Podobne ako paneláky z tých čias, aj dom kocka získal povesť surovej stavby ukazujúcej to najhoršie z minulého režimu. Bol riešením pre masívnu výstavbu, ktorú socializmus tak presadzoval. Napriek tomu išlo o domy z kvalitných materiálov, ktoré dodnes ľudia obývajú.
Sú stále súčasťou našich miest a obcí, no požiadavky na bývanie sa zmenili. Nemusíme ich mať radi, ale sú obrazom doby a faktom zostáva, že ide o trvácne stavby, ktoré dokážu byť príjemným bývaním – ak sa prispôsobia.
Ich jednotvárnosť má aj svoje výhody, ktoré sa ukazujú až teraz pri rekonštrukciách. Štvorcový pôdorys sa totiž ľahko pretvára na nároky súčasného životného štýlu. Vydržia s nami ďalšie dekády a bola by škoda nevyužiť ich potenciál. Jediné čo im chýba je energetická efektivita.
K socialistickej "kocke" architekti pristavili obývačku - nielen, že tým priniesli rodine väčší priestor na trávenie času spolu, ale aj priblížili interiér k záhrade, čím ju zapojili do diania v dome.
Dôkazom, že “kocky” si zaslúžia šancu na nový moderný život, je rekonštrukcia domu v Šali od architektov BenkoBenkova, ktorý bojoval o Cenu za architektúru (CE ZA AR). Podľa architektky Jany Benkovej sú všetky stavby minulých ér jednoducho súčasťou našej histórie a treba ich prijať so všetkým – to platí pri domoch “kocka” aj pri panelákových sídliskách.
„Niet dôvodu toto dedičstvo búrať. Pri dome kocka je veľký predpoklad dobrého stavebného základu pri hrubej stavbe, s ktorou sa dá pracovať ďalej a uvažovať aj o radikálnej rekonštrukcii,” vysvetlila architektka.
Ideálny dom na obnovu
Konštrukcie majú stabilné a podobne ako panelové domy, tiež ich stavali z pevných materiálov. „Paleta lacnejších dostupných materiálov ešte nebola tak široká. Nachádzame tak spravidla domy z tehál, tehloblokov, prípade pórobetónu,” objasnila ich výhody Benková.
Aktuálne sa stále viac otvára téma uhlíkovej stopy, ktorá vzniká stavaním nových budov. Kocky sú v tomto zmysle ideálne domy na obnovu. Majú silný základ, jednoduchý pôdorys a veľa z ich vnútra sa dá zachovať. „Rekonštrukcia je cesta ako šetriť materiály, zdroje a energie,” pripomenula architektka.
Obnovou sa dá z pôvodnej stavby spraviť ideálne bývanie a to pomerne jednoduchými zásahmi do interiéru a stavby. Pri dome v Šali sa preto ateliér riadil princípom nebúrať, ale zveľadiť. Dizajn odsunuli na tretie miesto, cieľom bolo aby v ňom väčšia rodina plnohodnotne fungovala a dala čo najmenej peňazí na obnovu – s čím sa dokáže stotožniť väčšina domácností žijúcich v podobných rodinných domoch.
Architekti na druhej strane chápu, že rekonštrukcia je nápor na rozpočet aj psychiku a že je mentálne jednoduchšie stavať nové – je to však drahšie. V Šali stoja takéto pôvodné domy okolo 130-tisíc eur, pričom podľa architektov vyšla rekonštrukcia na asi 1,2-tisíc eur za m2, teda okolo 100-tisíc. Plus k domu pribudla úplne nová prístavba. Celkovo tak prestavba domu, ktorého plocha sa zvýšila na takmer 240 m2 (z pôvodných 180 m2) vyšla na 280-tisíc eur.
Stále sa tak oplatilo ísť do obnovy starého bývania, keďže nové domy v takej Šali sa predávajú za cenu asi dvetisíc eur za meter. Pri takto veľkom dome by majitelia za novostavbu zaplatili viac ako 470-tisíc eur, nehovoriac o tom, že novostavby sa dnes už nestavajú z tak trvácnych materiálov.
Najviac z rozpočtu nezhltlo vybavenie interiéru, ale úpravy stavby a jej statiky. Upravili však iba to, čo museli. „Druhého nadzemného podlažia sme sa skoro nedotkli, sústredili sme sa na dispozíciu a presvetlenie priestoru,” priblížila Benková. Autori zachovali pôvodnú architektúru domu v čo najväčšej miere, do nej priniesli moderné prvky potrebné pre rodinu – čo sa aj finančne oplatilo.
Čítajte viac Na Slovensku rastie nový trend: Aj štvormetrová parcela môže byť domovom, dôkazom sú tieto odvážne stavby
Najprv rodina, potom dizajn
„Riešili sme adaptáciu miestneho domku na život päťčlennej rodiny. Dom sme zvnútra smerom von spojili so záhradou – vizuálne aj fyzicky. Záhrada je súčasťou bežného života a to zmenou úrovní v dome či oknami,” vysvetlila architektka s tým, že takto je dianie vonku plnou súčasťou interiéru, a priestor na trávenie času sa zväčšil.
Dôraz sa tak kládol na život v dome, nie na fasádu na ňom. Rekonštrukciu robili vo veľmi striedmom duchu, čo sa dalo využiť a ľahko upraviť, to iba upravili. Koncept znižovania nákladov preniesli aj do vnútra, napríklad nechali materiály, ktoré už v dome boli. „Pôvodné terazzové schody boli len vyčistené, tie betónové v pivnici iba namaľované,” uviedla detaily autorka.
Architekti minimalizovali materiál potrebný na obnovu, počet vystužení či podopretí stavby zredukovali a dali ich iba tam, kde boli nutné. Všade ich iba natreli, ošetrili ich najlacnejšou možnosťou. Zároveň sa vynašli aj tým, že oceľové rámy v stropoch a trámy novo postavenej strechy v prístavbe jednoducho obnažili, čím ušetrili náklady a získali dizajnový prvok.
„Na ich skrývanie by bol opäť potrebný extra materiál a práca. Rovnako je zvolená konštrukcia strechy – nakoniec je to obyčajný krov – opäť čisto technická vec. Zmenou optiky môžu byť krásne aj technické prvky a tieto dodali interiéru charakter,” uviedla Benková.
Všetky zmeny robili autori tak, aby nešli proti pôvodnému domu aj pre dobrý základ, ktorý už mal. Zaliali ho svetlom a priblížili k záhrade pristavením obývačky. Dispozíciu menili na prvom poschodí, pretože tam sa sústreďuje život rodiny – je tam obývačka, kuchyňa a jedáleň. V pôvodnej obývačke je teraz kuchyňa, zo starej kuchyne je zase spálňa.
Foto: Nora a Jakub Čaprnkovci
Pridaním novej časti však vznikol problém – denná zóna sa rozdelila na dve úrovne. Aj s tým sa však architekti popasovali. „Zvýšené prízemie s obývacou časťou a otvorenou kuchyňou sme prepojili novým spojovacím prvkom, funkčnými schodmi. Sú zároveň úložným priestorom, aj lavicou. Novým prvkom je piecka, ako sekundárny zdroj tepla v dome,” opísal ateliér BenkoBenkova. Rôzne výšky izieb tak zjednotili, pohyb medzi nimi je teraz plynulý a úložisko praktické.
Okrem toho využili aj priestory pôvodne brané iba ako pomocné a spravili z nich izby. V podzemí vznikla “trucovňa” s oknom do intímneho dvora. Iné prvky, ktoré dom už nepotreboval, odstránili – obklad fasády bol jedným z nich.
Autori pôvodne zachovali aj sklobetón na schodisku, spodná časť sa však nedala zachrániť a tak ju nahradili aj kvôli úniku tepla. „Sklobetónové tvarovky sme z tepelnotechnického dôvodu nahradili štandardným oknom. Bolo to lacnejšie ako osadiť finančne nákladný nový sklobetón s už dobrými vlastnosťami,” vysvetlila architektka. Hoci rekonštrukciu robili s veľkým dôrazom na šetrenie, v interiéri to nebadať.
Kreatívne totiž zvýraznili farbami na konštrukcie, ktoré by inak museli skryť – takto na ne upozornili a oživili nimi izby. Červené sú oceľové rámy, žltú použili na zábradlie, ružovú na schody a všetko prepojili farebným nábytkom, ale aj detailom akým je červená škárovačka v obklade. Aj ten svojím jednoduchým štvorcovým tvarom odkazuje na minimalizmus domu kocka. Interiér je hravý, no čistý a cítiť v ňom ducha domu – napriek tomu, že je moderný.
Foto: Nora a Jakub Čaprnkovci
Dom ako symbol socializmu
Tvar kocky nie je náhodný, jednoduchý poschodový dom využil podlahovú plochu na maximum bez toho, aby vznikali hluché miesta. Išlo vyslovene o katalógový model, ktorý sa dal kúpiť od Štátneho projektového ústavu pre výstavbu obcí a podľa projektu dom postaviť. Na ploche okolo 130 m2 boli väčšinou štyri miestnosti. Každá izba mala miesto na šatník, posteľ, prípadne stôl – bola normovaná, rovnako ako technická miestnosť, či kúpeľne.
Cieľom bolo, aby sa elektrina a ďalšie rozvody napojili čo najľahšou cestou, ich symetrickosť uľahčovala plánovanie. Štvorcový pôdorys umožnil získať najviac priestoru za najmenej materiálu, takže dom bol lacnejší na stavbu aj úspornejší na kúrenie.
Čítajte viac Paneláky nezničí čas, ale ľudia. Odborníčka vysvetľuje, čo by ich mohlo ohroziť aj ako sa v nich býva teraz
Okrem toho typizovanie prialo zariaďovaniu nábytkom – kuchyne mali rovnaký rozmer, skrine či obývačkové zostavy tiež. Hrany stien sa ľahko vypĺňali skrinkami. Bežne sa tak stalo, že na jednej ulici malo päť rodín bývanie ako cez kopirák, len v inej farbe či s inak ovalčekovanými stenami. Svoje zohral aj ideologický rozmer rodinných domov – snaha režimu o rovnosť sa prejavovala aj v architektúre, žiaden dom nevytŕčal z radu, žiaden nepútal pozornosť a všetky boli rovnaké bez možnosti prispôsobenia.
Benková však zdôrazňuje aj ich opomenutú stránku – stoja v zažitých štvrtiach, vybudovaných susedstvách a za nízkymi, priehľadnými až sentimentálnymi plotmi. Nie sú obohnané trojmetrovým betónom, majú kontakt s ulicou a množstvo vzrastlých stromov aj predzáhradky. Pôsobia tak osobnejšie, než nová výstavba. „Verejný priestor je vybudovaný a prítomný, stačí sa oň postarať. Je to kvalita okolia týchto domov, ktorá v nových štvrtiach často absentuje,” dodala.
