Veľká hra o tvár vidieka
Foto: Andrej Barát, Pravda
Hony osiate jednou plodinou by nemali byť väčšie ako 50 hektárov. S touto výzvou sa obrátil na poľnohospodárov rezortný minister Ján Mičovský vo chvíli, keď idú siať repku a onedlho pšenicu. Minister súčasne vyzval na spestrenie pestovaných plodín, oživenie živočíšnej výroby. Chce čím skôr dosiahnuť zdravšiu i krajšiu, produktívnejšiu a sebestačnejšiu krajinu.
Jeho apel zaznel zo salaša Oľgy Apoleníkovej v Pružine, ktorá v priebehu 30 rokov vybudovala uprostred Strážovských vrchov prosperujúci rodinný podnik. Apoleníková obhospodaruje vyše 300 hektárov pôdy, prevažne lúk a pasienkov, chová 1 000 oviec, ročne vyrobí 70-tisíc kilogramov stopercentnej ovčej bryndze, k tomu 30 druhov výrobkov vo vlastnej mliekarni a dáva prácu 15 ľuďom.
Apoleníková zároveň pestuje mak, zberá a spracúva ho tradičnými technológiami. Bodaj by Slovensko a nielen v podhorských oblastiach malo viac podobných hospodárstiev s náležitým využitím prírodného potenciálu a originálnou finalizáciou produktov.
Mičovský výberom podniku naznačil, ako by mali vyzerať podniky produkujúce kvalitné, biologicky vysokohodnotné potraviny, ktoré súčasne vhodne zapadajú do krajiny a dotvárajú jej panorámu. Jeho posolstvo, ako je preňho typické, bolo silno emocionálne.
Väčšinu slovenských poľnohospodárskych podnikov a tým aj ráz krajiny však utvárajú podniky s iným – jednoduchším výrobným profilom. Dominuje v ňom produkcia obilnín a olejnín s čoraz menším podielom živočíšnej výroby, ovocia a zeleniny. V priebehu posledných 30 rokov došlo síce k výraznej zmene podnikateľských foriem hospodárenia na pôde, ale z bývalých jednotných roľníckych družstiev a zo štátnych majetkov nevznikli masovo rodinné hospodárstva.
Akí sme boli, akí sme
Sú to naďalej družstvá (podielnikov), akciové spoločnosti či spoločnosti s ručením obmedzeným, popri ktorých vyrástla skupina samostatne hospodáriacich roľníkov často s rovnakým výrobným zameraním ako transformované veľkovýrobné podniky.
Paralelne s vlastníckym prerodom poľnohospodárstva prebiehala privatizácia potravinárskeho priemyslu. Nedopadla, ako sa očakávalo. Viaceré potravinárske odvetvia sa takmer rozpadli, nedokázali čeliť záplave dotovaného dovozu ani plniť predstavy a objednávky nového hráča na trhu s potravinami obchodných reťazcov. Za tejto situácie transformované družstvá a ich následnícke organizácie začali masovo opúšťať živočíšnu výrobu.
Proces odštartoval v 90. rokoch výpredaj stád dojníc, kravy sa predávali po osem korún za kilogram v reakcii na to, že mliekarne neplatili za dodané milióny litrov mlieka. Rovnako zlyhávali platby za ošípané. Výsledkom bolo zatváranie maštalí a prepúšťanie celých chovateľských tímov.
Ak v roku 1990 pracovalo v poľnohospodárstve vrátane pridruženej výroby okolo 360-tisíc ľudí, dnes už len okolo 40-tisíc. Je to preto, že živočíšna výroba bola priebehom udalostí po roku 1990 (privatizácia a transformácia) a 2004 (vstup krajiny do EÚ) doslova deklasovaná. Znamenalo to nielen prepustenie desiatok tisíc ľudí z fariem, ale aj celkovú zmenu charakteru poľnohospodárstva.
Živočíšna výroba, ktorá každoročne premieňala väčšinu zo štyroch miliónov ton obilia a kukurice na mlieko, hovädzie, bravčové a hydinové mäso, sa dnes scvrkla na štvrtinovú až tretinovú produkciu. Krajina prišla nielen o pridanú hodnotu v podobe čerstvých živočíšnych produktov, ale aj o zamestnanosť na farmách, v mliekarňach a mäsokombinátoch. Rubom tohto procesu bolo v histórii Slovenska nevídané posilnenie rastlinnej výroby v prospech tzv. energetických plodín.
Čo nahralo repke a kukurici
Dnes je populárne kritizovať poľnohospodárov za to, že sa zameriavajú len na pestovanie obilnín, kukurice, repky a slnečnice. Akosi sa zabúda, že práve v čase vstupu Slovenska do EÚ boli hitom zelené energie získavané z oleja repky (metylester pridávaný povinne do nafty) a bioetanol z kukurice – povinná súčasť benzínov, naposledy zvýšená v januári tohto roku.
V stenčujúcej sa ponuke atraktívnych plodín to boli práve repka a kukurica, ktoré sa presadili ako ekonomická, jednoduchá, efektívna alternatíva na pozemkoch po uvoľnených krmovinách, strukovinách a zelenine.
Súčasná podoba slovenských polí bola a je odrazom ekonomických politík, ako aj schopností poľnohospodárov adaptovať sa na ne. Len menšina z nich udržala chovy dobytka (stáda klesli na jednu tretinu) a ošípaných (pokles na jednu štvrtinu) z roku 1990. Netreba pritom zabúdať, že počty zvierat by boli nižšie, aj keby sa udržalo primerané zastúpenie živočíšnej výroby, pretože narástla úžitkovosť zvierat, keď kravy a ošípané produkujú o 60 až 100 percent viac mlieka či mäsa ako pred 30 rokmi.
Zmeňte sa. Zaplatíme
Jedno je isté, súčasný charakter poľnohospodárstva málokoho so zmyslom pre zodpovednosť voči budúcim generáciám uspokojuje. Treba ho zmeniť, s tým súhlasia vari všetci – poľnohospodári, ktorých sa zmena kurzu vo všetkých ohľadoch najviac dotýka, nehovoriac o ekológoch, ochrancoch životného prostredia. A sme tu my, vyše päť miliónov občanov, ktorí žijú z plodov práce roľníkov a pohybujú sa v krajine. Je naša, tak roľníkov, ako aj všetkých ostatných.
Otázkou však je tempo a spôsob realizácie zmien, ako aj ich komunikácia a prezentácia pred spoločnosťou.
Mičovský vo vyhlásení v Pružine síce iba prosil, ale apelujúc na morálku a zodpovednosť poľnohospodárov za udržateľnosť hospodárenia na pôde naliehal na zmenu kurzu, ktorú zvýrazňuje prehlbujúca sa klimatická zmena. Tá sa aj tohto roku prejavila extrémnym suchom (jar) a od júna až do konca leta častými prívalovými zrážkami.
"Voči klimatickej zmene nie sme bezbranní. Našou zbraňou môže byť plodinovo pestrejšia, viac veľkosťou obrábaných polí fragmentovaná krajina, teda s výmerou honov od 30 do 50 hektárov,“ sformuloval svoj apel na zmenu v charaktere rastlinnej výroby minister Mičovský.
Minister priznal, že v tejto chvíli nemá žiadne mimoriadne finančné prostriedky, ktorými by motivoval zmeny v rastlinnej výrobe. Jedným dychom však dodal, že "na budúci rok nájdeme prostriedky, aby sme do všetkých zámerov rezortu vedeli včleniť reálnu podporu takýchto konaní.“
Nový generálny riaditeľ sekcie poľnohospodárstva Martin Nevoľný objasnil, že práve oživenie živočíšnej výroby by malo byť prostriedkom na dosiahnutie plodinovej rôznorodosti na poliach, kde by sa mali objaviť nielen greeningové (ozeleňujúce) plodiny, ako je napríklad hrach, ale aj krmoviny na ornej pôde. S nimi sa okrem iného spája zabránenie erózii pôdy aj lepšie zadržiavanie vody v krajine.
Tam, kde sú 100– až 250-hektárové bloky pozostávajúce z jednej plodiny, navrhol Nevoľný vytvoriť hony s plochou 50 hektárov obsiate viacerými plodinami, čo by pomohlo aj osevným postupom. "Toto je výzva, nie príkaz, ale apel, ktorým chceme poľnohospodárom ukázať cestu, ako veci robiť lepšie,“ zdôraznil Martin Nevoľný.
Súčasťou zmien by malo byť aj vytvorenie biopásov, remízok, vetrolamov, alejí. Tie by zabraňovali veternej erózii, stali by sa útočiskom drobnej zveri, vtáctva a hmyzu a vniesli by spolu s touto užitočnou funkciou do krajiny aj jej zabudnutý estetický rozmer, staronovú panorámu.
Jeden o koze, druhý o voze
Dosiahnuť zmenu nastavenia rozhodujúcich poľnohospodárskych podnikov nebude jednoduché. Nejde len o to, že ich strojový park, technológie, skladové hospodárstvo a vôbec celé podnikateľské zázemie sa posledné roky budovalo na istý typ výroby. Rozbehnúť pozatvárané, často zdevastované farmy si žiada nové investície, a to nielen na strane poľnohospodárov, ale aj potravinárov, aby vybudovali či zmodernizovali spracovanie živočíšnych produktov, ale aj očakávanej produkcie strukovín, zeleniny a ovocia.
Samo potravinárstvo má technologický dlh vo výške najmenej pol miliardy eur. Špecifickým problémom je pracovná sila, slovenské zeleninárstvo a ovocinárstvo už nevie fungovať bez zahraničných sezónnych pracovníkov a o prácu v živočíšnej výrobe je na vidieku minimálny záujem.
Poľnohospodári sa nechcú púšťať do pestovania nových plodín naslepo. Jeden z úspešných farmárov Ján Jelen povedal, že dozrel čas na zmenu, ale producenti musia mať istotu, že keď začnú robiť nejakú plodinu, budú tu odberatelia a spracovatelia. Len tak naslepo čosi vysiať a nemať istotu, že je tu partner, ktorý za produkciu zaplatí primeranú cenu, to jednoducho nepôjde.
Zmenám sa nebráni ani Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora. Ministrovu požiadavku na segmentáciu polí však označila za vykopávanie otvorených dverí.
„Nerozumieme tejto výzve, pretože práve ministerstvo má v rukách reálne nástroje, ako takéto veci zmeniť. Namiesto toho, aby sme sa stretli, opäť počúvame páčivo znejúce slová, ktoré však stavajú poľnohospodárov v očiach verejnosti do polohy, že oni sú tí, ktorí nemajú vzťah k našej krajine a nemajú záujem niečo meniť,“ uviedol v stanovisku k ministrovej výzve predseda komory Emil Macho. Poľnohospodárske podniky sú predovšetkým podnikateľské subjekty, ktoré musia hľadieť na ekonomickú stránku veci. „Namieste je preto aj otázka, dokedy majú poľnohospodári robiť to, čo im dlhodobo vytvára stratu. Všetky podobné výzvy smerom k poľnohospodárom stoja nemalé peniaze,“ pripomenul praktickú stránku veci Emil Macho a dodal, že plánovanie osevu nie je záležitosťou jedného dňa. "Zakladanie budúcoročnej úrody je už naplánované a osivá už majú poľnohospodári v mnohých prípadoch zakúpené.“
Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, ako najväčšia agropotravinárska samospráva na Slovensku, vyzýva vedenie ministerstva, aby už prešlo k reálnym a konkrétnym činom, ktoré pozdvihnú poľnohospodárstvo a vidiek, bez ktorého nie je možné zabezpečiť výživu obyvateľstva. Zároveň je pripravená diskutovať o zámeroch a ďalšom smerovaní nášho chlebového odvetvia.
Nevoľný v Pružine takisto hovoril o potrebe diskusie. Ukazuje sa však, že rezort a samospráva zlyhávajú práve vo vzájomnej komunikácii.
(Ne) kozmetická operácia
Zakladanie remízok, biopásov, vetrolamov, suchých poldrov či vodných nádrží ako nevyhnutných krajinu oživujúcich prvkov naráža na posceľovaných blokoch na roztrieštené vlastníctvo k pôde. Väčšina pôdy, na ktorej hospodária súčasné podniky, je prenajatá. Veľké bloky pozostávajú zo stoviek malých parciel.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
"Neviem si predstaviť, ako vysadiť stromy na cudzej pôde. Ich vlastníci môžu vypovedať nájomnú zmluvu. Naspäť budú chcieť ornú pôdu, a nie vetrolamy či remízky,“ vyjadril názor poľnohospodárov Ľubomír Slocík, poľnohospodár z okresu Rimavská Sobota.
Problém sa musí riešiť komplexne, a to pozemkovými úpravami. Na Slovensku sa ich však za posledných 30 rokov urobilo žalostne málo. Z 3 559 katastrov sú hotové pozemkové úpravy len v 456. Ako ďalej, na to by mala dať onedlho odpoveď veľká konferencia Slovenskej akadémie pôdohospodárskych vied.
"Pozemkové úpravy majú dve stránky. Po prvé, ide o sceľovanie pozemkov a po druhé, o nové funkčné usporiadanie, teda nový územný plán obce v extraviláne, ale už s vyriešenými vlastníckymi vzťahmi,“ povedal Vladimír Uhlík, predseda predstavenstva Komory pozemkových úprav.
V rámci pozemkových úprav sa navrhuje nielen sprístupnenie pozemkov, čiže poľné, lesné cesty, ale aj rôzne úpravy vodných tokov, vodohospodárske opatrenia alebo zariadenia. Sú to aj nové medze, výsadba vetrolamov, suché poldre, vodné nádrže. Toto všetko navrhnú v rámci pozemkových úprav príslušní odborníci. Na tieto "zariadenia“ sa vyčlenia pozemky, či už do vlastníctva štátu, alebo obce.
Otázkou je financovanie pozemkových úprav. Dovedna treba na ich realizáciu takmer jednu miliardu eur. Už táto suma hovorí o tom, že tak rýchlo sa na celom území Slovenska neudejú. Podľa Uhlíka sa zdroje dajú nájsť v rôznych tituloch, či už v eurofondoch, alebo v kapitolách jednotlivých ministerstiev. Pozemkové úpravy nie sú iba vecou rezortu pôdohospodárstva, ale týkajú sa celej krajiny, idú naprieč všetkými rezortmi, peniaze treba preto združovať.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ