Od postavenia kukurice v slovenskom poľnohospodárstve, potravinárstve, ale aj v priemysle výroby pohonných látok závisí budúcnosť krajiny a jej vidieka. Nie je to prehnané. Po pšenici, ktorá sa pestuje ročne priemerne na zhruba 400-tisíc hektároch, bola kukurica s osevnou plochou 200-tisíc hektárov druhou najdôležitejšou zrnovinou. Už nie je, lebo tri roky po sebe klesla jej výmera pod 150-tisíc hektárov. Stalo sa to v čase, keď sa do omrzenia hovorí o oživení domácej produkcie mäsa, mlieka, ktorá je nemysliteľná bez kukurice.
Spolu s ostatnými plodinami, napríklad cukrovou repou, ale aj sladovníckym jačmeňom či pšenicou, stoja poľnohospodári pred dilemou, čo sa vlastne na Slovensku z tzv. veľkotonážnych plodín oplatí pestovať. Nie je to ani tak otázka agronomická, ako makroekonomická, ide totiž o to, aké miesto zaujme kukurica v národnej ekonomike, čo je vec odolnosti producentov voči európskej a dnes už vlastne svetovej konkurencii.
Kukurica sa dnes pestuje od Mexika a Ameriky, kde ju domestikovali, po Indiu a Čínu a s úspechom tiež na Ukrajine a v Rusku. Spomínané krajiny sa zaradili medzi top pestovateľov kukurice na svete. Okrem toho Slovensku sa po globálnom oteplení objavil ďalší nečakaný konkurent, ktorým je Poľsko. „Ocitli sme sa v situácii, akú sme si pred 25 rokmi nevedeli predstaviť,“ lakonicky zhodnotil pomery Ladislav Moravčík, predseda Zväzu pestovateľov kukurice. Moravčík patrí ku generácii poľnohospodárov, ktorá s kukuricou zažila všetky vzostupy a pády slovenského agropotravinárstva pred rokom 1989 aj po ňom.
Čítajte viac Europarlament zvýšil clá na ruské hnojivá a agroprodukty. Farmári varujú pred zdražovaním
Moravčík vraví, že kukurica – za socializmu pateticky vyhlasovaná za kráľovnú polí – bola plodinou, ktorá hýbala ekonomikou aj politikou krajiny a myslí si, že ňou zahýbe aj teraz. Ak sa má slovenské potravinové hospodárstvo a vôbec celá ekonomika dostať zo stagnácie, v ktorej sa ocitli, treba si vyjasniť, čo vlastne chceme pestovať, ako má vyzerať moderné poľnohospodárstvo Slovenska.
Lepidlo americkej súdržnosti
Po novembri 1989 sa rozbehli slovenskí poľnohospodári do sveta. Zamierili aj do USA, kde navštívili najproduktívnejší kukuričiarsky štát americkej federácie – Iowu. Tam sa stretli so sloganom, ktorý vyjadril mimoriadne postavenie kukurice v americkom hospodárstve aj spoločnosti. „Kukurica je lepidlo, ktoré drží pohromade taký rôznorodý národ, akým sú Američania.“
Pochopíme ho, keď sa zoznámime s tým, ako Američania s kukuricou nakladajú. Len jedno percento kukurice vypestovanej v USA sa skutočne skonzumuje napriamo, celých 85 percent ide na kŕmenie kráv, ošípaných a hydiny. Práve vďaka tejto obilnine je mäsový a mliečny priemysel v USA na prvom mieste na svete.
A zo zvyšku vyrábajú rôzne potravinové a nepotravinové produkty – od kukuričnej whisky až po zubnú pastu a sirup proti kašľu, alebo etanol, prídavok do benzínu a tiež celú škálu plastov – dovedna ide o 500 výrobkov. Ich sortiment ustavične rastie. Preto prívlastok – plodina budúcnosti nie je pri kukurici prehnaný.
„Aj v slovenskom poľnohospodárstve mala a má kukurica mimoriadne postavenie,“ hovorí Peter Schultz, predseda PD Mojmírovce v okrese Nitra. Vysvetlí, že najväčšou nie priaznivou zmenou je, že kukurica stratila postavenie plodiny, ktorá rozhodovala o vysokej pridanej hodnote vznikajúcej pri jej premene na mlieko a mäso.
„V minulosti sa celých 70 percent kukurice spotrebúvalo na farmách ošípaných, hydiny, dojníc a pri výkrme býčkov. Teraz sa pomer otočil, ani nie 30 percent kukurice smeruje do živočíšnej výroby, zvyšok, teda 70 percent nachádza uplatnenie inde,“ objasnil Peter Schultz.
Čítajte viac Farmári vyrazia do ulíc, aby protestovali proti návrhu Bruselu: potravinová bezpečnosť EÚ je v ohrození, tvrdia
Koniec hry na slepú babu
Mnohé veci vysvetlí pohľad do štatistiky. Zrnová kukurica sa na Slovensku pestuje na 147-tisíc hektároch. K tomu pridajme 50-tisíc hektárov silážnej kukurice. Tu však predseda zväzu kukuričiarov Ladislav Moravčík spresní, že z dobrých 20-tisíc hektárov ide kukurica nie do válovov dobytka, ale do fermentačných nádob bioplynových staníc, kde ju premenia na elektrickú energiu.
Nečudujme sa tejto zmene využitia kukurice. Na Slovensku za posledných 35 rokov klesli stavy dobytka z 1 650 000 na menej ako 400-tisíc zvierat a dramaticky poklesli aj počty ošípaných – namiesto 2,5 milióna prasiat ich zostalo len dákych 400-tisíc. Keď si zoberieme dve tohtoročné pohromy – slintačku a krívačku, ktoré pripravili krajinu o vyše 8-tisíc kráv, býkov a teliat, a k tomu africký mor ošípaných, keď v Horných Semerovciach padla farma s desiatkami tisíc ošípaných, pochopíme nervozitu pestovateľov kukurice. Ich kľúčová plodina prišla a prichádza o prirodzené „spotrebiteľské“ zázemie.
Pri živočíšnej výrobe zostávajú len poľnohospodárske podniky, ktoré jej verili a ktoré, ako to zrozumiteľne objasnil mojmírovský družstevný predseda Peter Schultz, „majú otvorené živé investície na farmách dojníc či ošípaných“. Nemôžu z nich jednoducho vycúvať, lebo dostali dotácie na rozvoj chovov zvierat. Okrem toho je na farmy viazaná zamestnanosť aj istá profesionálna prestíž, veď PD Mojmírovce patrí medzi najlepších producentov mlieka s nezanedbateľnou ročnou produkciou 7 miliónov litrov mlieka.
K takýmto podnikom patrí aj PD Sokolce v okrese Komárno. Keď sem v roku 1982 prišiel ako mladý inžinier Peter Lelkes, malo družstvo stajne plné dobytka aj ošípaných. Zo 4 200 hektárov pôdy bolo 3 600 hektárov pod závlahou, čo pomáhalo udržiavať vysokú intenzitu výroby.
„Na Slovensku sme mali závlahy na vyše 320-tisíc hektároch a čo z nich zostalo? Torzo. Ako chceme držať krok so svetom, keď sa doteraz nenašiel profesionálny nasledovník Štátnej melioračnej správy? Bez vody sa intenzívne kukurica nedá pestovať a rovnako chovať ošípané a dobytok,“ pripomenie realitu Peter Lelkes. Ním vedené družstvo produkuje ročne sedem miliónov litrov mlieka, ale zmenšilo produkciu bravčoviny.
„Dosiahli sme istú prahovú hodnotu, pod ktorú sa ďalej už neopláca pestovať ani kukuricu, ani chovať dobytok či ošípané. Ak zostaneme na nule, sme na najlepšej ceste do pekla, lebo nebudeme môcť investovať ani do rastlinnej, ani do živošíšnej výroby,“ objasňuje predseda PD Sokolce Peter Lelkes. Za najväčšie nebezpečenstvo považuje nejasné podmienky pre vstup Ukrajiny do EÚ a takisto správy o vytvorení tzv. superfondu, z ktorého by sa mala financovať Spoločná poľnohospodárska politika únie.
Čítajte viac Farmári dostali historicky najviac peňazí, na ich účtoch pristáli stámilióny eur. Kedy bude slovenské poľnohospodárstvo kvalitnejšie?
Podnikanie v nových súradniciach
Slovensko až na zopár výnimiek stráca kontakt s najlepšími pestovateľmi. Úrody len na úrovni 7,5 tony kukuričného zrna priemerne po hektári hovoria o tom, že treba pridať. Na jednej strane sú totiž konkurenti z Latinskej Ameriky, ktorí dokážu dopestovať dve úrody kukurice do roka, ako povedzme Brazília, a na strane druhej je Poľsko.
Komu by zišlo na um, že táto krajina môže raz predbehnúť v produkcii kukurice Maďarsko. Kým nášmu južnému susedovi plochy v dôsledku horúčav padajú, Poliaci ich zvyšujú a sú už na úrovni 1,2 milióna hektárov. Je to dôsledok otepľovania, kukurica sa posúva z juhu na sever, na Slovensku z Podunajskej nížiny pod Tatry a za ich hrebeňom našla obrovské využitie v Poľsku.
„Boli časy, keď sme vyvážali kukuricu do Poľska, potom sme zistili, že Poliaci reexportovali našu kukuricu do Česka. Teraz nik nevie, ako je to s ukrajinskou kukuricou, koľko z nej je naozaj poľskej a koľko ukrajinskej,“ podotkli v diskusii o budúcnosti Peter Schultz a Zoltán Černák, konateľ spoločnosti z PolnoSME Palárikovo.
Ak ešte do roku 2022 sa podarilo kompenzovať úbytok spotreby kukurice v živočíšnej výrobe exportom do západnej Európy a Číny, posledné tri roky pripomínajú tieto odbytové cesty upchaté ľudské cievy. Lacnejší a výkonnejší producenti, medzi ktorých sa zaradila Ukrajina, pripravili Slovensko o exportné trhy pšenice aj kukurice. „V lufte“ tak zostalo visieť pol milióna ton kukurice, ktorá do roku 2022 putovala na vývoz. Pestovatelia zareagovali znížením plôch kukurice zhruba o 50-tisíc hektárov.
Peter Schultz pripomína, že kukuricu nemožno vyčleňovať spomedzi ostatných plodín. Je tu sladovnícky jačmeň, zdroj prvých príjmov z rastlinnej výroby. Sladovne poľnohospodárom oznámili, že pre pokles spotreby piva budú potrebovať o 15 až 20 percent menej sladovníckeho jačmeňa. „Prichádzame ku kritickému bodu, keď sa odrazu zauzlilo viac vecí,“ podotýka Peter Schultz.
Ku skomplikovaniu nielen pestovania kukurice, ale všetkých plodín prispeli svojím dielom aj obecné samosprávy a majitelia pôdy. Ako povedal Ivan Gombár, farmár z Bardoňova v okrese Nové Zámky, prejavilo sa to rastom daní z nehnuteľností, ako aj nájomného z pôdy. Peter Schultz dodal, že na juhozápade Slovenska sa nájomné za hektár pôdy vyšplhalo k 250 až 300 eurám, čo znamená, že hospodárenie sa spolu s vysokými daňami prestáva oplácať.
Čítajte viac Koľko bude stáť veľkonočný nákup? Ľudia siahnu hlbšie do vrecka, obchody lákajú na akcie
Otázka znie: Ako ďalej?
Čo robiť za tejto situácie? „Dostali sme sa do slepej uličky. Môžeme síce vlastníkom povedať, zoberte si svoju pôdu, pestujte si na nej, čo len chcete a plaťte dane, ktoré teraz platia za majiteľov pôdy užívatelia. Lenže za situácie, keď na Slovensku skupujú pôdu dánski a iní zahraniční investori, ktorí majú na rozdiel od slovenských farmárov voľné peniaze, to nie je riešenie,“ vysvetlili Zoltán Černák a Peter Lelkes.
Slovenská poľnohospodárska politika dospela do bodu, keď treba nabrať odvahu Alexandra Macedónskeho a pomyselný gordický uzol problémov rozťať. Pestovatelia kukurice, ktorí sú aj chovateľmi zvierat alebo pestovateľmi množstva iných plodín, sa domnievajú, že treba predtým urobiť hĺbkovú analýzu rozvoja slovenského poľnohospodárstva, potravinárstva a naň nadväzujúcich odvetví. Uvedomiť si, čo je dôležité financovať a čo nie.
„Nemôžeme sa tváriť, že sa nič nedeje, že nejako bolo a nejako bude. Ak pôdohospodárstvo ponecháme na samovývoj, potom sa Slovensko zmení na krajinu folklóru, kde budeme turistom ukazovať, že kedysi sme tu chovali ovce a že ich vieme oblečení do kroja aj podojiť a k tomu zahrať na fujare. Ale to, ak nám ide o moderné poľnohospodárstvo, zrejme nechceme,“ povedal profesor Peter Kováčik z SPU Nitra. A ešte jedna poznámka z úst riaditeľa Výskumného ústavu rastlinnej výroby v Piešťanoch Pavla Hauptvogela.
„Vyspelé krajiny sa venujú uplatneniu NGT – nových agronomických techník pri šľachtení plodín. My stále žijeme v zajatí diskusie o GMO, ale medzitým svet upaľuje k produktívnejšiemu a zdravšiemu poľnohospodárstvu využívajúc NGT. Preberme sa, kým je ešte čas a nasmerujme zdroje tam, kde zaručia poľnohospodárstvu budúcnosť,“ apeloval Pavol Hauptvogel.
Musíme naozaj dôkladne zvážiť, čo potrebujeme, aby krajina zhodnotila svoj produkčný potenciál a nenechávala ho ležať ladom. Nerozhodnosť nahráva zahraničným investorom. Ani sa nenazdáme a staneme sa nájomníkmi v dome, ktorý ešte stále patrí nám.