Spoliehame na potraviny z Poľska či Španielska. Zahraničný „potravinovod“ môže kedykoľvek zlyhať, nie sme na to pripravení

V januári roku 2020 ste v Pravde povedali: Slovensko najbližšieho desaťročia má len dve možnosti – alebo sa zrúti do pekla potravinovej závislosti, alebo prejde očistcom a vykúpi si poctivým podnikaním potravinovú sebestačnosť. Očistcom stále prechádzame, potravinová sebestačnosť je v nedohľadne a potraviny sa ľuďom napriek poklesu DPH zdajú drahé. Ako by ste opísali realitu?

Za posledných päť rokov sme sa v podstate neposunuli dopredu. Aj preto sa teraz veľa diskutuje o cenách potravín. Pozrime sa však na fakty. Za minulý rok zdraželi potraviny priemerne o 2,5 percenta, kým v roku 2023 o 17,3 percenta! To je neodškriepiteľný fakt potvrdený čerstvými údajmi ŠÚ SR. Pokles potravinovej inflácie hovorí aj o tom, že podpory, ktoré vlani dostalo agropotravinárstvo v podobe odvodových úľav, neboli márne. Ľuďom sa zdajú ceny vysoké, lebo v roku 2023 potraviny prudko zdraželi. Aj preto každý ďalší rast vnímajú citlivo. Nezabúdajme, že väčšina spotrebiteľov nemá dostatočné príjmy na krotenie rastúcich výdavkov, ale pozor, tu nejde len o potraviny. Oveľa rýchlejšie rástli vlani výdavky za zdravie a vzdelanie. Veci treba vidieť v kontexte všetkých výdavkov slovenských rodín. Na drahotu sa ľudia sťažujú v celej Európe. Keď si aktuálne porovnáme ceny potravín v slovenských obchodoch s cenami v okolitých krajinách, sú s nimi kompatibilné, zhruba rovnaké. Zabúdame však povedať, za akých podmienok dosahujú tieto ceny výrobcovia na Slovensku a v ostatných krajinách EÚ.

Sú rozdielne. To nie je novinka. Prečo to potrebujeme zmeniť?

Vo všetkých okolitých krajinách dostávajú farmári aj potravinári oveľa vyššie národné podpory, čo zvyšuje ich konkurencieschopnosť. Agrárna, potravinová politika týchto krajín je dlhodobo prezieravejšia ako slovenská. Slovensko vstupovalo v roku 2004 do EÚ spolu s Českom, Poľskom a Maďarskom. V porovnaní s týmito krajinami naša príprava na vstup bola úplne tragická. Výsledok vidíme dnes. Vojna na Ukrajine nám o. i. hovorí, že po tom, čo prestal prúdiť plyn a prestane prúdiť ropa, sa môže stať, že začne zlyhávať aj potravinovod. Ak prestane fungovať potravinovod, to bude iná káva, veď sme sebestační len na 40 percent! Zatiaľ táto hrozba akoby zostávala v tieni energetických problémov, nehovoriac o tom, že ju aktuálne prekrýva ostrý koalično-opozičný zápas o moc.

Čítajte viac Jedny z najdrahších potravín v EÚ? To už neplatí. Nová analýza tvrdí, že Slovensko patrí k najlacnejším krajinám

Aj v ňom sa šermuje cenami potravín. Jesť sa musí denne a pri každom nákupe sme konfrontovaní s tým, koľko platíme za jedlo. Kto pri cenách potravín tvrdí muziku: štát, obchodné reťazce či samotní výrobcovia potravín?

Pridal by som ešte jedného hráča – médiá, a to nielen klasické, akými sú rozhlas, televízia či noviny, ale aj sociálne siete. Niekoľko mesiacov sa na nich objavovali fotografie s cenami masla z rôznych krajín. Do toho prišla ešte návšteva poslancov v Moskve zaklincovaná, ako ináč, porovnávaním cien masla. Nuž veci treba dať do kontextu. Slovenskí mliekari musia mlieko kúpiť od farmárov. Tí poukazujú na priemernú nákupnú cenu surového kravského mlieka v EÚ a prirodzene tlačia na jej zvýšenie. Celá slovenská produkcia mlieka sa spracúva v 25 mliekarňach. Za česko-nemeckou hranicou v Sasku je obrovská mliekareň, ktorá denne spracuje množstvo mlieka rovné celoslovenskej produkcii mlieka. My nemáme ani len jednu takúto fabriku. V porovnaní nielen s nemeckými, ale aj s českými, no ešte viac s poľskými sú naše mliekarne veľmi malé. Aj tá najväčšia v Bratislave, hoci je súčasťou nadnárodnej spoločnosti, je iba strednou fabrikou. Poľsko nám úplne ušlo, postavili tam nové supermoderné fabriky spracúvajúce denne od 500-tisíc do 1 milióna litrov mlieka. Poliaci nemajú problém ani s pracovnou silou ako my, všetko v mliekarňach je zautomatizované. Ich jednotkové náklady na výrobu masla, jogurtu, syrov sú podstatne menšie ako na Slovensku.

Ak sa má slovenské potravinárstvo vyrovnať zahraničnej konkurencii, musí modernizovať, lenže jeho investičný dlh presiahol jednu miliardu eur. Teraz by mali prísť prvé väčšie podpory. Je tu nádej na oživenie?

Každý dlh treba raz vyrovnať, no každým Silvestrom sme o rok starší nielen my, ale aj technológie v mliekarňach. Náš technologický – modernizačný – dlh sústavne rastie, nestačíme riešiť ani odpisy strojov. Aby sme sa pohli z miesta, potrebovali by sme masívne investície. Práve ony by viedli k efektívnemu zvýšeniu domácej výroby potravín. Je tu klimatická zmena, ktorá mení zásadným spôsobom podmienky pre poľnohospodársku výrobu. S rastúcou frekvenciou prichádzajú dlhé obdobia sucha a po nich ničivé prívalové dažde. Napriek tomu pokiaľ Slovensko – vodná strecha strednej Európy – zachytí vodu odtekajúcu do morí, môže zvýšiť produkciu potravín. Ceny potravín sú pupočnou šnúrou spojené s našou schopnosťou vyrobiť efektívne potraviny mierneho podnebného pásma vo vlastnej réžii. Keď sa pomery skomplikujú, vždy platí bližšia košeľa ako kabát. Politika spoliehania sa na potravinové prebytky z Poľska, Nemecka, zo Španielska vedie do slepej uličky. Okrem toho má svoje limity v podobe uhlíkovej stopy. Opakujem, potravinovod, na ktorý sú napojené obchodné reťazce, môže v kritickej situácii zlyhať. Potrebujeme sa naozaj spamätať a zvýšiť vlastnú produkciu potravín. Pomery na planéte – politické, hospodárske a klimatické – sa totiž zásadným spôsobom menia.

Vráťme sa do reality všedného dňa. Sme krajinou, kde sa potraviny už väčšinovo nakupujú v akciách. Je normálne, ak sa dnes takmer 70 percent potravín predáva v akciách?

Naozaj sme svedkami zvláštneho úkazu. Cenovky upozorňujúce červenou farbou na zľavu sa v očiach ľudí stali symbolom toho, že dobre nakúpili. Zmocňuje sa ich pocit, že neprišli o peniaze.

Čítajte viac Od Nového roka platí nižšia DPH na potraviny. Pozreli sme sa na to, či ceny v obchodoch klesli

Prestávame pri zľavách racionálne premýšľať? Aká je kvalita potravín, ktoré kupujeme v akcii?

Áno, racionalita sa pri akciových nákupoch vytráca. Aj to vedie k preplňovaniu košíkov a následne k vyhadzovaniu potravín. Nie je to paradox, ak sa na jednej strane ľudia sťažujú na ceny potravín a na druhej vyhodia 30 percent z toho, čo nakúpili? Pokiaľ ide o pochybnosti o kvalite výrobkov nakúpených v akciovej cene, nie sú celkom relevantné. Našťastie na Slovensku máme inštitúcie, ktoré dbajú o kvalitu potravín, takže to je otázka toho, ako sa vyvinie vzťah medzi dodávateľom a obchodnou sieťou, teda či sú výrobcovia ochotní (pre)dať výrobok za cenu, ktorú vidíme na pulte. No a je tu, samozrejme, aj otázka dobrých mravov, či deklarované zľavy idúce do desiatok percent sú naozaj reálne.

Napokon ide najmä o peniaze. Kto vlastne znáša zľavu? Podľa reklám reťazcov sú to najmä ony.

Už pri kontraktácii výrobcov s jednotlivými sieťami sú dohodnuté v zmluvách akciové ceny. Záleží na dodávateľovi, či je ochotný pristúpiť na to, že svoje výrobky dá do akcie. Musí si zvážiť: dám to za nižšiu cenu a predám viac. Fabriky, ktoré vyrábajú viac a efektívnejšie, môžu predávať svoje výrobky lacnejšie. V zásade je to v konečnom dôsledku hra medzi obchodom, výrobcami a spotrebiteľmi. Je tu generácia, čo si dobre pamätá obdobie pred rokom 1989. Na potraviny ľudia míňali viac ako dnes, napriek dvoj- či trojkorunovému mlieku. Žilo sa inak, nebolo ani toľko potravinových pokušení na pultoch ako dnes. Niekedy sa mi zdá, že niektoré siete masívnou reklamou navodzujú zdanie, že potraviny predávajú takmer zadarmo. A politici zasa ubezpečujú, že o ľudí je postarané. Lenže potraviny majú stále svoju reálnu hodnotu. Každá destabilizácia trhu, spomeňme si na pandemické obdobie, na rok 2023 či vlaňajšie sucho, ju pripomenie a ceny stúpajú.

Potraviny sú aj súčasťou kultúry a tradície národa. Platí, povedz mi, čo ješ a ja ti poviem, kto si. Ak sa pozriete touto optikou na občanov Slovenska, akí sme vlastne jedáci?

To je zaujímavá otázka, ktorá sa týka priemerného veku dožitia. Stravovacie návyky sú ovplyvnené prostredím – regiónom, v ktorom žijeme. Sme vnútrozemskou krajinou a zrejme ťažko očakávať, že masovo prejdeme na stredomorskú stravu, ktorá sa považuje za jednu z najzdravších. Od detstva najmä staršia populácia nemala možnosť ochutnať a jesť stredomorské potraviny. Najdlhšie na svete žijú Japonci, ale nemáme naporúdzi produkty, ktoré im ponúka ich podnebné pásmo a more obmývajúce Japonské ostrovy. Je dokázané, že jedálny lístok, ktorý sa opiera o červené a údené mäso, skracuje dĺžku ľudského veku. Okrem toho sú tu zlozvyky časti našincov týkajúce sa konzumácie alkoholu a fajčenia. Spomedzi Stredoeurópanov sme z hľadiska dožitého veku na tom horšie ako Rakúšania, ale lepšie ako Maďari, ktorí jedia ešte viac bravčoviny ako my. Je tu mladšia generácia, ktorá sa usiluje zmeniť stravovacie návyky, ale keď je niekto vegetarián, neznamená to ešte, že sa dožije sto rokov. Tým chcem povedať, že naša strava by mala byť predovšetkým pestrá, vyvážená, a že takou môže byť aj na základe potravín, ktoré si vieme dopestovať a spracovať na Slovensku.

Čítajte viac Šéf potravinovej komory: za niektoré produkty platíme rovnako ako Nemci, kvalita však zaostáva

Slovensko, ako vidíme, sa stále škvarí v potravinovom očistci. Aký je náš výhľad na najbližších päť rokov už aj vzhľadom na zmeny, ktoré prebiehajú v Spoločnej poľnohospodárskej politike (SPP) EÚ?

SPP je veľkou témou a či chceme, alebo nechceme, budeme musieť mnohé veci skorigovať, a to najmä pod tlakom producentov potravín z oboch amerických kontinentov. Z druhej strany Atlantiku nám ponúkajú oveľa lacnejšie potraviny, ale nedodržiavajú tam „zelené“ štandardy, ktoré Európska komisia vyžaduje od svojich producentov. Máme sa stať ešte ekologickejšími výrobcami, kým na druhej strane Atlantiku to robiť nemusia, k tomu pridajme 5 000 km dlhú dovoznú trasu, tak ako to môže byť ekologickejšie? Spoločná poľnohospodárskej politika EÚ musí prejsť ďalšou revíziou, lebo inak si podpílime konár, na ktorom sedíme. Tu už nejde len o slovenskú, ale aj o európsku sebestačnosť.

Bude súčasťou úsilia o revíziu agrárnej politiky EÚ aj zrovnoprávnenie – vyrovnanie – podpôr medzi západnou a východnou časťou EÚ?

Tvrdili nám, že vyrovnanie v dotáciách nastane najneskôr v roku 2014. Odvtedy uplynulo 11 rokov a stále sme na úrovni 82 percent toho, čo dostávajú západoeurópski farmári. Keby sme boli dostali tieto peniaze, určite by slovenské agropotravinárstvo bolo na tom lepšie. Teraz sa začína otázka vyrovnania dotácií relativizovať, hovorí sa o vstupe Ukrajiny do EÚ, ktorá by mohla skonzumovať vzhľadom na svoju rozlohu také množstvo podpôr, že sa to západným krajinám prestáva páčiť. Skôr či neskôr sa dočkáme zrejme veľkých zmien. Musíme tvrdo nástojiť na potravinových záujmoch Slovenska. V Holandsku majú obrovský prebytok dusíka v pôde a kaly môžu na výnimku hádzať do mora! Dánsko, počtom obyvateľov a rozlohou veľké ako Slovensko, má tiež veľmi nepriaznivú dusíkovú bilanciu. Chovajú viac ako dvojnásobok ošípaných, ako je počet obyvateľov. Na rokovania o agrárnej politike EÚ po roku 2027 musíme vyslať delegáciu, ktorá bude dobre pripravená a bude trvať na svojom rovnako, ako trvali Poliaci pri vstupe do EÚ v roku 2004. Ešte päť minút pred vypršaním termínu neboli ochotní podpísať podmienky, vyžiadali si výnimky a dostali ich.