Ako dať ekonomike ľudskejšiu tvár

Bude to tiež trhová ekonomika, ale uprednostní užitočné investovanie na úkor špekulácii na finančných trhoch. A podporí rast ceny ľudskej tvorivosti voči cenám tovarov, a tým aj meradlu ich hodnoty – k peniazom. Nazval ju humanistickou ekonomikou.

Vo svojich prácach voláte po skoncovaní s neoliberálnou koncepciou šetrenia za cenu zvyšovania alebo udržania vysokej miery nezamestnanosti a za cenu poklesu miezd zamestnancov. Ba čo viac, odporúčate skoncovať s neoliberalizmom nielen v slovenskej ekonomike, ale aj v ekonomike globálnej, svetovej. Čo vás k tomu vedie?
Nie som zďaleka sám, čo takto zmýšľa. Prezident davoského ekonomického fóra Klaus Schwab na jeho poslednom, 35. zasadnutí išiel predsa ešte ďalej, keď sa vyjadril v tom zmysle, že kapitalizmus zrejme končí. A v auditóriu našiel pre svoje slová dokonca súhlasný ohlas. Pritom doktor Schwab patril donedávna medzi najväčších zástancov neoliberálnej ekonómie. Kto však dnes ešte môže mlčky prechádzať okolo poslednej zničujúcej deformácie, ktorú vniesla do fungovania trhového mechanizmu, a to v globálnom rozmere?

Čo máte konkrétne na mysli?
Predsa podnecovanie, ba niekedy až tvrdé preferovanie investícií do špekulatívnych obchodov s peniazmi v kombinácii s opakovaným „kvantitatívnym uvoľňovaním“, čiže tlačením ďalších a ďalších desiatok miliárd nekrytých svetových peňazí. Uprednostňovanie tejto finančno–špekulačnej kreativity a jej prostredníctvom prehlbovanie nerovnoprávnosti produkčných subjektov na globálnom trhu, ustavičné zväčšovanie dnes už priepastných rozdielov medzi masou radových zamestnancov a neskutočným bohatstvom čoraz užšej skupiny majiteľov a top manažérov nadnárodných superkorporácií, predovšetkým globálnych finančných „goríl“, hľa, to sú hlavné výsledky pôsobenia neoliberálnej ideológie v súčasnej svetovej ekonomike.

Myslíte si, že radoví zamestnanci to už pochopili?
Čoraz viac ich to chápe a čo je ešte dôležitejšie, pochopili to už aj mnohí mladí ľudia na celom svete. Všimnite si, okupujú Wall Street či podobné centrá finančnej, a nie politickej moci. Vedia, že v skutočnosti najväčší finančníci diktujú politikom, a nie opačne.

Vy ste museli privítať záujem Európskej komisie zaviesť daň z finančných transakcií?
Som za takéto opatrenia Bruselu všetkými desiatimi. Pozrite, je tu šanca dosiahnuť minimálne tri dôležité parciálne síce, ale vzájomne prepojené efekty. Po prvé, obmedziť množstvo peňazí neproduktívne cirkulujúcich – vo vzťahu k zamestnanosti a tvorbe úžitkových hodnôt – na finančných trhoch. A o čo sa zníži investovanie na finančných trhoch, o to môžu vzrásť investície do reálnej ekonomiky, len ich treba podporiť. A do tretice, no nie v poslednom rade, zdanením finančných transakcií sa získa významný objem prostriedkov do rozpočtu EÚ i do rozpočtov členských štátov.

Aký je váš názor na grécku krízu a na eurovaly?
Opatrenia tohto typu hodnotím pozitívne, lebo Grécku pomôžu znížiť objem a výšku nespravodlivých úrokov a reštrukturalizovať dlh. Pripomeňme si však, o čo viac by tejto krajine predtým pomohli investície do rastu zamestnanosti, ako len pôžičky na splácanie istiny jej dlhov. A vôbec si myslím, že cestu zvyšovania zamestnanosti a hrubého domáceho produktu musia nastúpiť všetky štáty, viac či menej postihnuté dlhovou krízou, Slovensko nevynímajúc.

Slovensko dnes zápasí s nebývalo vysokou mierou nezamestnanosti…
Áno, a navyše nezamestnanosť sa tu zvyšovala aj v ostatných dvoch rokoch, keď ekonomika síce mierne, ale predsa rástla.

Ako si to vysvetľujete?
Jednoducho, zamestnávatelia nebrali prepustených späť do práce ani po tom, čo sa im podarilo tu a tam zvýšiť objem výroby. Urobili niečo iné – zvýšili intenzitu práce tých zamestnancov, ktorých si ponechali, a voľné miesta dopĺňajú nanajvýš pracovníkmi na dohodu.

Takzvaných dohodárov je už na Slovensku viac ako 630–tisíc…
Veď práve. A čo je to „dohodár“? Zamestnanec, o ktorého sa vôbec netreba starať, podobne ako o nájomného „živnostníka“. Zamestnávateľ môže „dohodára“ ako aj takéhoto, s prepáčením, „živnostníka“ prakticky za pár dní prepustiť, neplatí mu žiadne odstupné, nemusí myslieť na jeho budúcnosť. Má to však negatívny vplyv aj na zamestnávateľa – za takýchto okolností zaspáva na vavrínoch, nestará sa o rozvoj výroby, nenaháňa objednávky a tak ďalej.

Trpí tým však aj štátna kasa.
Samozrejme, nízka miera zamestnanosti a takýto veľký počet „dohodárov“ spôsobujú, že príjmy nielen štátneho rozpočtu, ale aj rozpočtov Sociálnej a zdravotných poisťovní klesali a naďalej klesajú. Naopak, zvyšujú sa náklady zdravotných poisťovní, a to predovšetkým preto, že rastie počet chorých. Nezamestnanosť, strach z budúcnosti, zhoršujú psychický, ale aj celkový zdravotný stav obyvateľstva.

Liek na to všetko treba podľa vás hľadať v oživení výroby, v raste hrubého domáceho produktu?
Áno, netreba však zabúdať, že hrubý domáci produkt môže rásť len vtedy, keď sa zvýši odbyt produkcie zo slovenskej otvorenej ekonomiky. A to je možné dvoma spôsobmi. Po prvé, rastom vývozu a po druhé zvyšovaním domácej spotreby, a to predovšetkým od domácich producentov. Ako môžeme zvýšiť domácu spotrebu? Nuž práve rastom zamestnanosti, zvýšením objemu príjmov, ktoré budú mať občania Slovenska k dispozícii. Ale existuje aj ďalšia cesta, ako zvýšiť domácu spotrebu. Je to rast platov tých kategórií zamestnancov, ktoré sú výrazne podhodnotené a ktoré sú aj v dôsledku krízy neporovnateľné s príjmami tých istých alebo podobných profesií v okolitých krajinách.

To si u nás myslí zamestnanec takmer každej profesie a kategórie alebo nie?
Máte však úplne porovnateľné produkčné podmienky a pracovné výkony na jednej strane a diametrálne odlišné odmeny za prácu na druhej strane. Napríklad odborári z bratislavského Volkswagenu spočítali, že mzda pracovníka rovnakej kategórie na rovnakom pracovnom mieste v nemeckom závode tohto koncernu je 4– až 7–násobne vyššia. Pritom ide nezriedka o zapracovaného gastarbeitra z krajiny tretieho sveta, a nie o vysokokvali­fikovaného pracovníka.

Nejednému našincovi môže napadnúť otázka, ako je možné, že ten nemecký závod nekrachuje pri takých vysokých mzdách?
Vidíte, nekrachuje, hoci cena auta vyrábaného tam a v Bratislave je prakticky rovnaká. Stojí však za preskúmanie, či sa tu neporušuje Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, jeho ustanovenie o rovnakej odmene za rovnakú prácu. Ak áno, tak je to žalovateľné.

Už dnes je jasné, že nebude na zvýšenie platov zdravotných sestier, hoci ich úpravu smerom hore schválil parlament. Zvýšenie platov požadujú aj učitelia. Čo si počne nová vláda, ak so mzdovými požiadavkami vystúpia ďalšie kategórie zamestnancov?
Opakujem, zvyšovanie úrovne príjmov, a najmä odmien pracujúcich ľudí je aj veľmi dôležitým príspevkom k rastu hrubého domáceho produktu. Preto by ho mala nová vláda podporiť, hoci by sa tak malo diať na úkor aj (dočasného) zníženia príjmov vlastníkov kapitálu, či už produkčného alebo finančného, ktorí neraz investujú do špekulácií na finančných trhoch.

Dosiaľ, a to aj v čase krízy, sme boli svedkami skôr opačného trendu – rástli len príjmy vlastníkov.
Pritom veľká časť amerických ekonómov už dávnejšie volá po návrate k spoločenskej zmluve, ktorá platila v rokoch pozitívneho rozvoja ekonomiky USA, čiže prakticky až do 70. rokov minulého storočia. Vtedy totiž začali stagnovať mzdy príslušníkov strednej a, samozrejme, aj nižšej triedy, zato výrazne rástli zisky vlastníkov kapitálu.

Pripomeňme si, čo bolo základom spomínanej zmluvy.
Platila dohoda, že keď rástli príjmy vlastníkov firiem a bánk, zvyšovali sa aj príjmy zamestnancov. Pred štyrmi desaťročiami, pri prvej kríze liberálneho kapitalizmu, sa to však zlomilo a doteraz nenapravilo.

Je však verejným tajomstvom, že nízke mzdy na Slovensku sú najväčším lákadlom pre zahraničných investorov. Neprídeme o nich?
Áno, zníži sa údajná príťažlivosť slovenskej ekonomiky, ktorú liberáli nazývajú konkurencieschop­nosťou. Dokedy sa však môžeme oháňať takouto, s prepáčením, konkurencieschop­nosťou, ktorá je v podstate lákaním investorov na nízke mzdy? V Indii, Indonézii alebo v Brazílii či Argentíne je úroveň miezd ešte nižšia. Dokedy mienime týmto krajinám konkurovať uvedeným spôsobom?

Predstavme si však, že s tým prestaneme a majitelia automobiliek presunú svoje závody smerom na východ.
Nemyslím si, že to urobia. Argumenty tohto typu používajú zväčša neoliberáli a vyvracia ich samotná prax. Volkswagen predsa investuje aj v priemyselne najrozvinutejších krajinách Európy a v menšej miere dokonca v USA. To je mýtus, že veľké automobilky a ďalší investori radi stavajú svoje fabriky na Slovensku len preto, že je tu lacná pracovná sila.

A prečo teda?
Určite aj preto, lebo tu nachádzajú kvalitné ľudské zdroje, vyspelé civilizačné prostredie, vyššiu záruku kvality aj inovačnej produktivity. To však nie je v súlade s propagandou neoliberálov, ktorí ako mantru opakujú: udržujme nízke mzdy zamestnancov, obmedzujme ich práva, zvyšujme investičné stimuly zahraničným investorom a bude nám rásť HDP. To prax nepotvrdila. Aj keď rástol hrubý domáci produkt, odlieval sa do materských firiem v zahraničí.

Na neopodstatnené úľavy pre zahraničných investorov čoraz otvorenejšie poukazujú domáci podnikatelia. Čo však s tým?
Kľúčovou výhodou správneho zahraničného investora je to, že donesie nové know–how a vie zabezpečiť odbyt produkcie vyrábanej na Slovensku vonku. O takých sa treba i naďalej opierať. Zároveň sa však musíme zachytávať v zahraničí s takými programami a produkčnými projektmi podnikateľov zo Slovenska, ktoré môžu dosiahnuť dlhodobý a podľa možnosti rastúci objem vývozu. Tu by však mali viac podpory pri vytváraní priaznivejších podmienok prejaviť vláda, naše obchodné zastúpenia a diplomacia. Žiaľ, viaceré šance sa už v tomto ohľade prepásli.

Nemôžete byť konkrétny?
To by bolo na dlhšie rozprávanie, spomeniem však aspoň prípad kĺbových prevodoviek pre roboty, vyvinutých a vyrábaných v Prešove. Čo urobila vláda, ako jej pomohla zahranično–obchodná diplomacia, aby sa zvyšovala výroba tohto špičkového a vo svete unikátneho a hľadaného výrobku, aby rástol aj jeho predaj na zahraničných trhoch?

Vráťme sa ešte k vašej myšlienke, že mzdy zamestnancov treba u nás zvyšovať, aj keby to malo byť na úkor zníženia príjmov vlastníkov kapitálu. Ako si to predstavujete – ich progresívnym zdanením a zdanením ziskov bánk?
Navrhujem zaviesť prechodnú protikrízovú mesačne platenú daň z nadmerných výnosov z produkčného i finančného kapitálu. Teda neorientovať sa len na zdaňovanie nadmerných ziskov a ďalších súčastí pridanej hodnoty (s výnimkou osobných nákladov) bánk, ale všetkých podnikateľských subjektov, ktorých pridaná hodnota je vyššia ako dohodnutá úroveň. Sadzba tejto dane by mohla byť progresívna a to tak, žeby závisela od pomeru jej základu k celkovej pridanej hodnote. Napríklad do 10 percent tohto pomeru by bola nulová, pri pomere 10 až 20 percent by to bola 2–percentná ročná sadzba a tak ďalej. Sadzby a úrovne by však bolo potrebné spresniť na základe hlbšej analýzy štatistických údajov za rok 2011. Potom by sa však nová daň mohla zaviesť tak, aby bola splatná mesačne už od 1. júla 2012.

Už od prvého júla? Vedia o vašom návrhu vládne miesta, ktoré sa práve trápia nad tým, ako zvýšiť príjmy štátneho rozpočtu?
Materiál, ktorý obsahuje komplex opatrení na obnovu stabilného rastu zamestnanosti a HDP, som poslal kľúčovým členom vlády.

A odpoveď?
Ako to už býva – žiadna. Tentoraz však majú plnú hlavú starosti s programovým vyhlásením, ale očakával by som aspoň formálnu odpoveď v štýle: ďakujeme, dostali sme, odpovieme, len čo si materiál naštudujeme.

Čo ste navrhli proti umelému znižovaniu zisku jeho prelievaním z dcérskych firiem na Slovensku do materských podnikov v zahraničí?
Považujem za účelné prechodne zaviesť daň zo „služieb“ poskytovaných domácej dcérskej alebo vnukovskej spoločnosti jej zahraničnými dodávateľmi, predovšetkým materskou či sesterskou firmou, ale aj inými firmami, v ktorých sa majetkové prepojenie dá ťažko identifi kovať. Som presvedčený, že tým by sa veľa vyriešilo.

Vaša predstava návratu k „spoločenskej zmluve“ zrejme predpokladá novú kvalitu vzťahov medzi vlastníkmi firiem a zamestnancami. Ako by mali vyzerať v praxi?
Išlo by o novu kvalitu spoluzodpovednosti zamestnávateľov a zástupcov zamestnancov, teda odborov za vývoj firmy, v ktorej pracujú. Postupne by sa mal zvyšovať počet kolektívnych zmlúv, v ktorých by sa dojednávalo nielen udržanie zamestnanosti a zvýšenie platu o jedno či dve percentá. Podstatou takejto zmluvy by bola trojdohoda medzi vlastníkmi produkčných prostriedkov, teda firmy, medzi zamestnancami a zástupcami top manažmentu o percentuálnej deľbe budúcej novovytvorenej pridanej hodnoty. Takáto dohoda by mala posilňovať vyváženosť príjmov majiteľov, reálnosť príjmov top manažmentu, ale aj jeho zainteresovanosť na dosahovaní vysokých výkonov, najmä by však mala zabezpečovať výrazne rastúci objem prostriedkov, ktoré idú na platy a odmeny zamestnancov.

Inými slovami – ide vám o skutočné sociálne partnerstvo na firemnej úrovni?
Predovšetkým o sociálno–trhové partnerstvo vlastníkov produkčných prostriedkov (teda zhmotnenej, „ztovarovanej“, minulej ľudskej tvorivosti) a vlastníkov aktuálnej ľudskej tvorivosti, ľudských zdrojov. Len tak možno totiž dosiahnuť spravodlivú deľbu vytvorenej a realizovanej pridanej hodnoty medzi jej spolutvorcami.

Pridanú hodnotu však chápete zrejme ináč, ako sa dnes v širokej verejnosti bežne vníma a chápe?
Čo je pridaná hodnota? To sú predovšetkým zisky a amortizácia, ktoré plynú vlastníkovi kapitálových a finančných prostriedkov. Ďalej je to renta za prírodne zdroje. A napokon, sú to platy a príjmy zamestnancov.

Spravodlivým delením takto chápanej pridanej hodnoty na základe „spoločenskej zmluvy“ by sa mali postupne odstraňovať nespravodlivé rozdiely v príjmoch a bohatstve. Je to tak?
Áno, zároveň s tým by sa však odstraňovala alebo aspoň postupne znižovala aj obludná miera ekonomickej a politickej korupcie. Poľudšťovala by sa ekonomika, v ktorej dnes často vládnu zákony džungle, a zároveň by sa ozdravovali pomery v politike a celej spoločnosti

Vaše úvahy pripomínajú čímsi amerického filozofa Davida Schweickarta. Jeho kniha Po kapitalizme, venovaná problémom ekonomickej demokracie, vyšla už aj v slovenčine.
U Schweickarta oceňujem najmä odvahu, s akou presadzuje svoje myšlienky v prostredí nežičlivom pre ľavicu. Dokázal vytvoriť celý nový prúd kritického myslenia, kritického k súčasnej podobe kapitalizmu. Na okraj spomínanej knihy mám však aj viaceré pripomienky, predsa len o ekonomickej demokracii píše filozof, a nie ekonóm. Dôsledkom sú niektoré vážne metodologické chy­by.

Niekde to zaváňa až socialistickou utópiou…
Nič proti utópiám, nič proti Saint–Simonovi či ďalším podobným autorom, dobre sa čítajú, ale utopistické teórie niekedy odrádzajú ľudí od toho, čo sa dá reálne dosiahnuť.

Čo teda nepochopil Schweickart z tvrdej ekonomickej reality?
Takmer vôbec sa nevenuje takému závažnému javu súčasného kapitalizmu, akým je financializácia ekonomiky. Veď z reálnej ekonomiky uniká takmer tretina svetového hrubého produktu – viac ako 20 biliónov dolárov – ktorá dnes dosahuje objemy 700 biliónov USD a pritom sa naprázdno ( z pohľadu tvorby úžitkových hodnôt) „točí“ na finančnom trhu. Okrem toho, pán profesor Schweickart zabudol pri svojich analýzach na to, čo nazývam trojnožkovým pravidlom.

Čo je to za pravidlo?
Že každý produkčný subjekt vychádza zo systémovej súčinnosti troch faktorov: práce, prírodných zdrojov (vrátane životného prostredia) a kapitálu. V súčasnej etape trhovej ekonomiky sú dominantným faktorom špecifi cké tovary – kapitálové produkčné prostriedky.

To predsa platí dávno.
Ako som už povedal, deformácia sa začala brutálnejšie prejavovať v 70. rokoch minulého storočia. A viete prečo? Lebo reálne produkčné prostriedky prestali prinášať dostatočne zaujímavý výnos. Ich vlastníci zistili, že oveľa viac dosiahnu pri špekuláciách s kapitálom. A z peňazí urobili tovar, vrhli sa takpovediac na „výrobu“ peňazí z peňazí.

Ale môžu byť vôbec peniaze tovarom?
Práve, že nie. Či už sme socialisti, liberáli alebo konzervatívci – všetci musíme uznať, že tovar musí mať dve základné vlastnosti: užitočnosť a vzácnosť. Peniaze predsa užitočnosť nemajú. Finanční špekulanti však z nich urobili tovar a začali ho vo veľkom ponúkať. Dnes vidíme, kam až to zašlo. Kapitál medzi produkčnými faktormi dominuje, ľudská práca a prírodné zdroje sú jeho nájomníkmi.

Čo urobil tento vývoj trhovej ekonomiky s vlastníkmi – vari sa zvlčili?
Ak chce mať dnes vlastník kapitálu väčší zisk, často šetrí na ostatných dvoch faktoroch – na ľuďoch a prírode. Zničujúco to pôsobí nielen na životné prostredie, ale najmä na zamestnancov, čo už naplno pociťuje aj stredná trieda.

Svoju najnovšiu knihu ste nazvali Budúcnosť globálnej ekonomiky s podtitulom Teória a prax humanistickej ekonomiky. Prečo akurát humanistickej?
Lebo v nej sa ľudský faktor opäť stane rovnoprávnym partnerom. Ale keď túto tézu začnete nesprávne rozvíjať, môžete sa dopustiť ďalšej Schweickartovej chyby. Z jeho knihy priam cítiť, že veľmi málo vie o mnohorakých podobách a rozpornom vývoji európskeho „reálneho socializmu“. V bývalej Juhoslávii kedysi prišli na to, čo navrhuje dnes Schweickart, a zaviedli skupinové vlastníctvo podnikov.

Takzvaný juhoslovanský experiment so zamestnaneckou samosprávou. V roku 1968 inšpiroval aj československých ekonómov zoskupených okolo Otu Šika, pravda?
Vo vtedajšej Juhoslávii presadzoval samosprávny socializmus v ekonomike najmä Slovinec Edvard Kardelj. Ibaže v praxi sa to postupne zvrhlo. Tvorcovia nového systému opäť zabudli na „trojnožkové pravidlo“. Dominancia ľudského faktora viedla postupne k tomu, že zamestnanci si všetok zisk rozdelili na mzdy. Na investície, na vklady do rozvoja podniku im často nezostávalo nič. To sa stalo kardeljovcom. Mzdy v ich podnikoch rýchlo rástli, ale podniky čoskoro skrachovali.

Môže však takýto v podstate družstevný podnik fungovať aj tak, aby podporoval všetky tri „nohy“ z vašej teórie?
Môže, ak sa zachová základ trhu, ktorým je súťaživosť – tvorivá, a nie likvidačná konkurencia.

Konkurenčné prostredie dnes praje skôr dravcom, žralokom…
Poznáme však aj konštruktívnu konkurenciu, keď sa súťaží o to, kto viac dokáže, kto viac inovuje, kto efektívnejšie vyprodukuje. Isteže, je tu aj deštruktívna konkurencia, keď partner partnera podráža, keď klame a podvádza.

Zákony na to predsa pamätajú – neférová, nekalá súťaž sa trestá aj na Slovensku .
Ak sa dokáže tá neférovosť, samozrejme. Ozajstná súťaživosť však musí prebiehať nielen na trhu, ale aj vnútri podnikov, medzi vlastníkmi všetkých troch produkčných faktorov, ináč Schweickartom navrhované zamestnanecké samosprávy skončia v slepej uličke, podobne ako podniky kardeljovcov. Lebo začnú vnútrofiremnú konkurenciu nahrádzať administratív­nymi aktmi.

A podnikom v humanistickej ekonomike, ktorej koncepciu ste rozpracovali, teda nič také nehrozí?
Nie, lebo humanistická ekonomika naďalej počíta s pozitívnymi vlastnosťami trhu a s vnútornou súťaživosťou vo firmách.

Navrhujete zriadiť Národný investičný fond, aby človek mal väčšiu istotu v časoch dlhovej krízy. Naozaj by ju mal?
Je zrejmé, že bežný občan, jeho rodina, ale aj mnohý podnikateľ alebo živnostník nevedia, kam majú v dnešnej zložitej ekonomickej situácii uložiť svoje úspory na zabezpečenie prežitia. Rastie inflácia, ktorú banky svojimi úrokmi už dávno nepokrývajú. Investovanie do rôznych investičných či akciových fondov je čoraz rizikovejšie, na čo vplývajú aj úvahy o zavedení transakčnej dane. Národný investičný fond by však ručil za návratnosť vkladov váhou celého štátu.

Štát by vyplácal aj úroky?
Úroky alebo dividendy na úrovni najvýhodnejších bankových vkladov, ale čo je podstatné – boli by minimálne o pol percenta vyššie, ako je aktuálna inflácia v krajine.

A štát by mal z toho čo?
Fond by bol výhodný aj pre investovanie štátu. Z fondu by si požičiaval za úroky alebo za kupóny, ktoré by boli zhruba len o pol percenta vyššie, ako to, čo by fond vyplácal svojim vkladateľom. Teda štát by mal k dispozícii podľa môjho názoru ustavične rastúci objem finančných prostriedkov, ktoré by mohol investovať do kľúčových programov a projektov. Takých, čo by boli výnosné, ale súčasne by pomohli zvyšovať zamestnanosť.

Aj to ste poradili novým ministrom?
Áno.

A oni – čo?
Už som povedal: zatiaľ ticho.

Ktorý zo slovenských alebo českých ekonómov je vám svojimi názormi najbližšie?
Je ich viacero, za všetkých spomeniem aspoň Ilonu Švihlíkovú z Vysokej školy medzinárodných a verejných vzťahov v Prahe a Petra Staneka zo Slovenskej akadémie vied.

Docentka Švihlíková vystúpila na stránkach Pravdy pred piatimi mesiacmi a tvrdila, že súčasný trhový systém nedokáže spravodlivo oceniť prácu, lebo mu dominuje súkromné vlastníctvo. „Ľudstvo ešte môže vyskúšať rôzne typy zriadení – aj socializmus či komunitarizmus,“ povedala, „ale ak nevyrieši základný problém práce, nijaký systém fungovať nebude.“ Čo si o tom myslíte?
S tým možno len súhlasiť s jednou výhradou: v podnikoch humanistickej ekonomiky netreba likvidovať súkromné vlastníctvo faktorov.