Veterinár, ktorý bojoval so slintačkou aj chorobou šialených kráv: odborníci sú pod silným politickým tlakom, v minulosti sme kravy nezabíjali

V roku 2001 ako riaditeľ sekcie zdravia Štátnej veterinárnej a potravinovej správy (ŠVPS) manažoval zápas s BSE – chorobou šialených kráv. Zdôrazňuje, že rozhodujúce slovo v likvidácii nákazy majú mať odborníci.

Považujete súčasný postup ŠVPS za správny?

Áno, jednoznačne. Ak ho niektorí spochybňujú, buď ho správne nepochopili, alebo veci vytrhávajú z kontextu, čo prináša zneistenie a s ním ďalšie škody. Chápem, že kolegovia nemajú času nazvyš, ale nezostáva im nič iné, len komunikovať, vysvetľovať, ako sa veci majú. Žijeme v dobe preplnenej „zaručenými“ informáciami. No skutočný stav najlepšie poznajú tí, čo dianie riadia a disponujú potrebnými informáciami.

Situáciu, v ktorej sa krajina ocitla, však objasňujú najviac politici a médiá všetkého druhu. Osobitnú príchuť dodávajú diskusii sociálne siete prinášajúce svoj „slobodný“ pohľad. Ako sa v tom všetkom majú ľudia vyznať?

Mediálny tlak na veterinárnu službu a jej vedenie je neporovnateľný s obdobím BSE – choroby šialených kráv, hoci ani vtedy to nebola prechádzka ružovou záhradou. Odvtedy sme sa informačne veľmi posunuli. BSE prepukla na Slovensku v roku 2001, v čase, keď vo Veľkej Británii vyčíňala nielen táto choroba, ale aj slintačka a krívačka. Bolo to práve v čase parlamentných volieb, ktoré vyhral labourista Tony Blair. Politicky „šikovnejšie“ odkomunikoval drámu farmárov Spojeného kráľovstva než jeho súper z konzervatívnej strany. Likvidovali sa milióny zvierat, ktoré sa spaľovali, a to zasiahlo všetkých občanov. Tobôž, keď sa veci vo vypätej situácii v médiách preháňali.

Ako je to na Slovensku?

Podobne, téma sa spolitizovala, ventiluje sa zo všetkých možných strán a veterinári sú, prirodzene, pod silným mediálnym aj politickým tlakom.

Čítajte viac Nové pohrebisko dobytka je na Záhorí. Štát o ňom vopred neinformoval, v okolitých obciach panujú obavy

A neoprávnene?

Otázkou je na čo sa vykladači pravdy fokusujú, čo sa zdôrazňuje a čo nespomínajú v zrýchľujúcom sa víre udalostí, lebo tu máme od soboty už šieste ohnisko vírusu SLAK. Štátna veterinárna správa – dnes Štátna veterinárna a potravinová správa SR je iná než bola v minulosti. Po novembri 1989 prešla veľkými zmenami, stala sa z nej Štátna veterinárna a potravinová správa SR, de facto orgán štátneho potravinového dozoru. Súčasný ústredný riaditeľ ŠVPS SR MVDr. Martin Chudý je síce epizootológ, teda odborník na nákazy, ale nedisponuje takým rozsiahlym aparátom, aký bol k dispozícii v minulosti.

Všetko je dnes inak. Oproti začiatku roku 1990, keď ste sa ujali funkcie hlavného veterinára, klesli počty chovaných zvierat na štvrtinu, možno ešte nižšie. Chováme menej dobytka, ošípaných, oviec, máme aj menej veterinárnych lekárov. Ako sa to vlastne stalo?

Veterinárna správa sa výrazne zmenila, došlo k jej reprofilácii. Zlúčili sme dve organizácie, Slovenskú poľnohospodársku a potravinársku inšpekciu (SPPI) so Štátnou veterinárnou správou (ŠVS SR), čím vznikla ŠVPS SR. Z dvoch kohútov na jednom smetisku zostal jeden a predmet kontroly sa zmenšil. Aj preto, lebo z potravinárskeho priemyslu zostalo torzo. Miesto neho tu máme obchodné siete, tam treba inšpektorov špecializovaných na túto činnosť. Ústredný riaditeľ ŠVPS SR je aj hlavný veterinárny lekár. Teraz potrebuje posilniť zložku, ktorá má dohľad nad prvovýrobou.

Prečo?

Vo štvrtok večer vo veľkej televíznej diskusii ústredný riaditeľ ŠVPS SR pomenoval príčinu: veterinárni lekári pracujúci v ŠVPS SR nie sú primerane zaplatení. Núdzová situácia sa rieši zmluvou medzi ŠVPS SR a Komorou veterinárnych lekárov SR o všeobecnej prevencii a ochrane chovov. Štát za služby súkromných veterinárnych lekárov z komory platí. Samozrejme, o platbe sa diskutuje ako o nedostatočnej. Aj pri aktuálnej nákaze SLAK sa využili zmluvy s komorou a štátnym veterinárom pomáhajú súkromní zverolekári.

Čítajte viac Poslanci schválili zákaz letov, pozostalí po vojakoch či policajtoch dostanú odškodné

Máme tu šieste ohnisko v PD Jurová, ktorá leží neďaleko Baky. Prekvapilo vás to?

Nie. Pri nákaze tohto typu je to časté.

Koľko ťažkých týždňov či mesiacov majú pred sebou slovenskí chovatelia dobytka, ošípaných, oviec a kôz?

Určite ešte pár týždňov nebudú farmári poriadne spávať. V minulosti sme SLAK očakávali zhruba v sedemročných vlnách.

Prečo sme potom dostali nákazu po polstoročí, akoby sa nám sedemkrát vyhla? Čím sa to dá vysvetliť?

Pretože SLAK je stále v rôznych oblastiach sveta. Je napríklad v Ázii – Turecku, ktorého časť územia leží aj v Európe. Zažil som ju pred časom v Argentíne. Do Buenos Aires pozháňali tisíce kusov dobytka zo všetkých kútov krajiny. Šediveli mi vlasy z toho, keď som si uvedomil, aký zdroj nákazy môže byť samotné trhovisko. Práve v tom roku im tam slintačka a krívačka naozaj praskla. Nemali z nej taký strach ako my, zrejme sa tam pravidelne vyskytovala. Zhrnuté a podčiarknuté: vo svete vírus SLAK prežil a prežíva, navyše mutuje, čím sa stáva nebezpečnejším. Jednotlivé štáty čulo medzi sebou obchodujú, kolobeh so zvieratami a s potravinami je obrovský. To všetko, samozrejme, prispieva k zvýšenému riziku prenosu. Samotné Slovensko v podstate žije z denného dovozu potravín.

Prečo sa teda u nás SLAK objavila po takej dlhej prestávke?

Spôsob boja so SLAK sa zmenil. V čase mojej mladosti sme nákazu eradikovali – vytesnili pomocou vakcinácie, ale trvalo to od konca druhej svetovej vojny skoro 30 rokov. Čo bolo hlavným motívom takéhoto postupu počas socializmu? Úporná snaha o sebestačnosť, úsilie produkovať potraviny za každú cenu. Dnes je situácia iná. Fetišom sa stal zisk. Podnik sa nemôže ocitnúť v strate, lebo zanikne. Ekonomika je určujúca. Treba hospodáriť so ziskom, aby bolo za čo investovať a rozvíjať. Skrátka, hospodáreniu na pôde a v oblasti chovu zvierat vládne úplne iný naratív. Porovnávať socializmus s kapitalizmom nemá zmysel, to je neporovnateľné. Kedysi družstvá a štátne majetky nemali problém so stratou, lebo poľnohospodárstvo prerozdelením zdrojov z národného – štátneho – hospodárstva sa dotovalo. Bol tu systém diferenčných príplatkov, na likvidáciu nákaz boli vytvorené osobitné fondy, mechanizmus, ktorý zmierňoval škody.

Čítajte viac Česi sa snažia vyhnúť epidémii. Kvôli SLAK zavádzajú tvrdé opatrenia, začali preventívne testovať mlieko

Je lepšie zvieratá liečiť, teda vakcinovať, ako zabíjať? Profesorka Anna Ondrejková pripomenula, že vírus SLAK je perzistentný, teda môže aj po vakcinácii prežívať. Čo je teda lepšie – vakcinovať či zabíjať?

To je otázka, ako sa vraví, za milión. Naozaj si dobre pamätám obdobie, keď sme slintačku liečili. Ona sa liečiť dá, ale s rizikom, ktoré pomenovala pani profesorka Ondrejková. Ako úplne mladý veterinárny lekár som odhalil ohnisko SLAK pred 60 rokmi v družstve v Rakytníku v okrese Rimavská Sobota a z 200 hláv dobytka nám uhynul jeden kus. Ostatné všetky prežili. V ohnisku nákazy som strávil spolu so zamestnancami a s väčšinou obyvateľov celý mesiac. Potom ma striedal kolega, ktorý tam pobudol ďalší mesiac.

Má vôbec SLAK rozumné riešenie?

Liečba aj so spomenutým rizikom recidívy – znovuobjavenia vírusu by bola v sumáre drahšia, ako keď ich všetky likvidujeme. Liečba a straty produkcie sú mimoriadne drahé. Predstavte si, že by tisíc dojníc ešte museli rok chovať, kŕmiť, bez produkcie. SLAK prináša závažné priame ekonomické straty, ale náklady vyvolané opatreniami na jej zdolanie sú násobne vyššie. Záver, ktorý urobila Európska komisia s Medzinárodným úradom pre nákazy (OIE) dávno pred vstupom Slovenska do EÚ pri rozhodovaní o tom, či vakcinovať, alebo nie, bol jednoznačný a typický pre trhové hospodárstvo: Vyliečiť stádo je podstatne drahšie ako ho zlikvidovať.

Zabíjanie zvierat má však aj etický rozmer. Ľudí doháňa takmer do šialenstva. Vo Veľkej Británii si pred štvrťstoročím mnohí siahli na život.

Súhlasím. Pre malého či veľkého chovateľa je SLAK skutočná tragédia.

Je pre vás prekvapením, že prakticky v každom ohnisku SLAK objavia veterinári veľa chovateľov, ktorí nemajú prihlásené zvieratá v Centrálnej evidencii hospodárskych zvierat? Viete si predstaviť, aby niekto choval nie že dve-tri ošípané či býčky načierno, ale celé desiatky?

Je verejným tajomstvom, že nie každý menší chovateľ všetko nahlási. Keď na Slovensku chovali ošípané takmer v každom družstve a v domácnostiach družstevníkov či v hospodárstvach jednotlivo hospodáriacich roľníkov, oficiálne sa vykazovalo 2,5 milióna ošípaných. Predpokladali sme vtedy, že v skutočnosti sa ich chová okolo troch miliónov. Takže keď teraz kontroly zistili, že v niektorých postihnutých obciach je polovica neregistrovaných chovov, až tak ma to neprekvapuje. Neprihlásené chovy sa objavujú aj tam, kde sa rozpadli družstvá a prestali sa starať o bývalé pastviny. Pre profesionálnu farmu sú tieto vzdialené a riedko osídlené územia ekonomicky nezaujímavé, ale jednotlivca to uživí. Nie je to hromadný úkaz, ide o svojrázny relikt, pozostatok z čias socializmu, keď sa robili súpisy zvierat. Staršie narodení si pamätajú ešte časy, keď sa odovzdávali aj krupóny, koža zo zabitých prasiat.

Čítajte viac Fico: Škody dosahujú 60 miliónov eur. Vláda do boja so slintačkou posiela armádu, PS žiada zvolanie bezpečnostnej rady

Čo hovoríte na amnestiu neregistrovaných chovov?

To je veľmi priateľská metóda, ako veterinári získajú prehľad o tom, čo sa reálne chová v každej dedine. Amnestiou si vlastne otvorili dvere do dvorov, kde niečo chovali. Situácia je vážna a naozaj treba prehliadnuť všetky chované zvieratá. Dedina má svoje tajomstvá. Obvodní zverolekári požívali neskutočnú dôveru. Predseda MNV (miestneho národného výboru), dnes starosta, o dedine všetko dobre vedel, ale aj pre neho platilo dedinské tajomstvo a nepodal ho ďalej. V dedine zasa veterinárov, keď bolo zvieraťu zle, pustili aj do posledného chlieva, lebo ho potrebovali zachrániť. Pustili preto, lebo si boli viac-menej istí, že zverolekár nenahlási, že chovajú prasa navyše.

Háčik je však v tom, že neregistrované chovy môžu ohrozovať farmy, kde sa chovajú tisíce zvierat, nehovoriac o tom, že tí, čo chovajú viac zvierat načierno a kšeftujú s mäsom či mliekom a výrobkami z nich, si neplnia daňovú povinnosť.

Veľké farmy zavádzajú super opatrenia, nakúpili cisterny, do ktorých prečerpávajú mlieko z mliečnic, aby na dvor vôbec nevstúpilo vozidlo mliekarne. Majú pravdu, že treba priznať, kto s akými kartami hrá, ide im o život, ale nielen im, celému Slovensku, pretože sebestačnosť vo výrobe z roka na rok upadá. V mlieku sa dostaneme pod 80 percent a o bravčovom mäse škoda hovoriť. Boli sme sebestační a klesli sme k jednej štvrtine. Pozrite, čo sa deje vo svete. Nemôžeme sa spoliehať len na dovozy, ohrozuje nás klimatická zmena. Preberme sa, všetko, ako ukazuje SLAK, sa môže z noci na ráno zmeniť.

Až nešťastie odhalí, čo všetko sa robilo inak, ako by sa malo. V súvislosti s hygienickými slučkami, ktoré sú typické pre chovy ošípaných, sa hovorí, že ich treba zaviesť aj na farmy s hovädzím dobytkom. No okrem toho, že sa tam ľudia pred vstupom na farmu osprchujú a prezlečú do pracovného odevu, sa od ošetrovateľov žiada, aby doma nik z nich nič nechoval. Je to reálne?

Všade tam, kde zaviedli chovateľské obmedzenie pre svojich ľudí, túto sankciu kompenzovali naturálnou odmenou. Platí niečo za niečo.

Slintačka a krívačka nachytala Slovensko na hruškách, máme len jednu kafilériu. Je normálne likvidovať pozostatky obrovského počtu zvierat zahrabávaním do jám?

Kedysi to bolo normálne, za dedinami a mestami boli tzv. mrchoviská, miesta, kde sa zakopávali zvieratá, čo uhynuli. Vírus SLAK v zemi hynie, nie je to bacil antraxu, ktorý po vyhrabaní a kontakte s kyslíkom sporuluje – prežíva. Takže zahrabávanie je v poriadku. Ostatne, po tom čo sa zatvorili štyri z piatich kafilérií vybudovaných v sedemdesiatych rokoch, nám ani nič iné nezostáva. Krajina musí do budúcna nájsť peniaze minimálne na jednu kafilériu. Vírus SLAK totiž bol, je a bude. Je súčasťou prírody tak ako sme my ľudia.