Na valnom zhromaždení zväzu spracovateľov mäsa ste zdôraznili, že všetky na Slovensku dochované zvieratá by sa doma mali aj spracovať. Už len z pohľadu čerstvosti dodávok mäsa je to samozrejmosť. Prečo nie je?
Dodám, že nielen z hľadiska čerstvosti mäsa či ostatných potravín, ale aj toho, aby celá pridaná hodnota zostala na Slovensku. Napríklad bitúnky využívajú kapacitu len na 50 percent. Na Slovensku sa ročne vyprodukuje takmer 900-tisíc ošípaných, no iba polovica z nich sa porazí na slovenských bitúnkoch, tá druhá mieri do susedných krajín.
Prečo polovica zvierat uniká do zahraničia?
Rád by som vyvrátil informáciu, ktorá sa šíri aj v médiách, že mäsový priemysel nedisponuje dostatočnou kapacitou bitúnkov. Nie je to pravda. Na Slovensku máme schválených 44 bitúnkov na ošípané, pričom v roku 2023 top 10 slovenských bitúnkov porazilo až 92 percent z celkového množstva ošípaných.
Od chovateľov často počuť, že zahraničie platí rýchlejšie a mäso v koži tam lepšie speňažia ako doma. Je problém v splatnosti, cene alebo je všetko, ako to na Slovensku chodí, predsa len trochu inak?
Tieto pripomienky farmárov počúvame veľmi často, skutočným dôvodom, prečo sú okrem iného zahraničné bitúnky schopné platiť za ošípané slovenským poľnohospodárom viac ako my (o 20 až 25 percent), sú vyššie podpory v daných krajinách. Ide o celý systém agropotravinárskych podpôr a daňových politík, ktorý tam spoľahlivo funguje a v konečnom dôsledku spôsobuje odlev suroviny zo Slovenska.
Ako sa s tým vyrovnať?
Nebude to jednoduché, lebo mnohé veci sú dlhodobo zanedbané. Na Slovensku už 20 rokov absentuje systémová podpora potravinárstva ako takého. Väčšinou peniaze a investície smerujú do prvovýroby a na spracovateľov sa zabúda. Situáciu často komplikuje aj celkove vyššie daňové a legislatívne zaťaženie slovenského potravinárstva v porovnaní s okolitými štátmi, čo, samozrejme, zvyšuje cenu práce a v konečnom dôsledku aj cenu produktu. Slovensko s ani nie 5,5 milióna obyvateľov je malým trh. Konkurencia zo zahraničia využíva tzv. výhodu z rozsahu a z dôvodu veľkosti kapacít dosahuje nižšie jednotkové náklady.
Ladislav Čechovič (50) je posledné štyri roky predsedom Slovenského zväzu spracovateľov mäsa. Vyštudoval manažment na Uniworld College of Sydney v Austrálii a na City University v Bratislave. Ladislav Čechovič je generálnym riaditeľom spoločnosti Mecom Group s. r. o so sídlom v Humennom. V najväčšom mäsokombináte Slovenska začínal na pozícii obchodného riaditeľa.
Foto: Archív autora
Keď pred 20 rokmi vstúpilo Slovensko do EÚ, sľubovalo si rozvoj poľnohospodárstva a potravinárstva. Prečo obe vzájomne veľmi úzko prepojené odvetvia upadli, potravinárstvo možno ešte viac ako prvovýroba? Z 25 mäsokombinátov zostali štyri, ostatné zanikli. Bol to dôsledok nezvládnutej privatizácie, nekonzistentnej agrárnej politiky vlád, ktoré sa striedali pri kormidle štátu?
Sčasti je odpoveď ukrytá v samotnej otázke, na druhej strane v Európe bol a ešte stále je prebytok bitúnkov aj spracovateľských kapacít. Keď Slovensko vstupovalo do EÚ, nevyrokovalo si prijateľné podmienky pre odvetvie ako celok a potravinársky sektor zvlášť. V súčte aj vyššie povedaného sa potravinárstvo ocitlo v nezávideniahodnej situácii.
Ako rozťať tento 20-ročný gordický uzol?
Potrebujeme, aby jednou z priorít štátnej politiky bola podpora slovenského spracovateľského – potravinárskeho priemyslu, bez ohľadu na to, ktorá vláda je pri moci. Nestačí ju iba deklarovať, ale reálne finančne aj legislatívne podporovať. Je zásadné rovno pomenovať, ako sa veci majú.
Čo treba v prvom rade povedať?
To, že ak na Slovensku zvieratá vychováme a predáme ich do zahraničia, kde ich spracujú, zostane im z nich pridaná hodnota, ktorú mohlo a malo vytvoriť slovenské potravinárstvo. Toto potrebujeme zmeniť. Treba pripraviť a realizovať systémovú podporu, ktorá bude nastavená aspoň na 15 až 20 rokov a opakujem, nebude závislá od zmien vlád. Nie je možné, aby sa zmenou vlád zakaždým menili podmienky. Spracovateľský priemysel potrebuje na oživenie citeľnú finančnú injekciu. Investičný dlh potravinárstva je zhruba jedna miliarda eur, z čoho na mäsospracovateľský priemysel pripadá 200 až 250 miliónov eur.
Kde investície najviac chýbajú?
Bavíme sa o celej škále vybavenia počnúc infraštruktúrou po najnovšie technológie na znižovanie energetickej náročnosti, ako sú napríklad kondenzačné kotly, elektromotory a kompresory s frekvenčnými meničmi, solárne panely, plus plná automatizácia a efektívna výroba.
Keď hovoríte o automatizácii výrobných procesov, zrejme máte na mysli nedostatok pracovnej sily. Do akej miery je vypuklý pre mäsový priemysel?
Tak ako iným odvetviam ekonomiky aj nám chýba pracovná sila. Naším špecifikom sú skoré ranné pracovné zmeny, na ktoré sa niekedy nastupuje už o štvrtej ráno. Pracuje sa v chlade, vo vlhku, nie sú to úplne lákavé pracovné podmienky pre mladých ľudí.
Mäsiari bol vždy prototypom mužnosti, odolnosti. Akí sú mladí ľudia, ktorí prichádzajú do vašich prevádzok? Nechýba im fyzička?
Nejednému chýba fyzická i psychická odolnosť. Stáva sa, že na rozrábke, kde chlapi osem až deväť hodín vykosťujú mäso, aj tí čo majú chuť robiť, odchádzajú po prvom alebo druhom mesiaci, lebo im ruky nevydržia. Naozaj je to práca pre skutočných mužov.
Udržíte si mladý odborný dorast vychovaný na slovenských školách?
Reálne je absolventov veľmi málo a po škole sa niektorí zamestnajú v úplne inom odvetví alebo odídu do zahraničia.
Nie je dôvodom platové ohodnotenie?
Problém podľa mňa nie je v platoch, vieme ľudí zaplatiť, ale dokážu si nájsť porovnateľne platenú prácu v iných odvetviach. Dobrý mäsiar sa musí stotožniť s tým, čo robí. Máme vo firmách ľudí, ktorí u nás pracujú 30 až 35 rokov a sú v pohode.
Aké kroky podnikáte k stabilizácii pracovníkov?
Riadim Mecom Humenné a môžem povedať, že nemáme problém pri hľadaní ľudí do fabriky. Možno aj preto, že poskytujeme širokú škálu benefitov. Nie sú to len finančné bonusy, ako sú vianočné prémie a naturálne balíčky, ale zlepšujeme pracovné podmienky. Zamestnanci majú zdarma terapeuta, infrasaunu, masáže, organizujeme športové hry. Jednoducho, dávame ľuďom najavo, že nám na nich záleží.
Ľudia dnes preferujú čerstvé mäso, je najchutnejšie, s najvyššou výživnou hodnotou. Ako plníte túto požiadavku, keď si nevieme rady s rozšírením domácich chovov ošípaných a dobytka?
Keď hovoríme o čerstvosti, hovorme aj o uhlíkovej stope, ktorá je spolu s prepravnými nákladmi veľmi podceňovanou záležitosťou. Zvykli sme si, že akákoľvek firma či štát dokážu zabezpečiť hocakú surovinu, výrobky z odkiaľkoľvek na svete. Geopolitická situácia sa však prudko mení. Stojíme pred veľkou konfrontáciou USA verzus Čína, ale aj medzi Čínou a Európou, samotná EÚ má množstvo veľkých vnútorných problémov. Vstúpili sme do procesu deglobalizácie, čo iba podčiarkuje význam potravinovej sebestačnosti.
Čo z toho vyplýva pre Slovensko?
Najmä to, aby začalo produkovať viac potravín a nebolo vydané na milosť a nemilosť dovozov. Stupňujú sa vojnové konflikty – jeden veľký máme hneď za našimi hranicami – a keď príde na lámanie chleba, každý štát si bude chrániť v prvom rade bezpečnosť svojich obyvateľov. Vtedy potravinová bezpečnosť nadobudne extrémnu dôležitosť. Ak nebude zabezpečená sebestačnosť v otázke plynulých dodávok živočíšnych mäsových produktov, potom občania nebudú mať dostatok proteínov v strave.
Vaše upozornenie prichádza v čase, keď stavy zvierat, prirodzeného zdroja bielkovín i vitamínov, klesli na historické minimá, chováme jednu pätinu ošípaných a dobytka v porovnaní so stavom pred 35 rokmi. Novým javom je dopyt po čerstvom mäse, zelenine, ovocí domáceho pôvodu, ale keď sa má v tej-ktorej obci postaviť nová farma, ľudia ju odmietajú. Je to problém novej generácie vidiečanov, ktorá chce žiť ako v meste?
Naozaj máme iný vidiek ako pred 35 rokmi. Isté je, že keď chcú farmári postaviť novú farmu či rozšíriť existujúcu, hneď sú tu protesty zo strany občanov, obávajúcich sa zápachu, hluku. Je tu množstvo legislatívnych požiadaviek a povolení typu EIA posudzujúcich vplyv na životné prostredie, legislatíva naozaj hodne sťažuje budovanie nových, veľmi potrebných fariem. Tie sa však dajú postaviť tak, aby nemali negatívne dôsledky na život ľudí na vidieku.
Od poľnohospodárov aj potravinárov často počuť, že vecne začneme riešiť problém až vo chvíli, keď budeme čeliť reálnemu nedostatku potravín. Zatiaľ je všetkého dostatok, obchody sú plné tovaru, mäso sa predáva v akcii. Nie je to zlovestné ticho pred búrkou?
Múdry človek nečaká až problém nastane, ale usiluje sa mu predísť. Naozaj potrebujeme posilniť sebestačnosť v produkcii a najmä, to podčiarknem, v spracovaní potravín. Áno, je to finančne náročné, ale koľko bude stáť odstraňovanie dôsledkov? A pokiaľ ide o predaj za akciové ceny, podotkol by som, že vzhľadom na množstvo energie a investícií, ktoré sú vložené do chovu a spracovania zvierat, sú mäso a mäsové výrobky lacné.
To sa mnohým nebude pozdávať. Prečo lacné?
Lacné vzhľadom na pridanú hodnotu, ktorú poskytujú. Obchodné siete často používajú mäso ako „trafic maker,“ práve cezeň lákajú spotrebiteľov do svojich predajní. Zľavami na mäso kompenzujú ceny iných predávaných tovarov. Sami spotrebitelia si už zvykli na nízke ceny mäsa a mäsových výrobkov. Kdekoľvek si kúpite krkovičku za päť eur kilogram, čo je kvalitné bravčové mäso. Zoberte si 200 gramov rajčín, vyjdú na tri eurá. Zdá sa mi to veľký nepomer, keď zoberieme do úvahy, koľko práce a investícií je vložených do toho či onoho produktu. Tým nechcem podceňovať investície, úsilie ani schopnosti pestovateľov zeleniny, ale iba porovnávam, čo všetko treba vložiť do chovu a spracovania zvierat.
Aká je budúcnosť spotreby mäsa videná rôznymi novými stravovacími, výživovými trendmi, ale aj príjmovými možnosťami obyvateľstva?
Vidno generačné rozdiely v stravovaní. Mladí jedia menej mäsa, ale súčasne si ľudia so zmyslom pre realitu uvedomujú, že mäso ako zdroj bielkovín, aminokyselín, tukov je nenahraditeľnou súčasťou zdravej vyváženej výživy. Nemožno ho úplne nahradiť rastlinnými produktmi. Mäso bolo, je a bude súčasťou ľudských pokrmov aj v budúcnosti. Nie som pesimista, k nejakej korekcii zrejme príde, ale nie takej, aby spotreba mäsa mimoriadne klesla.