Waldner bol príslušníkom ambicióznej povojnovej generácie. Narodil sa 3. júna 1949 do nie ľahkých časov, keď sa všetko menilo. Najväčšou devízou, po ktorej vtedy mládež prahla, bolo vzdelanie. Milan vyštudoval Prevádzkovo-ekonomickú fakultu Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre a s čerstvým titulom zamieril do nitrianskych vinárskych závodov. Začal, ako vravia Česi, od piky ako ekonóm prevádzky. Keď bol postavený nový vinársky závod v Nitre, stal sa ekonomickým námestníkom. Mal manažérske vlohy, vedel správne odhadnúť mieru rizika, čo je v podnikaní zrejme najdôležitejšie.
Stretli sme sa nespočetne ráz. Na tvári mu vždy hral ľahký ironický úsmev, vedel si utiahnuť zo seba, podstrihnúť kolegov aj spoločníkov, najmä však bol prísny na seba a na ľudí, s ktorými pracoval. Raz spomenul príhodu, ako sa v podmienkach direktívne riadeného hospodárstva budovali nové vinárske závody. Štát vtedy vyčleňoval podnikom prísne limitované zdroje na tzv. investičnú výstavbu. Pri slimačom tempe socialistických stavbárov sa takmer pravidelne stávalo, že na konci roka neboli limity na výstavbu nových závodov a prevádzok vyčerpané.
"Chcelo to riadnu dávku odvahy prihlásiť sa na plánovacej komisii s požiadavkou, nech peniaze presunú vinárom, ktorí ich preinvestujú. Vždy sa však našli chlapíci, ktorí zobrali na seba riziko, že preinvestujú v šibeničných termínoch presunuté peniaze,“ opisuje Milan Waldner, ako to reálne fungovalo v časoch tzv. reálneho socializmu. Patril k tým trúfalcom, čo si vedeli vypýtať nedočerpané peniaze a premeniť ich na funkčné výrobné jednotky.
Podnikanie je vždy hra s časom a pri víne obzvlášť.
Radujme sa, veseľme sa, napime sa
Waldner profesionálne dozrel na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. S odstupom času možno povedať, že sa svojou prácou zaradil do skupiny vinárov, ktorú možno označiť za zlatú generáciu slovenského vína. Tvoria ju Miroslav Petrech, Ondrej Korpás, profesor Fedor Malík, Milan Waldner a Vladimír Mrva. Prínos každého spočíval v niečom inom – originálnom.
Petrech upozornil na nebývalý potenciál slovenského Rizlingu rýnskeho, Korpás sa zaskvel ako vinohradník a šľachtiteľ, Malík ako vysokoškolský učiteľ a vynikajúci režisér a publicista predstavujúci slovenské víno v historicko-gastronomickom kontexte, Waldner zasa ako manažér, ktorý spojil vinohradnícku a vinársku výrobu v jeden harmonický celok a Mrva ako najdynamickejší nositeľ vinárskej moderny. Všetci o sebe vedeli, ovplyvňovali sa, súperili a spoločne dvíhali latku slovenského vína nahor. Bola a je to generácia prelomová, premosťujúca dve protirečiace si obdobia – jedno pred rokom 1989 a tri desaťročia nasledujúce po ňom.
Foto: Jozef Sedlák
Topoľčianky majú v hierarchii slovenského vína osobitné postavenie. Celkom iste to súvisí s tým, že tu boli nielen dobré podmienky na pestovanie vína, ale mali šťastie aj na ľudí, ktorí mu rozumeli a považovali víno za súčasť svojho imidžu a v prípade Habsburgovcov aj majestátu. Na vinohradníckych svahoch Topoľčianok sa vždy rodilo výnimočné víno a pochopenie preň mal aj veľký republikán a nepriateľ šľachty a c. k. monarchie – prvý československý prezident Tomáš G. Masaryk.
Masaryk dal presunúť do Topoľčianok jedny z najkrajších koní lipicany a urobil z Topoľčianok naozaj reprezentatívne prezidentské sídlo. Víno z prezidentskej pivnice bolo jeho ozdobou. V roku 1933 ho začali predávať v Prahe pod značkou Chateau Topoľčianky. Ako prvé víno zo Slovenska ho vyviezli do Spojených štátov amerických. Bolože to vtedy slávy. Písali o tom všetky noviny. Hneď po skončení druhej svetovej vojny si na plesy objednával topoľčianske víno známy karlovarský hotel Pupp. Ale potom prišiel február 1948 a z Topoľčianok sa na viac ako 40 rokov stal obyčajný vinársky závod.
Čítajte viac Súčasníci pijú víno šľachty a prezidentov
Všetko sa zmenilo príchodom spoločnosti Ravena, ktorú založil Milan Waldner, Karol Kríž, Vladimír Strieženec a Vladimír Kukla. Tento štvorlístok na čele s Waldnerom si v roku 1993 prenajal upadajúce topoľčianske vinárstvo. Rokmi prišlo o svoje niekdajšie výnimočné postavenie, až sa zaradilo do sivého zástupu uniformných producentov vína. Ravena vrátila Topoľčianky opäť do hry a postarala sa o obnovenie vinárskej prestíže.
Pristavme sa pri názve Ravena. Nešlo o inšpiráciu talianskou Ravennou, v okolí ktorej sa rodí dobré víno. Názov zrodilo posedenie pri víne, keď štvorlístok posudzoval jeho podnikateľský potenciál. RAdujme sa, VEseľme sa, NApime sa, zvolal ktosi za stolom, vraj to bol Waldner – a názov spoločnosti bol odrazu na svete. Odrážal naturel spoločníkov, zmysel pre humor, typickú vinársku obraznosť a schopnosť v skratke vyjadriť podstatu veci, ktorú prináša Bakchov mok.
Po prenajatí vinárstva prišli dni všedné, keď nie reči, ani najlepšie napísaný podnikateľský projekt, ale víno muselo presvedčiť ľudí, aby si ho kúpili. Waldner a jeho partneri budovali firmu po malých krôčikoch. Krok za krokom ju technologicky obnovovali. Zo začiatku predávali len sudové víno, neskôr si za 120-tisíc korún zaobstarali už vyslúženú starú fľaškovaciu linku. Šikovní technici jej vdýchli druhý život.
Dobré víno a človek spájajú
Začiatkom deväťdesiatych rokov Západ objavoval Východ a Východ Západ. Milan Waldner stretol anglickú obchodníčku s vínom Angelu Mury. Bola vo vytržení nielen z vín, ale aj z Topoľčianok, parku, zo zámku. Vtedy po dlhých desaťročiach opäť zazvučalo spojenie chateau a Topoľčianky. Keď došla reč na praktickú stránku obchodu, Angličanka sa spýtala, či vie vinárstvo zaručiť každý rok dodávku vyrovnaných partií vína.
"Akoby nie, máme spoľahlivých dodávateľov,“ odvetil Waldner. "Dnes ich máte, zajtra nie,“ odsekla Mury. "Hľaďte si posilniť bezpečnosť dodávok suroviny.“ Táto poznámka anglickej dámy priviedla Topoľčianky k tomu, že začali budovať vlastné vinohradnícke zázemie.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
V priebehu štvrťstoročia obnovili alebo založili vinohrady na 700 hektároch v Nitrianskej a Južnoslovenskej vinohradníckej oblasti. Ťažko sa na Slovensku hľadá podobný vinohradnícko-vinársky podnik, ktorý by takto jednoznačne investoval do surovinovej základne a svojej budúcnosti.
V umení poznáme pojem krásna literatúra, existuje aj pojem krásne vína. Aj tie sú svojho druhu umením. Sú to vína, ktoré si vyžadujú viac než remeselné majstrovstvo, zračí sa v nich znalosť vinohradníckeho terénu, znovuobjavenie zabudnutých terroirov s vynikajúcou mikroklímou, návrat k starým odrodám, ale aj priekopnícka práca s novošľachtencami. V Chateau Topoľčianky sa rodia krásne vína. Medzi nimi aj také unikáty ako slamové a ľadové vína.
Dobrý vinár je z podstaty samotného vína človek trpezlivý, nenáhlivý, rešpektujúci mierku času danú biorytmom viniča, ktorý diktuje rozmarné počasie. A potom je tu samotná premena muštu na víno, oná pozoruhodná zmena má často prívlastok mysteriózna. Možno preto, že ľudia sú očarení farbou, vôňou a chuťou vína. Niet zároveň takého prírodného a ľudského produktu, ktorý by vedel poskytnúť nielen toľko rôznych prejavov iných druhov ovocia, ale aj povznesenie ducha. Je to nápoj zmyselnosti aj duchovnosti.
Vo víne je, samozrejme, aj alkohol, to on pošibe jazyky k pravdovravnosti, k tomu, že sa vieme s vínom nielen zabaviť, ale dozvieme sa nečakanú pravdu o nás samých – jednotlivo i o spoločnosti. V tejto neuveriteľnej súzvučnosti prírody samej i sebaspytujúceho sa ľudského vedomia je odveká príťažlivosť vína. Nie hocakého, ale vysokopostaveného, vína hodnostára, pretože je kľúčom k hodnotám. O znovuzrodenie práve takéhoto vína v Topoľčiankach sa zaslúžil Milan Waldner.
Chateau Topoľčianky sa preslávilo Devínom, Dunajom, Hronom, Váhom, Nitriou, ktoré sú reprezentantmi slovenskej moderny, práve tak ako klasickými stredoeurópskymi odrodami Rizlingom vlašským, Frankovkou modrou, v Nemecku ceneným Rizlingom rýnskym alebo v celom svete dobre známym Cabernetom Sauvignonom. Svedčia o tom tituly šampiónov alebo zlaté medaily z AWC Vienna či Vinalies Internationales v Paríži, Bordeaux alebo Cannes.
Pod menami týchto vín je manažérsky podpis Milana Waldnera. Jeho motto znelo: slušné vína pre slušných ľudí za cenu, ktorú si môžu dovoliť. To prinieslo Vinárskym závodom v Topoľčiankach, ktoré obnovili značku Chateau Topoľčianky, úspech. Stali sa lídrom v predaji vína zo slovenských vinohradov. Ani jeden vinársky podnik na Slovensku sa neopiera o také vinohradnícke zázemie ako Topoľčianky.
Slovensko sa lúči s vinárom, ktorý vedel, v čom spočíva istota a budúcnosť vína. Prichádza o umného, bystrého človeka. Keď boli na Slovensku prezidentské voľby, vyhral kandidát, na ktorého stavil Waldner – šumivé víno Prezident. Nerozdeľovalo slovenskú spoločnosť, ale spájalo. To vie len dobré víno a dobrý človek. Milan, budeš chýbať všetkým milovníkom vína.
Posledná rozlúčka s Milanom Waldnerom bude 8. decembra o 13. hodine v Nitre na cintoríne na Cabajskej ceste.
