Čerstvé mäso z päťhaliernika
Súčasťou farmy je aj bitúnok, ktorý domáci nazvali päťhaliernikovým. Prečo dostal prezývku po tejto miniatúrnej minci, ktorú si pamätá už len generácia dnešných šesťdesiatnikov plus? Nuž preto, že na farme rozumne hospodária s priestorom a dokázali ho umiestniť na malej ploche na skok od maštalí. Týždenne v „päťhalierniku“ zabijú 40 ošípaných a dve jalovice, býčky či kravy.
Pri tisícových počtoch chovaných zvierat je vlastný bitúnok už vyložene nevyhnutnosťou, pretože umožňuje z jednej strany riešiť okamžite rôzne krízové situácie, aké chov zvierat prináša, a na druhej strane ponúka čerstvé bravčové a hovädzie mäso. Mäso, ktoré neputuje naprieč celou Európou, mäso zo zdravých zvierat, ktoré nezažili na farme stres.
Kto sú zákazníci družstva? "Poučili sme sa z minulosti, keď sme sa orientovali na bežnú spotrebiteľskú klientelu. Lenže prišli supermarkety a ľudia nehľadeli na pôvod a čerstvosť mäsa, ale s 30-percentnými zľavami, za ktoré ho ponúkali obchodné reťazce. Nevydržali sme konkurenciu a bitúnok zrušili.
„Teraz ideme na vec inak, predávame štvrte a polovice mäsiarom a reštauráciám, ktoré si zakladajú na kvalite a čerstvosti mäsa. Prečo by ho mali nakupovať v Rakúsku, keď majú pod nosom slovenskú farmu a môžu sa presvedčiť, ako tu chováme zvieratá?“ rekapituluje, ako sa družstvo adaptovalo na nové podmienky Jozef Puvák starší.
Uvažujúc nad tým, čo sa stalo so slovenskými farmami dojníc a ošípaných, nad ich masovým úpadkom, vychádza, že prežili len tie, kde sa ľudia narodili s horúcou vášňou pre chov zvierat a zároveň mali a majú aj podnikateľského ducha. Niekto rád lieta, iný maľuje, spieva, ale chovať zvieratá znamená dať niečo zo seba samého nemým tvorom, vytvoriť im prostredie, v ktorom sa budú cítiť tak dobre, že sa budú tešiť na príchod svojho gazdu.
Kde sa táto osobitná ľudská čerta berie? Možno ju zdediť? Ako ju rozvinúť?
Prídu na koníky a potom na farmu
Puvák sa narodil do roľníckej rodiny, keď mu ako družstevnému manažérovi podrástol syn, začal ho vodiť víkend čo víkend na družstvo. Zdalo sa, že chalan pôjde inou cestou, začínala sa éra počítačov, vyštudoval strednú elektrotechnickú školu, ale otcova snaha nájsť pokračovateľa starého roľníckeho rodu nebola márna. Po maturite sa syn vybral na SPU v Nitre, odbor mechanizácia. Potom brigádoval a prešiel všetkými postami, aké na družstve sú, aby si vážil každú prácu, robil aj nočného strážnika.
Keď ho promovali, bol viac rozhľadený ako nejeden z jeho rovesníkov. Nebál sa práce, čo ho na družstve čaká.
Prax, prax a ešte raz prax, to je to, čo dnes absolventom poľnohospodárskych škôl najviac chýba. Preto v družstve stavili na podporu duálneho školstva. Zmluvy majú hneď s troma strednými školami – v Pruskom, kde pre nich chystajú agromechatronika, v Topoľčanoch zasa agromechanizátora a v neďalekých Rakoviciach pestovateľa-agronóma. V družstve otvárajú farmu deťom, naposledy počas Dňa mlieka ju navštívilo 250 školákov z priľahlých obcí. Mladý predseda družstva vychádza v ústrety ľuďom zaujímajúcim sa o poľnohospodárstvo aj počas prázdnin.
„Nedávno sme boli na farme s jedným z mojich rovesníkov. Jeho dcéra ide do piatej triedy a po prvý raz videla na vlastné oči kravičku. Zachvela sa od radosti, keď mohla pohladiť teliatka a zážitkom pre ňu bola dojáreň. Práve touto generáciou detí sa treba intenzívne zaoberať, neľutovať čas a odpovedať na ich zvedavé otázky, pretože majú dojem, že mlieko sa rodí na pultoch supermarketov,“ premýšľa nad budúcnosťou poľnohospodárstva a jeho schopnosťou pritiahnuť mladých na farmy Jozef Puvák mladší. Na družstve chovajú osem športových koní. Stajne s výbehom sú hneď vedľa rušnej asfaltovej cesty. Sú prvou pozvánkou na družstvo. Kone lákajú deti zajazdiť si a odtiaľ je už len krok k tomu, aby sa prešli po farme.
Calf City alebo Teľacie mestečko
S mladším aj starším Jozefom Puvákom kráčame po rozľahlom 12-hektárovom areáli družstva. Prvé, čo si každý, kto sem vkročí, všimne, je poriadok, čistota, kvalitné bezprašné cesty, zrenovované hospodárske budovy. Na strechách sú fotovoltické panely, tu čas nezastal, a maštale nepadajú hospodárom na hlavy, ako to vidno na hospodárskych dvoroch skrachovaných družstiev.
V človeku musí byť poriadkumilovnosť, nepochybne ambicióznosť ísť húževnato za svojím snom, ale predovšetkým zmysel pre to, aby všetko, čo tvorí gazdovstvo, plnilo nielen účel, ale zároveň napĺňalo dušu a srdce pocitom z peknoty. Prácu máme radi, keď prináša nielen pre život potrebný groš, ale aj potešenie.
V hornej časti družstevného dvora sa nachádza Teľacie mestečko, moderný, angličtinou poznačený, Slovák by ho nazval Calf City. Za úhľadnými domoradím plastových búdok, kde odchovávajú teliatka, sa tiahne čerstvo založený záhon pre budúci trávnik. Osobne ho uhrabával Jozef Puvák starší. Akoby mimochodom poznamená, že predseda, už ním nie je pár rokov, musí ísť ostatným družstevníkom príkladom.
Aký otec, taký syn. Obaja Puvákovci sú opálení, vidno, že od jari do jesene chodia po chotári, poznajú každé jeho zákutie. Umením lídra je motivovať ľudí k vysokým výkonom, k takým, aké dokáže podávať on sám, ale dobrý vodca je ten, ktorý vie príjemne prekvapiť nielen tím ľudí, ktorý vedie, ale celú širokú komunitu, v ktorej družstvo pôsobí.
Pôda je viera
Družstevný chotár lemujú aleje ovocných stromov. Pozdĺž poľných ciest vysadili stovky čerešní a orechov. Na informačné tabule družstevníci napísali, že ovocie, ktoré sa tu urodí, slúži všetkým obyvateľom. „Niekedy sa mi zdá, že občas sem najmä na orechy chodí viac cezpoľných ako našich vlastných. Akosi sme spohodlneli, to je vlastnosť, ktorá sa rozmáha a s ktorou musí slovenská spoločnosť bojovať,“ glosuje Jozef Puvák starší správanie novej generácie Slovákov. Pre niektorých je tuším pohodlnejšie kúpiť si kompót v obchode ako si naoberať čerešne vlastnými rukami." Tá poznámka čosi o niektorých z nás hovorí.
Do chotára sa však oplatí vybrať už len preto, aby v ňom ľudia pookriali pohľadom na dobre spravovanú poľnohospodársku krajinu. Role pretkané alejami ovocných stromov robia krajinu pestrejšou a v horúcom lete znesiteľnejšou, veď stromy prinášajú človeku i poľnej zveri ovlažujúci chládok. Keď zafúka prudký vietor, zlomí sa na stromoradí, vidno, že hospodári tohto chotára premýšľajú.
Pred časom minister pôdohospodárstva Pavel Koncoš navrhol dať do pozornosti nielen priame hospodárske výsledky poľnohospodárov, ale aj to, ako sa starajú o pôdu a vzhľad chotárov. PVOD Kočín vyhralo hneď v prvom ročníku súťaž o Najkrajší slovenský chotár. Nebola to náhoda. V tomto družstve robia veci jednoducho dobre, aby prinášali úžitok aj nehu, ktorá sa peniazmi nedá vyčísliť.
O budúcnosť slovenského poľnohospodárstva sa dnes mnohí obávajú. Na pamätníku Sv. rodiny nájdeme odkaz družstevníkov nasledujúcim generáciám: „Predkovia našich otcov i matiek po stáročia obrábali polia obcí Lančár, Kočín, Šterusy. Viera v Boha v rokoch úrodných aj neúrodných upevňovala ich oddanosť k rodnej zemi. Ona im dávala obživu, bola ich radosťou i starosťou. Je povinnosťou terajších i budúcich pokolení byť na nej dobrým hospodárom.“
Čo je vlastne ľudský život? Nespreneveriť sa dielu, ktoré vybudovali tí pred nami, výzvou je pokračovať v ňom. Je to večne sa opakujúci sa ľudský údel.