po práci sme sa obaja náhlili do sadu porobiť všetko nevyhnutné. Otec nám pomáhal, ako len vládal, bolo naším šťastím, že rozumie stromom aj technike. Do mesiaca sme odrobili po 300 hodín. Ešte aj v nedeľu sme bežali do sadu, odkiaľ sme prišli domov o tretej popoludní, aby sme konečne na pár hodín pred novým pracovným týždňom trocha zregenerovali,“ spomína na jedno z najbúrlivejších období rastu rodinného podniku Marek.

Nedávno vyšli spomienky spravodajcu CNN a neskôr Českej televízie v Číne Tomáša Etzlera. Aj jeho stálo splnenie novinárskeho sna neuveriteľné pracovné nasadenie, spojené s odriekaním si bežných ľudských radostí. Šályovci podstúpili podobnú sebaobetu, aby uvideli, ako kvitne a rodí sad založený ich vlastnými rukami, aby sa raz odpútali z postavenia pracujúceho za mzdu a stali sa hospodármi na vlastnej pôde.

Keď zobrali prvú panenskú úrodu, bolo to dákych 50 ton jabĺk, teda 50-tisíc kilogramov zeleno-zlatistých plodov, ktoré predali po 50 centov, uvideli, že snaženie nebolo márne. Dobre zúročili skúsenosti z Talianska, stromy nepreťažili, nechali len toľko plodonosných očiek, aby prejavili svoj potenciál. Nie nadarmo absolvovali praktickú ovocinársku univerzitu u jedného z mágov talianskej ovocinárskej školy Andreasa Grubera Genettiho.

Prax, prax a ešte raz prax, vystrihané ruky a oči, ktoré vedia, ako sformovať do ideálneho tvaru konáriky tisícov jabloní. Do hektára ich rozmiestnili podľa odrody od 4-tisíc do 4 a pol tisíca. To číslo dáva predstavu o tom, koľko práce treba venovať sadu, aby stromy priniesli očakávaný úžitok.

Sadu najvyššej kvality udeľujú špecialisti z Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho deviatku, ako známku vyjadrujúcu ovocinárske absolutórium. Táto známka neslúži len na to, aby dala prehľad o úrovni a kvalite práce ovocinárov, ale hovorí aj o niečom inom, o tom, že takto ocenený sad sa stal viac ako len prostriedkom zabezpečujúcim živobytie, ale že sa stal symbolom spôsobu a zmyslu života.

Ako prepísať agrárnu politiku

Kedy bude Slovensko sebestačné v ovocí? Z hľadiska prírodných podmienok patríme ku krajinám s veľmi dobrými prírodnými podmienkami, ale stále nie a nie sa zmocniť potenciálu, ktorý priťahuje pozornosť zahraničných investorov. V čom je problém?

Marek Šály odvetí, že jadro problému spočíva v nasmerovaní podpôr. Krajina sa spolieha výlučne na eurodotácie a tie, ak si odmyslíme podpory na tzv. viazanú produkciu vrátane ovocia, nemajú v úmysle podporovať rast výroby potravín. Európa ako celok má ovocia viac než dosť.

Vo svetle uhlíkovej stopy, ktorú po sebe zanecháva prevážanie tovarov na stovky až tisíce kilometrov, z pohľadu vyraďovania celých území z normálneho obhospodarovania pôdy, ktoré dáva prácu tisícom roľníkov, však veci vyzerajú inak. Slovensko, ak chce byť zodpovedné voči sebe, ale aj planéte, musí dorábať vlastné ovocie a zeleninu, mäso a ostatné potraviny. Všetko ostatné sú plané reči, uhýbanie od podstaty veci.

Šály mieni, že niektoré záležitosti si treba vydiskutovať s Európskou komisiou, kde sa tvorí nová Spoločná poľnohospodárska politika, a niektoré na národnej úrovni. Slovensko, presnejšie jeho vlády, sa nemôže pri revitalizácii poľnohospodárstva a života na vidieku spoliehať len na eurozdroje, ale samo musí prispieť k tomu, aby domáci poľnohospodári konkurovali zahraničnej produkcii.

Šály nevyjadruje len svoj názor, keď hovorí, že ak chceme dosiahnuť sebestačnosť v ovocí, treba prejsť od platieb na plochu k podporám oceňujúcim pestovateľov, čo dorábajú reálne ovocie. "Niekto dorobí po tri tony jabĺk po hektári a dostane toľko ako ten, čo ich dopestuje 40–50 ton. Čo má z toho slovenský spotrebiteľ? Všetko má svoje medze, aj hra na tzv. udržiavanie krajiny prostredníctvom starých extenzívnych sadov, ktoré v skutočnosti neprinášajú želateľný efekt,“ obnažuje, ako to dodnes v slovenskej praxi chodí.

Pravdaže, problémov sa nakopilo oveľa viac a všetky začínajú z možností, ako založiť sad na vlastnej pôde.

"Z roka na rok pôda dražie, dostať sa k hektáru pôdy znamená minúť aj 8-tisíc eur. Sú to obrovské peniaze, čo je aj dôsledok toho, že pôda sa z generácie na generáciu drobí. Z vlastníctva jednej štvrtiny sa stáva po otočení pár pokolení jedna osmina či jedna dvanástina. Aktuálne zákonná úprava iba naoko zamedzuje drobeniu vlastníctva pôdy, šikovní advokáti dokážu zákon obísť,“ upozorňuje Marek Šály.

Po rokoch ovocinárskej praxe pripomína iný dôležitý aspekt v pestovaní ovocia. Na rovinu vraví, že naivné sú predstavy začiatočníkov či politikov donekonečna rozprávajúcich o sebestačnosti, keď si myslia, že stačí len vysadiť stromy a počkať si na úrodu, ktorá zasype Slovensko.

"Všimnime si, ako sa v dôsledku klimatickej zmeny zvyšuje frekvencia mrazov, ľadovcov, sucha. Moderný sad, to je nielen závlaha, ale aj protimrazová a protiľadovcová ochrana. Môžete ho vybudovať za 35-tisíc eur v prepočte na hektár, ale ak chcete držať krok s konkurentmi, a najmä mať každý rok istotu úrody, potom prichodí rátať s investíciami až 80-tisíc eur na hektár. Šetriť sa neopláca, my sme museli napríklad dobudovať siete a teraz máme istotu, že plody jabĺk nezbije či nepoškodí ľadovec,“ objasnil ovocinár.

Roľník sa rodí na poli

Tejto jari idú Šályovci vysadiť na dvoch hektároch odrodu Pinova. Žlto-červené jablko s miernou prevahou sladkej chuti nad kyselkavou zachutilo Slovákom. Dovedna budú bratia po výsadbe Pinovy pestovať jablone na deviatich hektároch a jahody na piatich. Postačí to na uživenie dvoch rodín a počas sezóny dá prácu 25 pracovníkom – dohodárom.

Dobre vedený sad padol už do oka viacerým domácim aj zahraničným investorom.

"Odmietli sme ponuky na kapitálové posilnenie rodinnej farmy. Chceme zostať, ako sa vraví, sami sebe pánmi, pevne zapustiť do pôdy korene. Práca nás baví a nebojíme sa vziať do ruky nožnice a orezať spolu s dvoma brigádnikmi celý sad. Lebo niet nad to, keď strom cíti vaše ruky. Nedávno som čítal, že aj známi šľachtitelia viniča Korpásovci si sami strihajú vinohrad. Dobre vedia prečo,“ vraví Marek Šály. A dodá: "Sad, ak sa oň staráte, prináša uspokojenie na duši, radosť, jednoducho dáva zmysel životu a napĺňa človeka energiou do ďalších dní a rokov. Meníte kúsok krajiny, kde ste vyrástli, rodisko sa stáva vaším pričinením úrodnejším a krajším. To je pocit, ktorý sa nedá zaplatiť.“

Marek vystihol podstatu práce ovocinára. Keď sa znova tisne na jazyk otázka, z čoho začať cestu k dostatku vlastných jabĺk, odvetí, že z výchovy detí – v rodinách aj v škole. Po sade s ním už kráča štvorročný synček. Keď si pred dvoma rokmi odtrhol prvé jablko, padol s ním na zadok a rozplakal sa. Dnes je už šikovnejší, usiluje sa sekundovať otcovi, kde len môže. Krv nie je voda. Chlapča ju nezaprie.

Roľník sa rodí na poli, v sade, v maštali. Chlapci majú radi príklad silných sebavedomých mužov. Dnes je pre mnohých idolom Peter Sagan, pre dievčatá Petra Vlhová. Obaja športovci musia tvrdo trénovať v čase aj v nečase. To chápu aj deti roľníkov, ovocinárov. Práca na poli pripomína Saganovu jazdu na bicykli. Človek čelí horúcemu slnku, občas ho zbičuje vietor s dažďom, vyštípe mráz. Ale na konci etapy zloženej zo štyroch ročných období je krásne jablko či jahoda.

"Učme deti odolnosti a láske k pôde, pretože ju pre život potrebujú, tak ako naša krajina potrebuje dobrých hospodárov,“ uzavrel Marek Šály.