Napríklad, či si vôbec uvedomujeme, čo sa (s nami) stalo už dávno predtým, než vypukla slintačka? Kam smeruje krajina, ešte v polovici minulého storočia čisto roľnícka? Ako zveľaďujeme a či vôbec dielo ľudí, ktoré nám zanechali na našej rýchlo sa zmenšujúcej roli dedičnej, kde vyrastá nová, do seba zahľadená mestská dedina?
V týchto dňoch si pripomíname sto rokov od narodenia dvoch veľkých postáv slovenského poľnohospodárstva – Jána Janovica (22. 4. 1925), prvého ministra poľnohospodárstva a výživy v čase Slovenskej socialistickej republiky, a Jána Plesníka (23. 4. 1925), vedca, zakladateľa moderného slovenského zoovýskumu – a biotechnológií na Výskumnom ústave živočíšnej výroby v Nitre. Mimochodom, ústav oslavuje tiež okrúhle 75. výročie vzniku. Plesník ho viedol vyše 30 rokov.
Obaja nadlho určili charakter i podobu slovenského poľnohospodárstva aj vidieka. Do povedomia spoločnosti vošli ako projektanti sebestačnosti, ktorých bolo, pravdaže, viacej, šlo o dielo ich generačných druhov a v istom zmysle celého národa.
Čítajte viac Veterinár, ktorý bojoval so slintačkou aj chorobou šialených kráv: odborníci sú pod silným politickým tlakom, v minulosti sme kravy nezabíjali
Spomeňme akademika Emila Špaldoňa, rektora Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre, šľachtiteľov obilnín Bohumíra Kábrta, Melichera Bartalosa, Štefana Szamáka či pôdoznalca akademika Juraja Hraška, ktorí sa mohli oprieť o plejádu vynikajúcich manažérov družstiev.
Napospol šlo o potomkov roľníckych rodín, kde sa kládol dôraz na vzdelanie a priam posvätný vzťah k pôde. Ich mená sa postupne vytrácajú z našej pamäti, ale dosah toho, čo vykonali, ešte aj dnes cítiť, hoci dedina aj hospodárenie na pôde sa za posledných 35 rokov veľmi zmenili.
Rozbitá výkladná skriňa
Slovensko sa stalo automobilovou veľmocou, ale poľnohospodárstvo, kedysi výkladná skriňa krajiny, na ktorej si minulý režim zakladal, chradne. Vyrovnávajúc sa s uplynulým obdobím odmietame nemilosrdne všetko, čo sa narodilo počas tejto éry. Lenže doby a ľudia sa prelínajú, vzájomne sa nielen duchovne obohacujú, ale aj vykrádajú a popierajú. V skutočnosti kapitalizujeme to, čo vytvorili tí pred nami, z ich diela vzniká naše.
Foto: Jozef Sedlák
Nie všetko robíme, ako sa má, ako nás učili naši otcovia a mamy, dedovia a babičky. S ľahkosťou sa vzdávame najúrodnejšej pôdy, a to nielen v prospech automobiliek, priemyselných a obchodných parkov, ale aj živelnej výstavby satelitných vidieckych sídiel, ktoré obkľúčili farmy a vtrhli do najlepších vinohradov, k zákutiam riek i do samého lona hôr, kde nemajú čo robiť.
Generácia narodená po druhej svetovej vojne porovnáva a uvedomuje si zmeny krajiny. Tá narodená po roku 1990 mnohé z nich takmer nevníma, zmeny prišli spolu s ňou. Parametre doby určuje klimatická kríza, globálny obchod s agrokomoditami, neukončená vojna na Ukrajine a aktuálne aj celosvetová colná vojna. V takomto neistom čase by sa krajina mala oprieť o vlastné potravinové zázemie. Aké však je? Od dôb krvopotne budovanej sebestačnosti kleslo hlboko pod 50 percent.
Čítajte aj V priebehu 24 hodín ohlásili koniec dve veľkofabriky, prácu stratia stovky ľudí. Zanikne u nás výroba so silnou tradíciou?
„Slovenské poľnohospodárstvo a potravinárstvo sa ocitlo v nezávideniahodnej situácii. Prekonávame azda najzložitejšie obdobie svojho vývoja od zrušenia poddanstva a socializácie. V mnohých črtách je úplne originálne a neopakovateľné a z toho pramení aj zložitosť jeho ozdravovania. Prináša so sebou celý rad nových a na prvý pohľad neriešiteľných problémov. Nielen vnútri národnej ekonomiky, ale aj v kontexte s jeho adaptáciou na náročné podmienky svetového trhu potravín a spoločnej agrárnej politiky Európskeho spoločenstva.“
Na konštatovaní, ktoré Ján Janovic vyslovil pred 33 rokmi v knihe Kam kráčaš, agrokomplex?, sa prakticky nič nezmenilo. Ján Plesník v príhovore ku knihe, ktorú Janovic napísal s Alfonzom Markom, vtedy konštatoval: „Všetko naznačuje, že kríza nadobúda charakter chronického stavu.“
Proroctvo sa, žiaľ, naplnilo, úpadok sa pretiahol na viac ako tri dlhé desaťročia. Sme vôbec schopní vymaniť sa z neho? Môžu byť ešte Janovic a Plesník inšpiráciou pre súčasníkov?
Obeta na oltár vzdelanosti
Obaja Jánovia kráčali zväčša spolu od stredoškolských čias až do Janovicovej smrti (6. 2. 1995). Výrazne ich sformovali rodičia, maloroľnícke aj kultúrno-osvietenské evanjelické prostredie, v ktorom vyrástli. Plesníka ovplyvnila najviac jeho mama, hrdá Amerikánka, ktorá s manželom neváhala opustiť chudobnú kopanicu Hlaváč neďaleko Košarísk, kde sa narodil generál Milan Rastislav Štefánik. Doma zanechala dvojročného synčeka Janka v opatere starého otca.
Keď sa po pár rokoch vrátila z USA, obliekla chlapca, čo dovtedy pásol kravy, a krátil si dlhú chvíľu maľovaním, do amerických mestských hábov. Smialo sa mu celé Krajné, pretože deti vtedy chodili do školy v súkenných gatiach a halenách. Katarína Plesníková, za slobodna Vydarená (aké priliehavé priezvisko mala Plesníkova mama), túžila mať zo syna vzdelanca.
Plesníkovi rodičia urobili na tie časy čosi nevídané. Nechali si len kúsok poľa, prenajali všetky roličky a z výnosu árendy financovali synove štúdia, najprv v Martine na Vyššej roľníckej škole, potom Vyššej hospodárskej škole v Martine a Košiciach a hneď po druhej svetovej vojne na dnešnej Mendelovej univerzite v Brne. Nebola to márna obeta, ktorú priniesli na oltár vzdelanosti. S odstupom času ho zúročilo celé Slovensko.
Stojí za to súčasnej generácii študentov pripomenúť si Plesníkovú motiváciu stať sa človekom, ktorý naplní viac než len odveký rodičovský sen, aby sa dieťa malo lepšie. Keď spolu s otcom v septembri 1939 cestoval po prvý raz v živote vlakom do Martina, tatko mu vo vlaku okamžite zaspal, „lebo ako pracovitý roľník buď robil, alebo spal. Pozrel som na jeho zrobené mozoľnaté ruky a zrazu ma postihla ľútosť a pocit krivdy, ktorú pácham na svojich rodičoch, nehodný ich dobroty, keď všetko robia len pre náš lepší život“.
Stal sa z neho vynikajúci študent.
Čítajte viac Pred 50 rokmi ľudí zatvárali na farmách, teraz nás vážne ochorenie môže položiť na kolená. Pre slintačku usmrtíme tisícky zvierat
Orať, siať, žať a kultúrne žiť
V Turčianskom Svätom Martine sa Plesník po prvý raz stretol s Jánom Janovicom, ktorý tam vtedy tiež študoval. Obaja mali široké záujmy. Priťahovalo ich umenie, divadlo, recitačné súťaže, literárna a výtvarná tvorba, diskusie s Martinom Benkom, Milošom Bazovským, Andrejom Bagarom. Vodcom čulého študentského života bol veselý a zábavný kopaničiar Plesník, predseda Združenia evanjelickej mládeže, blízky kamarát Dušana Rolla, zakladateľa Bienále ilustrácií Bratislava (1963).
Plesník inšpirovaný a podporovaný Rollom založil na Výskumnom ústave živočíšnej výroby, ktorý sa stal v osemdesiatych rokoch centrom biotechnológií východného bloku, galériu slovenského umenia a spolu s Janovicom Agrofilm (1984), doposiaľ jediný medzinárodný filmový festival o poľnohospodárstve a výžive. Janovic vošiel do dejín aj ako zakladateľ výstavy Agrokomplex (tohto roku oslávi 50. výročie), celonárodných dožiniek, z ktorých sa šlo rovno na výstavu. Trvala dva týždne a navštevovalo ju pol milióna ľudí.
Foto: FOTO ARCHÍV VOJTECHA TĹČIKA, KRAJNÉ
Janovic a Plesník udali v šesťdesiatych rokoch tón ekonomickému a zootechnickému výskumu. Keď uchopili do rúk manažérske kormidlo – jeden agrorezortu a druhý Výskumného ústavu živočíšnej výroby – rozvíjali poľnohospodárstvo v organickom spojení s kultúrou a tradíciami a súčasne hľadali adekvátne moderné formy komunikácie nielen s pomešťujúcim sa Slovenskom, ale aj so svetom. Obaja sa časom stali váženými členmi vplyvných medzinárodných poľnohospodárskych organizácií. Aj vďaka tomu v čase železnej opony malo Slovensko živý kontakt so svetom.
„Siať, orať, mlátiť, to sme vedeli, ale naučiť sa kultúrne žiť a správať, to je ťažšie. Bez kultúrnych ľudí nebudú ani zdravé potraviny, ani dobré medziľudské vzťahy,“ stručne zhrnul svoj celoživotný koncept rozvoja poľnohospodárstva a krajiny Ján Janovic v poslednom rozhovore pre Pravdu (Bol som reformátor, 14. augusta 1992).
Janovic trafil klinček po hlavičke. Agricultura nepadá z neba, kultivuje sa nielen pluhom, ale aj gramotnosťou, rozhľadom, prienikom a obohacovaním o iné umenia života – hospodárskeho aj duchovného. V tom si s Plesníkom náramne rozumeli.
Čítajte viac Spoliehame na potraviny z Poľska či Španielska. Zahraničný „potravinovod“ môže kedykoľvek zlyhať, nie sme na to pripravení
Doba, ktorá zrodila reformátorov
Ján Janovic sa príliš nezveroval, čo všetko v živote prežil. Narodil sa vo Vyšnom Bysterci, ktorý je dnes súčasťou Dolného Kubína. Pár rokov po novembri 1989 dostal od novinára z Národnej obrody otázku, čo je pravdy na tom, že pochádza z oravskej veľkostatkárskej rodiny a či sa nechystá reštituovať pôdu. Odvetil, že „otec bol v skutočnosti maloroľník a uplatňovať si nárok na vrátenie pôdy nemieni, lebo zastáva názor, že nosná je družstevná myšlienka“.
Možno otázka „Janovicovej roľníckosti“ vyplynula z manierov a zo spôsobov, akými sa prezentoval na verejnosti, keď už bol ministrom. Najdlhšie slúžiaci minister poľnohospodárstva (1969 až 1986) sa vymykal z dobového obrazu kolegov z vlády. Elegantne sa obliekal, impozantnú postavu skrášľovala pestovaná briadka a vystupoval ako rodený aristokrat.
Janovic vyštudoval rovno dve vysoké školy. Medzi rokmi 1945 až 1948 absolvoval v Bratislave Vysokú školu obchodnú – školu komerčného inžinierstva. Ten prívlastok veľa napovedá.
Obdobnú školu len v Prahe vyštudovali aj najslávnejší československí cestovatelia 20. storočia Miroslav Zikmund a Jiří Hanzelka, ktorí so slávnymi tatrovkami prebrázdili celý svet vrátane Sovietskeho zväzu. Keď uvideli, ako sa hospodári v krajine sovietov, poslali vtedajšiemu generálnemu tajomníkovi komunistickej strany Leonidovi Brežnevovi návrh, ako reformovať sovietsku ekonomiku.
Dopadlo to pre oboch zle. Stúpencov Dubčekovho politického odmäku vylúčili zo strany a po celé obdobie normalizácie akoby sa pod zem prepadli.
Aj komerčný inžinier Janovic mal bezprostrednú sovietsku skúsenosť, veď študoval aj na VŠ ekonomickej v Leningrade (dnes Petrohrade), kde sa špecializoval na ekonomiku, organizáciu a plánovanie v poľnohospodárstve.
Keď sa uprostred päťdesiatych rokov vrátil na Slovensko, komunistická strana práve dokončovala kolektivizáciu vidieka. Roľníkov, ktorí odmietli do vstúpiť do družstiev, zatvárali do väzenia, alebo celé rodiny vyviezli na druhý koniec republiky. Družstevníci pracovali celé mesiace bez výplaty. „Oficiálne sa veľmi striktne presadzoval sovietsky model kolchozov, ktorý som v nijakom prípade nemal chuť transformovať do nášho poľnohospodárstva, lebo som ho zažil v praxi in natura,“ povedal v už spomínanom ponovembrovom rozhovore pre Pravdu Janovic.
Zápas o postupnú zmenu kurzu, ktorý vyústil do veľkých reforiem poľnohospodárstva v šesťdesiatych rokoch presiaknutých politickým odmäkom, sa odohrával v kurióznych podmienkach. "Neraz sme museli taktizovať a zahmlievať veci, aby sa aj vlk nažral, aj koza zostala celá, " spomínal Janovic.
Rozporuplné dedičstvo
Trvalo roky, kým sa podarilo postaviť družstvá na nohy. Janovic sa v roku 1963 stal riaditeľom Výskumného ústavu ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva, v roku 1967 námestníkom povereníka pre poľnohospodárstvo akademika Kolomana Boďu a so skupinou rovnako zmýšľajúcich ekonómov pripravil kľúčové zmeny vo vtedy prevažne družstevnom poľnohospodárstve.
Veľa cestoval. V ére sovietizácie, aký to paradox, bol na študijných pobytoch v USA, Kanade, vo Francúzsku, v Belgicku, Dánsku, vo Švédsku, jeho kolegovia pobudli v západnom Nemecku (akademik Hraško). Nadobudnuté poznatky premietli potom do reforiem, ktoré sa začali realizovať uprostred šesťdesiatych rokov.
Čítajte viac Ako sa z masla stal luxusný tovar? Sme na tom horšie ako Nemci, ktorí zarábajú dvakrát viac
Ako sa vlastne podarilo rozhýbať slovenské poľnohospodárstvo, ktoré malo v janovicovsko-plesníkovskej ére najvyššie medziročné prírastky na svete spolu s izraelským? Tento fakt sa za socializmu nepublikoval. Hovorilo sa o „víťazstve leninskej družstevnej politiky“, ale úspechy evidovalo IAAE – Medzinárodné združenie agrárnych ekonómov, ktorého bol Janovic členom. Je všeobecne známe, že poľnohospodárstvo sa v čase jeho ministrovania tešilo silnej podpore z verejných zdrojov. Dotácie boli porovnateľné s tými, aké dostávali rodinné farmy v starých členských krajinách.
Za akceleráciou odvetvia bolo nastavanie motivujúcich podnikateľských podmienok. Poukazuje na to Janovicov ekonomický námestník Július Medveď: „Vo dvoch tretinách družstiev tvorili 80 až 90 percent zisku pridružené výroby. To bolo šťastie, lebo sa nemuseli dvíhať nákupné ceny alebo zvyšovať dotácie pre podniky hospodáriace v horších prírodných podmienkach. Pridružená výroba zachraňovala cenovú politiku a zamestnanosť, ekonomicky stabilizovala hospodárenie podnikov.“
To, čo sa podarilo Janovicovi vybudovať, označil Gejza Blaas, neskorší riaditeľ VÚ ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva, za industriálny poľnohospodársko-potravinársky komplex. Pravda, Blaas si všimol aj iný moment, ktorý zreteľne vidíme najmä s odstupom času – rozpad roľníctva ako triedy. Janovic v knihe Kam kráčaš, agrokomplex? písal, že cieľom jeho reforiem „bolo prinavrátiť a upevniť stavovskú česť, likvidovať odcudzenie roľníka od pôdy a družstevného vlastníctva a naštartovať podnikateľskú aktivitu podnikov a kolektívov.“
Dnes však vidíme, že z vyše 600 bývalých JRD, po revolúcii sa mnohé porozdeľovali a bolo ich vyše 900, zostal len zlomok takých, o ktorých možno hovoriť ako o družstvách pôvodných zakladateľov. Odvetvie, ktoré zamestnávalo vrátane pridružených výrob 360-tisíc ľudí, poskytuje prácu už len 40– až 50-tisíc ľuďom. Mnohé družstvá sa premenili na akciové spoločnosti a eseročky, nejedno družstvo ovládol zahraničný kapitál (dánsky, holandský, nemecký), domáci finanční investori alebo rodinní farmári.
Poľnohospodárska veľkovýroba sa nerozpadla, veľké lány a podniky s koncentrovanou živočíšnou výrobou to najlepšie dokumentujú.
Paradoxne, hoci mnohé z podnikov nasledovníkov JRD dosahujú výsledky na úrovni svetovej špičky, poľnohospodárstvo a potravinárstvo ako celok netvorí jednotný dobre vyladený orchester. Prebieha zápas o jeho orientáciu, o to, kto má byť kostrou: či rodinné farmy, alebo nasledovníci družstiev. Blaas s iróniou podotkol „že sa hľadajú nové princípy, ale nové princípy akosi nevidno“. S istotou možno iba povedať, že sa hľadajú noví vizionári, takí, akí vyviedli poľnohospodárstvo z kolektivizačného úpadku päťdesiatych rokov.