Osemdesiatnici Mária Domanizsová a Ján Horváth z Mikuláša majú profesiu dnes vyvažovanú zlatom – sú ošetrovateľmi kráv. Slovenské mliečne farmy ich zháňajú po celom svete. Zamestnávajú Ukrajincov, Filipíncov aj Nepálcov, pretože Domanizsová a Horváth majú čoraz menej nasledovníkov.
Mikuláš, neveľká osada na rozhraní okresov Nové Zámky a Komárno, leží uprostred šírej dolniackej roviny. Nie je to typický zapadákov. V osade stoja vlaky a do mesta sa ľudia dostanú za dvanásť minút. Aj to roku 1980 rozhodlo, že sa vedúca pobočky Otexu (Obchodu s textilom) v Nových Zámkoch Mária Domanizsová rozhodla presťahovať do Mikuláša. Tamojší štátny majetok jej ponúkol „fungl nový“ štvorizbový byt pod podmienkou, že nastúpi aj s manželom pracovať do maštale ku kravám.
Pánom sveta. S volom i traktorom
Domanizsovej rovesník Ján Horváth je na rozdiel od Novozámčanky Mikulášťan od rodu. V osade sa narodil a päty odtiaľto takmer nevytiahol s výnimkou základnej osemročnej školy, vojenskej služby a pravidelných letných návštev poľnohospodárskej výstavy Agrokomplex v Nitre. Stredobodom jeho vesmíru sa stal Mikuláš a najmilšou mu bola vôňa speneného čerstvo nadojeného mlieka.
Dojiť vedel tento drobný šľachovitý muž od desiatich rokov. A už ako 14-ročný kydal hnoj, kŕmil a dojil kravy zarovno s dospelými. Písal sa rok 1958, ľudovodemokratické Československo odsudzovalo detskú prácu, lenže Horváthova mamka chradla a syn, vojnová polosirota, ju nezištne zaskočil v maštali. Rodina musela z niečoho žiť. Malý Janko si pri dojení počínal ako virtuózny klavirista. V prstoch mal cit a akurátny stisk s neuveriteľnou frekvenciou, dlane a zápästia silné, ráno a večer podojil tucet kráv ako ostatní dospelí. Nebola to maličkosť, najlepšie dojnice dávali aj 35 litrov mlieka denne. Kým toľké mlieko dostal Janko z vemena do šechtára, musel stisnúť cecky nie stovky, ale tisícky ráz!
Foto: Jozef Sedlák
Raz ho pri dojení nalapal generálny riaditeľ štátnych majetkov Anton Matejov. Tento vynikajúci organizátor poľnohospodárskej výroby v znárodnených majeroch, ktoré patrili cirkvi, s krikom vyhnal chalana z maštale. Dospievajúce chlapčisko však práca bavila. Bolo v nej kus dobrodružstva, keď prichádzal Matejov na inšpekciu, ukryli ho zakaždým do kopy slamy.
Dnes lákajú deti do poľnohospodárstva, ponúkajúc im veľkosťou, vybavením a dizajnom impozantné supermoderné traktory a kombajny. Zmenilo sa aj dojenie. Dojárne pripomínajú kolotoče. Nevozia výskajúce deti, ale kravy s obrími vemenami. Tie najväčšie dojacie kolotoče pojmú aj 72 kráv. Chlapci či dievčatá komunikujúci mobilmi poľahky zvládnu ovládanie strojov predstihujúcich svojou konštrukciou a výkonmi aj fantáziu Julesa Verneho, technika je plne digitalizovaná. Uľahčuje prácu a prináša radosť, opojenie i nadpriemernú plácu. Kto si vyberie niektorú z profesií moderného poľnohospodárstva, má istý chlieb.
Aj pred 70 rokmi vedelo poľnohospodárstvo opantať decká a nemuseli to byť práve rapkajúce traktory. Janko Horváth prevážal po majeri 25-litrové kanvy mlieka volským záprahom. Pár volov, ich mená si dodnes pamätá – Halász a Fugee, ho poslúchal na cmuknutie. Dnešní šarvanci užasnú pred päťstokoňovými traktormi, sú to elegantné ozruty dodávajúce mužom za volantom pocit Robura, pána sveta.
No aj voly vzbudzovali rešpekt, silou aj hmotnosťou, boli to kolosy, čo vážili okolo tony. Rozvážneho a odvážneho mladíka Horvátha počúvali na slovo. Staral sa o ne s láskou ako o kravy. Rozmaznával ich melasou, sladkým mazľavo-lepkavým sirupom, ktorým dochucovali dobytku krmivo, aby rýchlejšie rástol a kravy dávali viac mlieka. Nielen ľudia, aj zvieratá sú maškrtníci a kde je cukor, tam je energia, sila, dobrá kondícia. Nečudo, že Horvátha, keď sa objavil v maštali, zvieratá vítali radostným bučaním. Spomedzi všetkých kŕmičov a dojičov to bol ich najstarostlivejší gazda.
Detstvo formuje človeka
Marika Domanizsová bola uhnetená z iného cesta. Narodila sa do rodiny železničiara, možno odtiaľ si priniesla zmysel pre disciplínu a poriadok. Doma chovali hydinu, a keď v jedno predjarie sliepky začali kvokať, uzavrela Marika so staršou sestrou stávku, čej kvočke sa vyliahne viac kuriatok. Sestra nedávala na svoju kvočku pozor, vajcia jej zachladli, kým Marika sa pýšila kŕdlikom zlatožltých kuriatok. Takto sa v detstve zrodil vrúcny vzťah k zvieratám. Podporovala ho zvedavá súťaživá povaha, čo si zaumienila, za tým nekompromisne išla.
Mala 37 rokov, keď hodila za hlavu kariéru mestskej ženy a vstúpila v montérkach a gumákoch spolu s manželom do maštale, kde ju bučaním privítalo 96 jalovíc. Zdali sa jej priveľké a vystrašene pred nimi cúvala. Pozerali sa na ňu z výšky, pretože celé týždne predchádzajúci ošetrovatelia spod zvierat neodpratávali hnoj – čnel jej dobre vyše kolien.
Keď po týždni vykydali s manželom hnoj, dostali za to prémiu 700 korún a Domanizsová svalovicu. Sotva sa z nej spamätala, čakala ju ďalšia nevybuchnutá mína. Jaloviciam nastlala čistú suchú slamu, ale nechceli žrať. Maštaľou sa šíril odporný smrad. Zvieratá pripútané k válovom reťazami stáli v maštali ako soľné stĺpy. Keď sa lepšie s manželom prizreli, zistili, že reťaze im vrástli do živého mäsa. Šije jalovíc hnisali. Rozhnevaný Jozef Domanizsa vytrhal zvieratám mučiace reťaze a Marika starostlivo vydezinfikovala jaloviciam rany septonexom.
V tej chvíli sa z nej stala skutočná ošetrovateľka.
Neporiadok, pijanstvo a lajdáctvo ošetrovateľov aj zootechnikov, ktoré Domanizsová objavila, vykričala. Keď jej nadriadený povedal, aby priveľmi nevyskakovala, nech je rada, že má kde bývať, odsekla mu, že neprišla do Mikuláša bývať, ale svedomito pracovať.
„Vy že ste riaditeľ? Tiež som bola vedúca, o všetkom na pracovisku som mala prehľad, zato vy ani len netušíte, čo sa v maštaliach deje, takto zodpovedáte za majetok štátu? Ja mám odísť a tí, čo pijú, slamu krížom nepreložia, majú zostať? Nikto mi hubu nezavrie, nejde o mňa, ale o zvieratá.“ Tresla dverami a na druhý deň po rannej zmene sadla na vlak a zaklopala na dvere riaditeľa okresnej poľnohospodárskej správy. Z mosta doprosta mu vyrozprávala, ako to majeri chodí.
ŠM v Mikuláši patril v Novozámockom okrese k najslabším poľnohospodárskym podnikom. Domanizsovej príbeh vysvetľoval, prečo kravy málo dojili. Hoci jej vrchnosť dala za pravdu a povymieňali zopár ľudí zodpovedných za katastrofálne pomery na farme, k skutočnému oživeniu výroby mlieka na štátnom majetku došlo až po jeho privatizácii.
Sólo pre dychový orchester
Dnes Agrocontract Mikuláš, nasledovník skrachovaného štátneho majetku, buduje jednu z najmodernejších a najproduktívnejších mliečnych fariem na Slovensku. Marián Záhumenský (61), ktorý sa pred 30 rokmi pustil do realizácie vari najambicióznejšieho projektu slovenského poľnohospodárstva v živočíšnej výrobe, vraví, že vzniká dielo, v ktorom sa premietajú výdobytky genetiky a šľachtenia mliečneho dobytka podporené technológiami 21. storočia. A hneď dodá, že za superfarmou sú nielen rozhľadení manažéri, ale aj pešiaci živočíšnej výroby. Obyčajne sa o týchto ľuďoch veľa nehovorí ani nepíše, no práve oni rozhodujú o porozumení medzi človekom a zvieraťom.
Záhumenský prišiel na upadajúci majetok z prosperujúceho dvorského družstva. Bol inžinier mechanizátor a k zootechnike sa dostal ako slepé kura k zrnu. V Mikuláši narazil na alkoholizmus medzi robotníkmi aj technikmi. Za bieleho dňa rovno pred očami manažmentu si ľudia vozili krmivo z farmy pre svoju hydinu a prasiatka. Keď na porade vedenia Záhumenský povedal, že takto to ďalej nejde, nový riaditeľ majetku Anton Priščák ho chytil za slovo: „Máš pravdu, prevezmi celú živočíšnu výrobu a urob tam poriadok.“ Na druhý deň ráno sa Záhumenský postavil pred 12 dojičov a dal im prekvapujúcu ponuku: „Kto si myslí, že prácu nezvládne, nech zdvihne ruku.“ Štyria ju zodvihli a dostali výpoveď s odstupným. Na ďalšie ráno privítal dojičov „dychový orchester“. Traja nafúkali a boli vyhodení z práce bez odstupného. Tak sa začalo veľké upratovanie, šancu dostali tí, na ktorých bolo spoľahnutie. Celkom prirodzene sa medzi nimi ocitli pracanti Ján Horváth a Marika Domanizsová. Záhumenský jej zveril najzodpovednejšiu robotu ošetrovanie kráv v pôrodnici. Obdobie pred pôrodom a po ňom je pre kravy najrizikovejšie.
Nasledujúce mesiace a roky ukázali, že Záhumenský stavil na správnych ľudí. V deväťdesiatych rokoch, keď mnohé z družstiev a čerstvo sprivatizovaných majetkov dávali ruky preč od chovu dojníc, v Mikuláši sa, naopak, sústredili na vybudovanie produktívneho stáda kráv. Z Holandska doviezli jalovičky, od ktorých si po otelení sľubovali razantné zvýšenie produkcie mlieka.
Holandská ponuka
Záhumenský Domanizsovej imponoval, bola tiež perfekcionistka a neznášala lajdáctvo. „Všetko tu bolo ,dogabané', a odrazu príde mladý muž, ktorý mal všetko, do čoho sa pustil, dobre premyslené. Nepoznal prekážku, ktorá by sa nedala prekonať,“ zhodnotí Domanizsová, čo si na novom šéfovi najviac cenila. Dôveru nesklamala. Vedela si poradiť v každej situácii. Stalo sa, že hlboko v noci sa začala teliť krava. Teľa nie a nie z nej vyjsť. Telefonicky zalarmovala veterinárneho lekára Michala Danyiho a kým prišiel, boli už v maštali jej manžel, obe dcéry aj zaťovia. Všetci šiesti pracovali pri kravách. Pôrod cisárskym rezom sa mohol začať. Všetko dopadlo dobre, zachránili kravu aj teliatko.
Pozornej ošetrovateľke neunikol v maštali najmenší detail. Jednej z kráv sa zapálilo vemeno, utekala po teplú vodu, pri vodovodnom kohútiku sa pošmykla a vriaca voda jej natiekla do čižmy. Na popáleninu lekár z pohotovosti naordinoval dermazulén. O dva dni už vrtká žena „skackala ako kuriatko“ a poď ho do maštale k svojej krave. Po konzultácii s veterinárom jej zapálenú kožu začala liečiť dermazulénom. Opäť kravičku zachránila.
Na farmu často prichádzali holandskí farmári, dodávatelia vysokoteľných jalovíc. Keď videli, s akou vervou a zručnosťou Marika pracuje, podišiel k nej jeden z Holanďanov a navrhol, aby odišla robiť na holandskú farmu. Domanizsová, ktorá vedela po nemecky, sa nad ponukou pousmiala a odvetila: „Na majeri v Mikuláši som našla svoje šťastie.“ Za bytovkou mala veľkú záhradu, v nej kopu ovocných stromov, zeleninu, v izbe šijací stroj a stohy nemeckej Burdy, z ktorej modelov šila módne šaty pre seba, dcéry a kamarátky. „K šťastiu mi nič nechýba, tu som spokojná,“ odmietla ponuku, ktorá bola vysokým uznaním jej kvalít.
Ktože dáva ľudské šťastie?
Nedávno prezident vyznamenával významné osobnosti Slovenska, ktoré svojou prácou prispeli k rozvoju krajiny. Ozaj, čo tak si spomenúť na ľudí, ktorí v potu tváre dorábajú chlieb i mlieko naše každodenné? Ján Horváth ešte stále pracuje a pred siedmimi rokmi dostal rezortné vyznamenanie. Mária Domanizsová je už na dôchodku, občas zájde na farmu. Vojde do maštale a razom je vo svojom živle.
„Keď vidím, akí všelijakí ľudia prichádzajú dnes pracovať na farmy, najradšej by som sa rozbehla rovno do školy, aby som deťom vysvetlila, ako bez obáv vstúpiť do maštale a nadviazať kontakt so zvieraťom. Nemajú sa to kde naučiť, doma už aj na dedine chovajú nanajvýš psy alebo mačky, taká krava je veľké zviera a predstavte si, že ich na farme zbadajú nie desať, dvadsať, ale celú tisícku. To je iné kafé. Rozklepú sa im kolená ako mne, keď som vstúpila do maštale po prvý raz.“
Naozaj to je iná káva. Nechce sa veriť, koľko energie a chuti podeliť sa so životnými skúsenosťami sa ukrýva v 81-ročnej žene. A čo povedať o Jánovi Horváthovi, živom inventári supermodernej farmy, ktorý je rovnako skúseným chovateľom? Jeden aj druhí zanechali po sebe hlbokú stopu v krajine.
Vo Dvoroch nad Žitavou, v jednej z najväčších poľnohospodárskych dedín Slovenska, fungovalo desaťročia stredné odborné učilište poľnohospodárske. Tento rok v jeseni ho chcú po viacročnej odmlke otvoriť. Oplatilo by sa tam pozvať Mariku Domanizsovú aj Jána Horvátha. Možno by ich životný chovateľský príbeh zaujal deti. Aj práca na modernej farme môže priniesť to, po čom všetci túžime – ľudské šťastie. Ako vraví Marika Domanizsová, zvieratá lásku opätujú a nikdy toho, kto ju dáva, nesklamú.