Machyna: Práca na dohodu by sa mala zrušiť

Ako vnímate šetrenie, ktoré predstavila vláda?

Zatiaľ nejde o zmeny, ktoré by sa priamo týkali všetkých zamestnancov. Prekáža mi skôr to, že vláda stále mení návrhy ministerstiev.

Čo by ste z pohľadu zamestnancov podporili?

Určite by som zaviedol odvody pri všetkých typoch práce. Napríklad pri dohodách z pracovnej činnosti ide o jasný únik peňazí pre štát. Za mesiac máme bežne 800-tisíc dohôd. Pri dohode neviete dokázať, koľko hodín denne zamestnanec naozaj robí. V zmluve môže mať uvedenú hodinu, ale reálne pracuje aj päť, šesť hodín denne. Kontrola s tým v praxi nič neurobí. Keď príde, tak majiteľ povie, že človek pracuje akurát tú hodinu, ktorú má uvedenú v zmluve. Zamestnanie na dohodu je čisté obchádzanie zákona, preto by som ho úplne zrušil.

Vláda ide pri dohodách zatiaľ cestou zavedenia odvodov. Ďalšou zmenou sú vyššie odvodové stropy, čo sa dotkne nadpriemerne zarábajúcich.

Taký krok je namieste, dokonca si myslím, že by bolo dobré vrátiť sa aj k zmene jednotnej dane. Nebola by rovná daň, ale bolo by to rozdelené tak, aby bohatší platili viac. Určite by som išiel do progresívneho zdaňovania. Nezvyšoval by som však daň z pridanej hodnoty, ktorá má veľký dosah na životnú úroveň, najmä pokiaľ ide o ceny základných potravín.

Ste teda zástancom ľavicovej teórie, podľa ktorej by bohatší mali prispievať viac?

Toto nie je otázka ľavice či pravice. Ja si myslím, že je to otázka ľudskosti a morálnych princípov. Teda ochoty postarať sa o tých slabších. Je to najvyššia hodnota a potom sa môžeme deliť na ľavičiarov a pravičiarov. Otvorene som za to, aby bohatí prispievali viac ako chudobní. Nemám s tým problém, ani čo sa týka môjho príjmu. Súčasne s tým však musí byť vytvorený taký systém podpory, ktorý sa nebude dať zneužívať. Sme toho názoru, aby ľudia aj pracovali, keď berú sociálnu dávku. Nemáme s tým žiaden problém. Rozhodne však nebudeme podporovať, aby sa ľuďom zobrali sociálne dávky a starajte sa.

Súčasná vláda ide rušiť rozširovanie kolektívnych zmlúv na celé odvetvia. Prečo je podľa vás dobré kolektívne zmluvy rozširovať?

Zamestnávateľ vyššiu mzdu sám od seba nikdy nedá. Najmä zahraniční zamestnávatelia po príchode na Slovensko robia prieskum platov v danom regióne. Zistia si priemernú mzdu, dajú o päť percent vyššie platy a hneď sú lepší ako priemer. Ak ten istý majiteľ vlastní fabriku v Bratislave a Michalovciach, tak v Michalovciach dá mzdy výrazne nižšie ako v Bratislave. A to napriek rovnakej produktivite práce. Kolektívne vyjednávanie je nástroj, ktorý tlačí mzdy hore a snaží sa aspoň trochu zmierňovať regionálne platové rozdiely. Tiež netreba zabudnúť, že v deväťdesiatich percentách štátov Európy je rozširovanie kolektívnych zmlúv úplne bežné.

Práve nižšia cena práce však motivuje firmy odchádzať do chudobnejších regiónov.

Nemyslím si, že cena práce by bola podstatná. Napríklad u hutníkov tvoria mzdy iba šesť percent celkových nákladov. Oveľa vyššie sú náklady za energie, suroviny, dane či iné poplatky. Priemerne tvoria náklady na mzdy dvadsaťpäť percent všetkých nákladov. Čo je problémom u zamestnávateľa pri platoch ľudí, je otázka likvidity. S peniazmi v hotovosti dnes podniky majú problém. Plyn, elektrinu či dane pritom fabriky zaplatiť musia. Inak by ich odpojili a hrozil by im konkurz či likvidácia. Nezaplatiť si dovolia jedine ľudí, lebo tí jediní sa nebúria.

Súčasná vláda však tvrdí, že pri rozširovaní kolektívnych zmlúv by investori odišli zo Slovenska.

Osemdesiat percent ľudí na svete má menšiu priemernú mzdu, ako je naša minimálna mzda. Tým sa konkurovať nedá. Napríklad v Indii je miliarda ľudí, ktorí považujú za dobre platenú prácu zárobok osemdesiat dolárov mesačne. Môžeme robiť, čo chceme, ale im konkurovať cenou práce nedokážeme. Jednoducho to nejde. Musíme sa snažiť k nám pritiahnuť kapitál s vyššou pridanou hodnotou. To je cesta. Ak budeme robiť to, že budeme stále tlačiť cenu práce dole, tak dobre. Povieme ľuďom, nech pracujú za sto eur, alebo rovno za päťdesiat eur. Dokonca chceli zrušiť minimálnu mzdu, že ľudia sú ochotní robiť aj za menej. Bolo by to však na úkor nízkej kvality života ľudí.

Nie je lepšie mať na východe Slovenska aspoň nejaké fabriky, hoci aj s minimálnou mzdou, ako žiadne?

Je to len strašenie. Ak by to naozaj platilo, tak z celej západnej Európy by museli odísť všetky fabriky. Sú tam omnoho vyššie náklady na mzdy aj dane. V susednom Rakúsku, Švédsku či Nórsku by podľa tejto logiky nemohol byť nikto. Všetci by podnikali na Slovensku či v Bulharsku. Ak má zamestnávateľ zákazky, tak neodíde. Zoberme si prievidzskú Yazaki, nemali odbory, mali nízke mzdy a zo dňa na deň aj tak odišli preč. Ďalšou fabrikou, ktorá pôjde preč, je Yura Corporation. Investor už stavia veľkú fabriku v Srbsku, kde je priemerný zárobok 180 eur. Na Slovensku ľuďom platí 350 eur a tak tu neostane. Ako som spomínal, musíme dotiahnuť inú výrobu. Nemôžeme stále ponúkať len to, že dokážeme niečo rýchlo zmontovať či rozrezať.

Systém sa však zrejme zmení až postupne a ak investori budú odchádzať, zostanú po nich zatiaľ nezamestnaní?

Ak by platila logika, že podnikatelia by pre zvýšenie minimálnej mzdy odišli preč, tak celá západná Európa by musela skrachovať. V susednom Rakúsku je minimálna mzda 1¤470 eur a majú šesťpercentnú nezamestnanosť.

Na Slovensku je však trhová ekonomika podstatne kratšie ako v Rakúsku a tak sa predsa s nimi nemôžme porovnávať.

Môžeme sa však poučiť z toho, akým spôsobom sa vyvíjali. My však dnes ideme cestou Indie alebo Číny, a to pre mňa nie je cesta. Ja nechcem znižovať svoje sociálne nároky len preto, aby tí bohatí prežili.

Aký je rozdiel medzi súčasným Slovenskom a Nemeckom v roku 1960?

Ťažko sa to porovnáva, tu bol budovaný totalitný režim, tam sa budovali princípy demokracie a trhový kapitál. Súčasne s tým sa však zavádzali aj sociálne istoty. Bismark jasne povedal, že občan musí mať v krajine istotu a štát musí byť múdrejší ako jeho občan. U nás dnes platí presvedčenie, že štát nie je potrebný a občan sa o seba postará sám. Nie vždy to je pravda. Zoberme si, že štyristotisíc ľudí si platí odvody z minimálneho vymeriavacieho základu. Keď pôjdu do dôchodku, alebo nebodaj do predčasného či invalidného, dostanú len životné minimum. V budúcnosti s tým bude problém a štát to bude musieť nakoniec aj tak riešiť.

Načo si budete dávať pozor pri novej vláde?

Celkom sa nám pozdávajú vyhlásenia v tom zmysle, že vláda nepôjde proti ľuďom a nebude robiť zásadné reformy. Čo hovorí minister financií Ivan Mikloš o zvyšovaní dane z pridanej hodnoty určite nie je dobré. Ľudia majú rovnaké žalúdky a za potraviny platia rovnako bohatí aj chudobní. Na daňovú reformu doplatili najviac chudobní. Určite sa budeme snažiť rokovať o všetkých veciach a v prípade potreby sa aj brániť pred prijatím rozhodnutí, s ktorými nebudeme súhlasiť.

Objavujú sa už nejaké náznaky napätia, ako to bolo za druhej vlády Mikuláša Dzurindu?

Nie, to zasa musím byť objektívny. Oveľa horšie sa nám rokovalo s druhou Dzurindovou vládou. Bola to horšia tripartita. Vtedy sa vôbec nediskutovalo, kým dnes je ochota rokovať. Uvidíme, ako to pôjde ďalej. O výmene názorov a hľadaní zhody by pritom stretnutie vlády, zamestnávateľov a odborov malo byť. Po pol roku to budem vedieť zhodnotiť objektívne, zatiaľ mám však dobrý pocit.