Expert na potravinárstvo: Ukrajinské potraviny môžu prevalcovať nielen Slovensko, ale aj Európu. Našou jedinou šancou je kvalita

Slovensko má podľa niektorých štúdií potenciál vyrobiť potraviny pre dvojnásobok obyvateľov, ani zďaleka ho však nevyužíva, naopak potraviny už dve desaťročia čoraz viac dováža. Mnohí to pripisujú o. i. aj rozpadu potravinárskeho priemyslu. Dokážeme ho ešte postaviť na nohy?

Pred štyrmi rokmi sme v Národnom poľnohospodárskom a potravinárskom centre spracovali nadčasový prierezový dokument Víziu postupov budovania moderného agropotravinárstva do roku 2035. Pomenovali sme problémy a navrhli riešenia, všetko na základe reálneho zmapovania stavu sektora. Áno, sme schopní vyprodukovať oveľa viac, ale musíme odbúrať vnútorné bariéry, sú takrečeno v nás. Produkcia niektorých surovín (obilniny, olejniny, cukrová repa) ide, ale chýbajú dostatočné spracovateľské kapacity, čo je samozrejme aj otázka investícií, do potravinárstva predovšetkým.

Z čoho začať revitalizáciu? Čo vláda, to deklarovaná snaha zmeniť veci.

Predovšetkým pochopme, že nemáme šancu preraziť kvantitou, ale vieme zaujať kvalitou. Naše potraviny sú vysokokvalitné, majú tradíciu a regionálne sa výrazne odlišujú. Ide o originálne produkty zrodené odlišnosťou regiónov, vynaliezavosťou generáciií našich predchodcov. Vedeli a vedia zaujať delikátnou chuťou, vôňou, boli a sú zdravé. Je to nielen naša chuť, ale cez potraviny sme dodali krajine aj určitý ráz, tvar, panorámu. Aj tú si potrebujeme uchovať. Podporujme to, čo sa osvedčilo, čo je kvalitné, regionálne osobitné a navyše aj ekologické. Slovenskí poľnohospodári spravidla nemajú prostriedky na intenzívne hnojenie ani aplikáciu pesticídov, robia to len v nevyhnutnej miere. To je naša prednosť, nuž ju využime.

Čítajte viac Ako to vyzerá s cenami v obchodoch? Boli sme sa pozrieť, za koľko kúpite potraviny po polroku od zavedenia novej DPH

V pragmatickom starom Ríme platilo: verba movent, exmpla trahunt, slová priťahujú, príklady tiahnu. Kto môže ísť príkladom?

Potrebujeme združovať sily a prostriedky výrobcov, a to od primárnej produkcie až po spracovanie, čo vylepší vyjednávaciu pozíciu producentov voči obchodu. Už vznikli odbytové združenia, kde navzájom kooperujú výrobcovia v celej šírke. Dobrým príkladom je farmárska rodina Máčajovcov. Spolu s ďalšími farmármi zo svojho okolia vytvorila silnú odbytovú spoločnosť na pestovanie a spracovanie zeleniny (cibule, cesnaku, zemiakov), ktorá sa presadila v obchodných reťazcoch. V spolupráci je sila, ale tá je aj v premyslenej štruktúre agropotravinárskych spoločností. V jednej z nich, Bušlak na južnom Slovensku, ako príklad uzavretého cyklu na farme, majú rastlinnú a živočíšnu výrobu v ekologickom režime, chovajú dobytok, čo pomáha udržiavať úrodnosť pôdy, ktorá nám aj kvôli nízkym stavom zvierat klesá. No je tu aj výstup na trh v podobe produkcie kvalitných rastlinných olejov, čerstvého mlieka a mäsa.

Keď hovoríme o olejoch, mnohým zíde na um slávna bratislavská firma, ktorá kedysi poskytovala aj zelené úvery poľnohospodárom. Prečo sme vlastne o takéto podniky prišli?

Vraví sa, že na konci dňa rozhoduje konkurencieschopnosť. Na trh prišli globálni hráči a naše čerstvo sprivatizované podniky, kde sa zápasilo o to, kto bude ich suverénnym vlastníkom, neboli na ňu pripravení. Z hľadiska globálneho trhu, súčasťou ktorého sme sa stali, boli naše firmy malé, neboli schopné a ochotné kooperovať a tým konkurovať tlaku ceny, uplatňovať nové, nie lacné technológie. V porovnaní s inými krajinami malo a má Slovensko relatívne malý trh, ak niekto potreboval akvizíciu len kvôli tomu, aby si jednoducho zabezpečil ďalší odbyt, našiel tu ideálny priestor. Ešte raz opakujem, nie sme schopní konkurovať kvantitou, ale kvalitou áno. Na ňu sa musíme sústrediť.

Všetko okolo nás sa dramaticky mení, čelíme extrémom počasia, ktoré prináša klimatická zmena, je tu neistá medzinárodná situácie a z toho plynúca obrovská rozkolísanosť cien surovín aj potravín. Ako na to reagovať?

V strategickom dokumente, ktorý sme spomenuli v úvode, sme okrem iného kompletne zmapovali stav jednotlivých potravinových vertikál na Slovensku z hľadiska dosiahnutej úrovne, rozvojových potrieb a očakávaní, kam by sa mali dostať do roku 2035 a navrhli aj určitú postupnosť krokov.

Lenže do hry vstúpila doteraz trvajúca vojna na Ukrajine. Krajina, ktorú mnohí dovtedy takmer nevnímali, odrazu zmenila ustálené predstavy o tokoch obilia, slnečnice, cukru, medu, hydiny či vajíčok. Čo sa stane, keď Ukrajina raz bude členským štátom EÚ?

Už vieme, že Ukrajina je schopná svojimi produktmi prevalcovať nielen slovenský trh s agrokomoditami, ale zmeniť pomery v európskom meradle. Pripravujú sa pozície jednotlivých štátov vrátane Slovenska vo vzťahu k Ukrajine ako novému superhráčovi. Riziká sme už pocítili, o to viac potrebujeme posilniť domácu odolnosť, a to sa nedá inak ako vertikálnou a horizontálnou spoluprácou. Nemôžeme sa každý hrať na vlastnom piesočku, takto neprežijeme. Musíme sa dohodnúť na spolupráci na úrovni (aspoň) 2, 3, 4 podnikov, potom väčších zoskupení. Zatiaľ nám to veľmi nejde. V združovaní je šanca spoločne prežiť, v ňom je ukrytá aj silnejšia pozícia voči politickým vplyvom, aj voči obchodným sieťam a tiež lepšia pozícia v očiach spotrebiteľa.

Čítajte viac V obchode si najčastejšie kupujem slovenské potraviny. Plody nemuseli odtrhnúť predčasne, aby dlhšie vydržali, hovorí expertka (rozhovor)

Ukrajina nastolila otázku reštrukturalizácie slovenského agropotravinárstva. Zachráni nás pestovanie zeleniny či ovocia, keď na dosiahnutie sebestačnosti by stačilo ubrať z plôch obilnín a repky pár tisíc hektárov? Nikto sa však nemá k činu a pritom produkcia zeleniny upadla už hlboko pod 30 percent. Čo sa vlastne na Slovensku oplatí?

Realisticky vzaté, ťažko snívať o návrate k poľnohospodárstvu a potravinárstvu, aké tu bolo v minulosti, kde v každej obci bolo nejaké družstvo. Časť z nich prežila, iné sa premenili na akciovky v pozadí so zahraničným či domácim kapitálom, alebo ich vlastnia veľké rodinné firmy, aké na Západe nepoznajú. Aj to je dôsledok návratu pôdy do rúk zväčša už dedičov pôvodných vlastníkov, ktorí v druhej či tretej generácii stratili v dôsledku iných profesií vzťah k práci na roli dedičnej. Pôdu prenajali alebo ju rovno predali. Tento proces pokračuje. To je slovenské špecifikum, prejavom ktorého už nie je rakúska farmárska dedina, ale ani slovenská družstevná z rokov osemdesiatych. Máme vidiek s inou infraštruktúrou bývania a životnými návykmi, značne „pomeštené“ dediny, ktorým nevoňajú farmy so živočíšnou výrobou a kde vnuci družstevníkov pracujú zväčša v priemysle či službách. Pestovanie zeleniny pod fóliou, ktoré pred 40 rokmi vynášalo, rozpadom Česko-Slovenska i záhradkárskych služieb, ktoré vykupovali súkromnú produkciu uhoriek, papriky, rajčín, mrkvy, šalátu, stratilo zmysel. Tento spôsob produkcie deklasovali po roku 2000 aj obchodné reťazce, kde dnes nakupuje celý vidiek. Musíme hľadať spôsob, ako sa do nich opäť dostať. Už spomenuté združenie zeleninárov, ktoré iniciovala rodina Máčajovcov, alebo aj iné obdobné, napríklad zamerané na pestovanie ovocia v Dunajskej Lužnej, ukazujú, ako sa združovaním kapacít, investícií, ale aj podnikateľského intelektu dá naspäť vrátiť slovenská produkcia na pulty. Na zmenu pomerov to však stále nestačí. Musíme pridať, čas hrá proti nám.

Čo môže urýchliť žiaducu zmenu? Zmení ho až nejaká forma veľkého tresku?

V istej podobe sme ho už zažili. Spomeňme si na covid, keď zrazu došlo k narušeniu stabilnosti dopravy a tým aj ohrozeniu dodávok tovarov. Ministri navštevovali distribučné reťazce, rokovali s dodávateľmi, lenže istota nie je v nich, potraviny nerastú na pultoch obchodov ani v automobiloch dodávateľov, ale v tom, čo si vieme sami vyrobiť a spracovať, najmä v prípade nejakej veľkej živelnej katastrofy alebo globálnej pandemickej či inej dramatickej udalosti. Tá môže ohroziť pozemnú dopravu, tých povestných tisíc kamiónov čo denne prúdia s potravinami na Slovensko. Ak nebudeme pripravení na takéto javy, môžeme byť nepríjemne zaskočení. Nejde o sebestačnosť na spôsob z čias spred roka 1989, ale o to, aby sme rozvíjali to, čo je prednosťou každého regiónu, predsa vieme, kde sú zeleninárske, kde ovocinárske územia, kde je a rozvinula sa tradícia chovu oviec atď.

Teoreticky je to jasné, ale máme tu reálne podnikateľské prostredie s výrobnými kapacitami, technologickým vybavením a limitovaným ľudským rýchlo starnúcim profesionálnym zázemím. Nielen veľké podniky, ale aj rodinné farmy sa držia obilia, repky, kukurice, lebo ešte stále to s odretými ušami ide. Ako to zmeniť?

V čom je problém? Naše poľnohospodárstvo je zdeformované za posledných 30 rokov dotáciami, zjednodušene – na čo idú podpory, to sa pestuje. Iste, každý potrebuje minimálne neutrálnu ekonomickú bilanciu, ešte lepšie je mať zisk. Čo ale chýba, je adekvátne očakávanie poskytovateľa dotácií (štátu ako predstaviteľa daňových poplatníkov), dám ti dotáciu 1000 eur a povedz, aká je z nich pridaná hodnota. Nezaviazali sme poľnohospodárov investovať, inovovať v dostatočnej miere, závlahové systémy sú zdevastované, stále máme rozdrobené vlastníctvo k pôde. Štát musí v tomto konečne urobiť poriadok, aktuálne sa začali riešiť problémy pozemkových úprav. No pokiaľ sa nezmení dedičský zákon v otázke pôdy, tak o pár desaťročí budeme opäť konštatovať, že vlastníctvo k pozemkom je až tristne rozdrobené.

Čítajte viac Predtým sme patrili k najhorším krajinám, teraz je to naopak. Štatistiky sa zmenili a ceny v obchodoch klesajú

Ktoré odvetvia potravinárstva sú najviac konkurencieschopné?

Chcete vytipovať podniky šampiónov? Máme samozrejme také, ktoré sú špičkové či už v mäsopriemysle, mliekarenstve, cukrovinkárskom priemysle alebo nápojovom priemysle. Lenže pokiaľ firma inovuje, jej produkcia musí byť (je) drahšia a spotrebiteľ nie je na to nastavený. Platy väčšiny obyvateľstva nestačia na najlepšie potraviny. To najťažšie, čo nás čaká, je zvrátiť slovenský paradox: vieme síce vyprodukovať suroviny (už nie všetky), ale nie ich spracovať. Vyvezieme ich a naspäť importujeme hotové potraviny. To musíme zmeniť cielenými investíciami do potravinárskych podnikov so slovenským surovinovým zázemím, len tak dosiahneme, aby doma zostávala pridaná hodnota, o ktorej toľko hovoríme.

O prácu v poľnohospodárstve a potravinárstve nie je veľký záujem. Ako to zmeniť?

Nie som prvý, ktorý hovorí, že poľnohospodárstvo už dávno nie je o zablatených bagančiach a potravinárstvo o zašpinenej zástere, jedno i druhé si vyžadujú vzdelaného človeka, na to už nestačí učňovka. Prevádzky najlepších podnikov sú čoraz viac automatizované a robotizované. Nie každý môže byť právnikom, tých má Slovensko dosť, práve tak ako sociálnych odborníkov, ale niekto musí aj reálne robiť, iný ponúkať inovácie. Začať treba už na základnej škole, pokračovať na strednej, pripomínať význam potravín pre spoločnosť a jej zdravie. Potrebujeme presvedčiť rodičov, že ak niekto ide na priemyslovku, nie je to za trest. Sám som absolventom vtedy kvalitnej chemickej priemyslovky… Nedávno verejnoprávna televízia priniesla reláciu o tom, prečo sa deti rozhodli kráčať v stopách rodičov. Boli tam ukážky z rôznych profesií, ktoré nám chýbajú. Treba viesť všestranný a oveľa intenzívnejší dialóg o tom, že remeslo aj to potravinárske má zlaté dno. Potraviny sú artikel, ktorý zo svojej podstaty bude vynášať. Jesť potrebujeme všetci, ideálne (aspoň) tri razy za deň.

Našou základnou potravinou bol a zostal chlieb. Zmenil sa pohľad na rôzne druhy mäsa, na mlieko a mliečne výrobky. Čo vlastne budeme jesť onedlho, povedzme v polovici tohto storočia?

Pýtate sa, čo budú jesť naše deti a vnuci. Trend je priblížiť sa viac k prírode, t. z., že pri výrobe a spracovaní potravín sa ešte viac uplatnia šetrné postupy. V populácii narastá podiel všakovakých intolerancií, alergií, porastie dopyt po rastlinných potravinách. Súčasne prídu inovácie v živočíšnej výrobe, budú sa chovať vysoko produkčné zvieratá, čo je trendom už dnes a vyrábať z nich mliečne a mäsové výrobky na mieru potrieb konzumentov. Nemyslim si však, že prevážia potraviny z tzv. vertikálneho poľnohospodárstva. Stále budeme potrebovať pôdu, hydroponické pestovanie rastlín nie je dlhodobo udržateľný trend. Hydroponické hospodárstva, pokiaľ nemajú napojenie na geotermálnu energiu, majú energetickú spotrebu ako jedno menšie mesto vrátane emisnej stopy. Bez pôdy produkcia potravín jednoducho nepôjde

Aký je váš odkaz súčasnej znesvárenej slovenskej politike a politikom?

Chlieb a vôbec potraviny sa rodia na pôde, ktorá vznikala tisícročia, politické spory zo života spoločnosti nevylúčime, ale jesť potrebujeme všetci bez ohľadu na to, či stojíme vľavo či vpravo, denne. Je tu stratégia rozvoja, ktorú samozrejme možno a treba precizovať, lebo prostredie sa dynamicky mení, ale je nadčasová, apolitická, zohľadňujúca životné potreby celej spoločnosti. Mať dostatok chleba a vôbec potravín, to je vec, na ktorej musí záležať každej vláde, či bude z tej či onej časti politického spektra. Jednoducho bez chleba to nepôjde.