Patríte ku generácii, ktorá zažila zimy so snehom a s mrazmi na celom území Slovenska. Napovedal začiatok osemdesiatych rokov, keď ste začínali kariéru, že sa dočkáme klimatickej zmeny?
Áno, ale pracovalo sa aj s inou verziou než len s oteplením. Na prahu osemdesiatych rokov doznievala okrem iného teória, podľa ktorej malo nastať ochladenie. Opierala sa o to, že v šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov bola enormná produkcia tuhých emisií do atmosféry. Predpokladalo sa, že od naakumulovaných tuhých emisií sa začne odrážať podstatne väčšie množstvo slnečného žiarenia prichádzajúceho na Zem, v dôsledku čoho sa bude naša planéta ochladzovať. Od roku 1985 však teploty stúpajú, tento trend je jednoznačný a nespochybniteľný. Dlhodobý priemer teplôt na Slovensku od roku 1880 až po rok 1985 kolísal okolo priemeru, ku koncu to bolo mínus 0,5 až 0,6 stupňa Celzia oproti dlhodobému priemeru, odvtedy však teploty stúpajú.

Nenahrávala teórii ochladenia aj mierne mínusová odchýlka?
Trošku áno, lenže od roku 1986 nám teplota už iba stúpa a pod priemer z roku 1881 až 2020 už klesla len vo dvoch rokoch, naposledy v roku 1996. Odvtedy ideme jednoznačne nahor. V posledných troch-štyroch rokoch sa pohybujeme dva stupne nad týmto dlhodobým priemerom. Priemerná ročná teplota sa tak na juhu Slovenska z 9–10 stupňov zvýšila na súčasných takmer 12 stupňov Celzia.
Kam sa podnebne posúvame, keď už pod Tatrami pestujú kukuricu a na juhu krajiny figy či hurmikaki? Zber hrozna a jesenného ovocia sa posunul minulú jeseň o celý mesiac, bobule hrozna boli sladšie, ale chýbala im kyselina.
Oteplenie, ktoré ste opísali, sa netýka iba Slovenska. V juhovýchodnom Anglicku či v Poľsku vznikli podmienky na pestovanie viniča. Klimatické pásma sa menia a posúvajú všade, vari len s výnimkou polárnych oblastí. Nejde pritom len o horizontálny posun v smere meridiánu, na severnej pologuli z juhu na sever. Otepľovanie a s ním spojený vegetačný posun vidno aj podľa nadmorskej výšky, čo dokumentuje pestovanie kukurice a fíg na Slovensku. Dva stupne zdanlivo nie sú veľa, lenže dva stupne zodpovedajú posunu klimatických podmienok z okolia Komárna do okolia Žiliny alebo z maďarského Miškovca na úroveň Bardejova. Tento posun sa udial v priebehu posledných 40 rokov.
Sme uprostred zimy-nezimy. Sťažujú sa na ňu lyžiari aj poľnohospodári. Jedným aj druhým chýba sneh. Prečo je pre krajinu a jej obyvateľov taký dôležitý?
Sneh bol vždy veľmi dôležitý pre plodiny, ktoré sa u nás tradične pestovali a pestujú. Typickou črtou slovenskej zimy bol sneh, ktorý pokryl aj nížiny. Sneh predstavuje vodné zrážky v tuhej forme. S príchodom jari sa biela perina pomaly topila a nasýtila hornú vrstvu pôdy vlahou. Pomery sa však zmenili. Za posledné dve a pol desaťročia sa stal sneh vzácnosťou. Do roka napadne v piatich, no nech v desiatich dňoch, a hneď sa roztopí. Ostatné zrážky spadnú v tekutej podobe ako dážď a veľká časť z nich bez úžitku odtečie. Ak potom príde sucho od februára do konca apríla, odrazu chýba vo vrchných vrstvách pôdy vlaha, čo zhoršuje vzchádzanie jarín. Samozrejme, že menej snehu v nižších polohách znižuje počet dopravných kalamít, hoci aj dva-tri centimetre snehu dokážu skomplikovať dopravu v Bratislave.
Sneh, ukazuje to aj tohtoročná zima, je však čoraz vzácnejší aj na horách.
Je to pravda. Ešte v období rokov 1960 až 1990 sa na bratislavskej Kolibe počas zimy viac-menej pravidelne lyžovalo, ale už to neplatí. Snehová pokrývka však klesá aj tam, kde by to nikto nečakal. Všimnime si Tatranskú Lomnicu či Starú Lesnú, ktoré ležia okolo 800 metrov nad morom. Za ostatných 30–35 rokov tam klesol priemerný počet dní so snehom zo 120 na 105 dní. Ešte výraznejšie je to v nadmorských výškach nad 1 500 metrov. Napríklad na Skalnatom plese sa znížil počet dní so snehom z 225 na 180 dní. Snehu na horách bude ešte relatívne dosť, ale nie už toľko, koľko bývalo, a nie tak dlho, ako bývalo. To, pravda, nevylučuje extrémne odchýlky. Na Skalnatom plese býva priemerne okolo 70 až 80 cm snehu. No v roku 1956 tam napadlo až 238 cm snehu, a v roku 2009 to bolo 170 cm snehu. Zdôrazním, že ide o jednorazové záležitosti, ktoré sa môžu vyskytovať aj v budúcnosti. Dôležité sú dlhodobé priemery tak teplôt, ako aj zrážok.

Sme svedkami zrodu nového charakteru počasia? Najmä poľnohospodári si všimli, že v úhrne síce naprší zhruba toľko čo v minulosti, ale z oblakov neprší v obvyklom čase, ani slnko nesvieti a mrazy neprichádzajú podľa pranostík, ktoré vyjadrovali viac-menej ustálený ráz počasia. Máme zabudnúť na relatívnu stabilitu počasia z 20. storočia?
Zdá sa, že niekoľko generácií sa s ňou môže rozlúčiť najmenej do konca 21. storočia. V atmosfére je oveľa viacej energie ako v minulosti. S tým súvisí väčší výpar, čím je založené na väčšiu frekvenciu extrémnych javov. Za minulý rok sme napríklad zaregistrovali v globálnom meradle najvyšší obsah vodnej pary v atmosfére. Vodná para a zvýšené teploty sú pritom palivom pre búrky.
Dajú sa tým vysvetliť vlaňajšie septembrové extrémne dažde a povodne, ktoré zasiahli Záhorie?
Áno, hoci v danom prípade nešlo o úplne extrémny búrkový jav, ale skôr o prechod veľmi intenzívneho frontu. V atmosfére bolo vodnej pary viac než dosť a pri intenzívnych prejavoch atmosférických procesov vypadávala voda z oblakov vo forme prívalových zrážok. Miestami spadlo 200 až 300 milimetrov (200 až 300 litrov vody na štvorcový meter) za dva dni, čo bol super extrém.
Lenže od septembra až do polovice januára poriadne nepršalo ani nesnežilo. Čím si vysvetliť nerovnomerné rozdelenie zrážok? Z hľadiska úhrnu zrážok je to v poriadku, ale ich rozloženie je pre ľudí, rastliny i zvieratá škodlivé.
Keď v krátkom čase spadne 200 milimetrov vody, z toho 150 milimetrov odtečie a pritom narobí povodne, neprospeje to pôde ani rastlinám, ohrozí to povodňami mestá a dediny s celou infraštruktúrou. Šťastím v nešťastí je, že takéto extrémne javy majú relatívne obmedzený priestorový charakter. Oných 200 litrov vody na štvorcový meter nenapadalo v Banskej Bystrici ani v Michalovciach, ale zväčša iba na Záhorí. Nestáva sa, aby pomerne krátkodobé supervýdatné zrážky zasiahli plošne celú strednú Európu. Takéto zrážky mávajú skoro vždy regionálne ohraničenie.
Fenoménom, ktorý prinieslo otepľovanie, sú jarné mrazy. Stromy sa prebúdzajú aj viac ako o mesiac skôr, začnú pučať alebo kvitnúť a niekedy na prelome marca apríla „zalejú“ sady šesť aj deväťstupňové mrazy. Bude to trvalý jav?
Jarné mrazy sa vyskytovali aj v minulosti, 12., 13. a 14. mája prichádzali traja zmrznutí (Pankrác, Servác a Bonifác). Dobre známa pranostika však prestáva platiť. Zato sa objavil úplne iný fenomén súvisiaci s výrazným posunom fenologických fáz, (napríklad s pučaním a kvitnutím stromov), ktorý sa začína oveľa skôr. Hoci sa aj jarné mrazy posunuli do skoršieho obdobia, pučanie a kvitnutie prichádza ešte skôr. Mrazy sa objavujú v čase, keď sú stromy v dôsledku rozvinutej vegetácie mimoriadne zraniteľné. Kvety ovocných stromov znesú mrazy do mínus 2–3 stupňov Celzia, ale keď prídu mrazy ako v roku 2020, od mínus 4 až po mínus 8–9 stupňov Celzia, potom sú škody enormné. Rozvíjajú sa rôzne účinné protimrazové ochrany v sadoch. Ako však povedal známy ovocinár Marián Varga, nové sady treba už budovať s protimrazovou ochranou. Aj to je dôsledok klimatickej zmeny, ktorý sa už premieta do cien ovocia.

V minulom desaťročí boli prijaté adaptačné stratégie na klimatickú zmenu vrátane plánu manažmentu sucha. Ako sa realizujú v praxi?
K adaptácii na nepriaznivé dôsledky zmeny klímy Slovensko prijalo adaptačnú stratégiu v roku 2014 a v roku 2018 ju ešte aktualizovalo. Sú vypracované aj realizačné plány. Nie sú však dostatočne vypracované a realizované opatrenia na lokálnej úrovni. Jedným zo zdrojov, ktoré mali veci napomôcť, sú opatrenia zakomponované do plánu obnovy. V ňom je sústredených 6,4 miliardy eur, pričom na Zelenú ekonomiku, ktorá by mala reagovať aj na dôsledky klimatickej zmeny, pripadli dve miliardy eur, čo nie je malá suma peňazí.
Našlo sa tam dosť peňazí na elimináciu sucha, prívalových dažďov a vôbec koncepčné riešenie všetkých prejavov klimatickej zmeny? Prizvali klimatológov k tvorbe týchto dokumentov?
Pravdupovediac do kľúčového materiálu sme s kolegami veľmi nehovorili, to bola skôr vec plánovačov. Realitou je, že na Zelenú ekonomiku pripadá síce 2,1 miliardy eur, ale adaptácii na zmenu klímy, o ktorej sa bavíme, sa ušlo len 149 miliónov eur. Na akčný plán proti suchu bolo vyčlenených z iných fondov 59 miliónov eur. Vzhľadom na rozsah toho, čo sa žiada vykonať, to nestačí. Ministerstvo životného prostredia odhadovalo, že na boj so suchom treba 140 miliónov eur. Máme na solídnej úrovni vybudovaný monitoring sucha, ktorý robí SHMÚ na týždennej báze a aj v spolupráci s jednotlivými pestovateľmi. Potrebujeme však ísť ďalej.
Kam by sme mali pokročiť? Predsa nestačí len vedieť, čo nás čaká, ale aktívne predchádzať hroziacim škodám. Nechýbajú peniaze práve na to?
Základom akéhokoľvek boja proti suchu je voda. Na konci osemdesiatych rokov bolo pod závlahou vyše 300-tisíc hektárov pôdy, momentálne je to už len 50– až 70-tisíc hektárov. Ide o to, aby sme revitalizovali zdevastovaný systém závlah čím skôr. Treba obnoviť zhruba 510 kilometrov kanálov, ktoré privádzajú vodu do meliorovaného územia a odvádzajú ju z neho. To sú naozaj veľké investície, ktoré sú mimoriadne potrebné. Od deväťdesiatych rokov Slovensko prešlo v podstate na extenzívne poľnohospodárstvo, ktoré sa spolieha na prírodné zrážky, len zlomok pôdy obrábame intenzívne. A vidíme, že ani slnko, ani dážď neprichádzajú na želanie. Odvrátenou stránkou boja proti suchu je eliminácia škôd z prívalových dažďov, je minimálne taká nákladná ako manažment sucha.
Čo znamená odkladanie riešení rizík plynúcich z klimatickej zmeny?
Pred mrazmi, suchom ani záplavami neutečieme. Frekvencia extrémov sa zvyšuje a ich prejavy môžu byť také silné, aké sme ešte nezaznamenali. Preto sa treba na ne pripraviť. Síce o tom veľa hovoríme, ale nedostatočne konáme. Najlepšie to vidno na poľnohospodárstve. Na HDP sa podieľa menej ako piatimi percentami, pracuje v ňom zlomok všetkej pracovnej sily a tomu zodpovedá pozornosť štátu. Výkonnosť agropotravinárstva klesá a dostatok potravín rieši Slovensko stále rastúcim importom. Nevedno, čo bude ďalej, ale zatiaľ sa to nerozvíja veľmi priaznivo.
Nielen Slovensko, celý svet čelí klimatickej zmene. Keď sa pozriete na iné krajiny, ako sa tam správajú?
Od krajiny ku krajine je to veľmi rôzne, každá dáva dôraz na niečo iné, preto vývoj nie je jednoduché porovnávať. Momentálne je najmä v Európe výrazný trend dekarbonizácie – znižovania produkcie CO2. To výrazne zasahuje ekonomiku, najmä produkciu energie a potravín. Vidíme však aj snahu o karbonizáciu energetiky. Všimnime si vyjadrenia ruských a čínskych predstaviteľov, ale nielen ich. Takéto názory prichádzajú už aj zo Západu, hlavne z USA. Karbonizovaná produkcia energie je, samozrejme, výrazne lacnejšia, no ak Európa ide, obrazne povedané, čihí a Čína, Rusko a USA hota, potom ťažko povedať, ako dospieť k systémovým riešeniam. Európska únia tlačí do nej svoje členské krajiny, ale žijeme na jednej planéte.

Ako si Slovensko počína v porovnaní s najbližšími susedmi?
Máme pomerne solídne rozpracované, čo by sa robiť malo. Nedá sa povedať, že sa to v konkrétnych veciach prejavuje dostatočne, boj so suchom je toho dôkazom. Podobné problémy vidíme aj v ČR, Maďarsku, Poľsku. A pokiaľ ide o Rakúšanov, nuž niektoré veci robia oveľa lepšie a v niektorých, ako napríklad v boji so suchom, majú rovnaké problémy ako my.
Potrebujeme udržať vodu v krajine, aby zostala zelenou, dávala nám obživu a dobré bývanie. Je preto nevyhnutné postaviť nové priehrady alebo sa zaobídeme bez nich?
Väčším vodným dielam sa do budúcnosti asi neubránime. Rozsahom to nebudú diela ako Gabčíkovo, pôjde o priehrady strednej dimenzie, prihliadajúce maximálne na ekologické požiadavky. Z hľadiska efektívneho zadržania vody, ktoré poskytujú slovenské rieky, treba tento potenciál čo najlepšie využiť.
Kto je Pavol Nejedlík?
Po absolvovaní Matematicko-fyzikálnej fakulty UK v Bratislave, špecializácia meteorológia, pracoval v SHMÚ v Košiciach, kde sa venoval klimatológii a agrometeorológii. Niekoľko rokov pracoval v Bruseli na sekretariáte Európskej komisie na realizácii programu COST (kooperácia vo vede a v technológiách), bol generálnym riaditeľom SHMÚ Bratislava. Teraz pracuje v Ústave vied o Zemi SAV v Bratislave.