Svojím vyjadrením narážal na prebiehajúcu dekarbonizáciu a transformáciu priemyslu, ktorej cieľom je znižovanie vypúšťania škodlivých emisií do atmosféry. Tento proces je podľa neho náročný na spotrebu a dostupnosť elektrickej energie.
Príkladom je podľa neho dekarbonizácie v oceliarstve. Spotreba elektriny na výrobu ocele v Európskej únii je 75 terawatthodín (TWh). Slovensko ako štát spotrebuje za rok okolo 30 TWh. Európa teda spotrebuje na výrobu ocele raz toľko. „Ak máme prejsť na výrobu ocele nízkouhlíkovou metódou, napríklad cez elektrinu či vodík, tak budeme potrebovať až 165 TWh elektriny, teda o 100 percent viac.
Čítajte viac Kričali, že bude krach a prepúšťanie, ale stal sa úplný opak. Slovenskí priemyselníci mali rekordné zisky, prečo?
Ako upozorňuje, v budúcnosti bude v oceliarstve narastať hlad po elektrine. Do roku 2050 európski oceliari môžu potrebovať až 400 TWh elektrickej energie, čo je desaťnásobok spotreby Slovenska. Poukázal tak na to, že pred nami sú roky náročnejšie na spotrebu a dostupnosť elektriny. „Cenotvorba by mala byť konkurencieschopná a toho sa obávame,“ vysvetľuje.
Z jednej závislosti do druhej
Jeho kolega z RÚZ Michal Pintér varuje pred vysokými cenami energií v Európe či novou závislosťou starého kontinentu od Číny. Nemecké firmy majú podľa neho zastropované ceny energií do roku 2030. „Nebudeme tak schopní konkurovať firmám ani v EÚ, ani v tretích krajinách,“ hovorí s tým, že už dnes majú európske firmy ceny elektriny vyššie oproti USA či Ázii a v budúcnosti sa to bude ešte viac prehlbovať. Ako už bolo spomenuté, dôvodom sú vysoké nároky na elektrifikáciu pri dekarbonizácii priemyslu.
Podľa neho by sme nemali prechádzať z jednej závislosti do druhej. Pripomína, že na výrobu elektrických áut je potrebných až 207 kilogramov vzácnych kovov. Tam je podľa neho závislosť Európy takmer stopercentná. „Nemôžeme jednu závislosť potlačiť a ďalšiu si vybudovať,“ vysvetľuje s tým, že tak ako bola ropa geopolitickou zbraňou v 70. rokoch, tak je teraz zbraňou plyn. V budúcnosti to môžu byť vzácne kovy. Čína má dominantnú pozíciu pri kritických surovinách.
Veľké podniky na svoju schému ešte čakajú
Na stretnutie so zamestnávateľmi prišiel aj nový minister hospodárstva Peter Dovhun. Na rezorte sa usilujú o diverzifikáciu dodávok plynu a elektriny. Ubezpečil, že na budúci rok máme v zásobníkoch aj v kontraktoch zazmluvnený dostatok plynu.
V prípade elektriny bude záležať na tom, či bude dostatok plynu v Európe na výrobu elektriny. Ak bude, tak by mala mať EÚ aj dostatok elektriny na tento aj ďalšie roky. Tiež bude záležať na tom, či sa nezopakujú suchá a či bude dostatok vody v korytách riek na chladenie jadrových reaktorov a či sa nezopakuje situácia z Francúzska, keď musela ísť veľká časť rektorov na odstávku pre údržbu.
Minister Dovhun si je vedomý toho, že Slovensko bude potrebovať v budúcnosti viac elektriny. Na ministerstve chcú pre novú vládu pripraviť stratégiu na dekarbonizáciu priemyslu, ktorá by mala zahŕňať aj budúce scenáre spotreby elektriny.
Schéma dočasného krízového rámca pre podnikateľské subjekty 2.1. platí do konca septembra. Tie majú zastropované ceny elektriny na 199 eur za megawatthodnu a ceny plynu na 99 eur za megawatthodinu. Pre veľkých odberateľov je pripravená schéma, ktorá je už aj notifikovaná, ale zatiaľ nebola uvedená do praxe. „Dajte nám ešte pár týždňov a prídeme s odpoveďou,“ povedal na margo pomoci pre veľké podniky.
Natíska sa otázka, či si štát môže dovoliť platiť kompenzácie všetkým veľkým priemyselným podnikom, napríklad aj tým, ktoré mali dobré hospodárske výsledky za minulý rok. Ekonóm Martin Šuster v tejto súvislostí upozorňuje, že náš verejný rozpočet potrebuje mnohomiliardovú konsolidáciu. „Nemôžeme si dovoliť ďalšie drahé dotácie pre podniky v ťažkom priemysle,“ tvrdí pre Pravdu s tým, že pokiaľ by šlo o perspektívne firmy, ktoré potrebujú preklenúť jeden ťažký rok, tak sa ešte môžeme baviť o adresnej jednorazovej pomoci.
Podľa neho mnohé energeticky náročné firmy už asi nikdy nebudú ziskové, pretože ceny energií sa nikdy nevrátia na úrovne spred roka 2021. Nedá sa podľa neho zabrániť tomu, že energeticky najnáročnejšia výroba sa prenesie do krajín, kde sú energie oveľa dostupnejšie. „Namiesto toho by sa naša priemyselná politika mala sústrediť na podporu pracovných miest s vysokou pridanou hodnotou,“ dodáva.