Karol Morvay je externý prispievateľ. Pôsobí ako vysokoškolský učiteľ a výskumný pracovník.
Na jednej strane tu máme málo početný segment veľkých podnikov, z veľkej časti v zahraničnom vlastníctve, ktorý má násobne lepšie parametre ako zvyšok hospodárstva. Tvorí top- skupinu s parametrami akoby z iného sveta. A súčasne je tu početný segment menších podnikov, väčšinou v domácom vlastníctve, ktorých parametre výrazne zaostávajú. A problém je, že tento slabší segment nevie držať krok. Pritom by sme potrebovali, aby sa aspoň pomaly doťahoval na ten silnejší.
Podniky v domácom vlastníctve zaostávajú
Je dobrý dôvod očakávať, že tie slabšie skupiny podnikov sa budú doťahovať na tie špičkové (väčšinou zahraničím vlastnené): môžu napodobňovať spôsob fungovania silnejších, preberať ich technológie, spolupracovať s nimi a učiť sa od nich. Preto by sme očakávali zbližovanie týchto „dvoch svetov“. A v okolitých krajinách na to nachádzame príklady: v Česku, Poľsku alebo Maďarsku vidíme, že sa skupiny menších a slabších „nakazia“ produktivitou tých silnejších a spomínané dva svety sa trochu zbližujú (hoci nikto asi nečaká vyrovnanie).
Problém sa dá dobre ukázať na príklade produktivity práce vo firmách v našom priemysle (graf 1). Podniky v domácom vlastníctve v posledných rokoch dosahujú iba 40 % až 50 % úrovne produktivity podnikov v zahraničnom vlastníctve. Inak povedané, v slovenskom priemysle pôsobiace firmy so zahraničným vlastníkom majú viac ako dvojnásobnú produktivitu práce ako podniky s domácim vlastníkom. Samotná vyššia produktivita zahraničím vlastnených firiem neprekvapuje. Prekvapuje to, že ten rozdiel medzi nimi sa nezmenšuje (skôr naopak).
Nezbližujúce sa svety: Pomer parametrov firiem v domácom vlastníctve k parametrom firiem v zahraničnom vlastníctve (v priemysle SR, v %)
Vysvetlivky: Stĺpce zobrazujú, akú produktivitu práce dosahujú v priemysle SR podniky v tuzemskom (domácom) vlastníctve v pomere k produktivite firiem, ktoré sú v zahraničnom vlastníctve. Čiara zobrazuje, akú priemernú mzdu v priemysle SR vyplácajú podniky v tuzemskom vlastníctve v pomere k mzdám vyplácaným podnikmi v zahraničnom vlastníctve.
Popri diametrálnych rozdieloch v produktivite je rozdiel v úrovni miezd menej výrazný. Viac ako dvojnásobná produktivita zahraničím vlastnených firiem neznamená, že by platili viac ako dvojnásobnú mzdu. A to sa od nich ani nemôže čakať. Ak chcú byť aj podniky s domácim vlastníkom schopné udržiavať si pracovníkov, musia ponúkať aspoň podobnú mzdu ako silnejší segment podnikov. Preto rozdiely v mzdách sú podstatne menšie ako rozdiely v produktivite.
A tu je jeden z kameňov úrazu: Segment podnikov s nízkou produktivitou potrebuje aspoň trochu držať krok v mzdách – a to ich dostáva do veľmi ťažkej pozície. Samozrejme, východiskom nie je konzervovanie čo najnižších miezd, túto fázu má už ekonomika za sebou. Východiskom je pomoc slabšiemu segmentu v „nainfikovaní sa“ produktivitou toho silnejšieho.
Trápenie menších firiem
Pohľad z iného uhla: rast produktivity v našej ekonomike je výrazne ťahaný skupinou najväčších podnikov (graf 2). Zaráža na tom, že segmenty malých podnikov (to sú tie najpočetnejšie) za dlhšie obdobie posledných rokov ani nedosiahli rast produktivity! Potom neprekvapuje, že ich tlak na rast miezd dostával do problémov. Problém ale nie je rast miezd, ale chýbajúci rast produktivity. V tomto je vývoj v našej ekonomike zvláštny: v susedných krajinách V4 rástla aj produktivita menších firiem a rast produktivity nebol v réžii len tých najväčších.
Nesťažujeme sa na to, že väčšie firmy majú väčšiu produktivitu. To je prirodzené. Starosti vyvoláva, že v našej ekonomike menšie firmy zlyhávajú vo zvyšovaní produktivity.
Zmena produktivity práce za obdobie 2012 – 2018 v skupinách firiem podľa počtu pracovníkov (v %)
Prečo je to problém?
Prečo nám vadí, ak sú priepastné rozdiely medzi skupinami (tzv. segmentmi) podnikov? Jeden z dôvodov už bol vyššie naznačený: blokuje to zdravý rast miezd.
Sú tu však aj iné komplikácie: Rast ekonomiky pridlho zostáva závislý od rozhodnutí menšieho počtu veľkých firiem, vlastnených zahraničnými vlastníkmi. To nie je ich chyba. Je chybou domáceho ekonomického prostredia, že sa nerozvinula dostatočná sila stredných a malých podnikov prevažne v domácom vlastníctve. Možno aj preto, že tie menšie podniky v domácom vlastníctve sú tie, ktoré najviac zaťažovala prehnaná byrokracia, odvodová záťaž, prístup k zdrojom, technológiám…potom ich príliš vyťažuje každodenný boj o prežitie a nie napĺňanie ich rozvojových stratégií.
Východiskom určite nie je obmedzovanie tých veľkých, vysokoproduktívnych. Títo „drajveri“ majú svoju nenahraditeľnú rolu a plnia ju. Ide skôr o to, aby sme tým ostatným skupinám (bez neférovej podpory!) pomohli v napodobení silných. Tie dva svety tu budú, ale netreba z nich robiť vzďaľujúce sa extrémy. To škodí stabilite celku – a dokonca aj tomu silnejšiemu segmentu.